A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Níšápúr (per. نیشابور) | |
mesto | |
Panoráma dnešného Níšápúru
| |
Štát | Irán |
---|---|
Provincia | Chorásán Razaví |
Šahrestan | Níšápúr |
Nadmorská výška | 1 213 m n. m. |
Súradnice | 36°12′48″S 58°47′45″V / 36,21333°S 58,79583°V |
Vznik | starovek, asi 3. storočie pred Kristom |
Časové pásmo | UTC +3:30 |
- letný čas | UTC +4:30 |
Poloha mesta na mape Iránu
| |
Wikimedia Commons: Nishapur | |
Webová stránka: http://neyshabur.ir/home/ | |
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Níšápúr (iné mená pozri nižšie) je mesto na severovýchode Iránu. Mesto sa nachádza v širokej, dobre zavlažovanej a úrodnej nížine na južnom úpätí pohoria Bínálúd. V minulosti viackrát zmenilo polohu. V okolí sa pestujú obilniny a bavlna. Medzi mestské odvetvia patrí poľnohospodársky priemysel a výroba kobercov a keramiky. Po ceste a železnici s je mesto spojené s Teheránom a Mašhadom. V roku 2006 malo 208 860 obyvateľov.[1][2]
Mená
- po perzsky: نیشابور
- v prepise: Níšápúr[3] (iné prepisy: Nišápúr[4], Nišápur[5][6], Nišapúr[4], Níšápur[7], niekedy aj Níšábúr[8]
- meno pochádza zo starovekého név-šápúr, odvodeného od jeho zakladateľa Šápúra I., významovo približne: spravodlivé, dobré mesto Šápúra[9]
- v novoperzštine aj Néšápúr[2] (nesprávne aj: Nejšápúr[8]), v stredoveku vyslovované Níšávúr[2], v stredoperzštine aj Névšáhpuhr[8]
- po arabsky: Najsábúr, Nisábur alebo Nísábúr, v klasickej arabčine: Najšábúr[2][9][10]
- v minulosti nieslo aj čestný názov Íránšahr[2]
- po armén. Niu-Šapuh[2][10]
História
História mesta siaha do staroveku. Jeho zakladateľom bol zrejme perzský kráľ Šápúr I. vládnuci v 3. storočí pred Kristom. Podľa niektorých názorov však staroveké mesto nebolo založené do čias Šápúra II.[2] Je možné, že bolo Šápúrom II. prestavané.[9] V tomto období patrilo spolu s Mervom, Herátom and Balchom k štyrom najväčším mestám Chorásánu, bolo centrom regiónu Abaršahr. V 5. storočí slúžilo ako rezidencia sásánovského panovníka Jazdkarta II. Neďaleko mesta sa tiež nachádzal Burzín-Mihr (aj Ádur Burzén-Mihr), jeden z troch najposvätnejších zoroastrijských chrámov ohňa v období Sásánovcov.[1][2][10] Ide možno o dnešný Kuh-e Benálúd. Od 5. storočia bolo mesto aj sídlom nestoriánskeho biskupa.[9]
Niekedy v rokoch 651/652 mesto dobyl arabský správca Basry Abd Alláh ibn Ámir. Arabská nadvláda viedla k strate predošlého významu. V meste dokonca nesídlila ani stála vojenská posádka. V rokoch 656/7 Arabi o mesto prišli počas vnútorných sporov medzi Alím a kalifom Mu'avíjom. Vlády v meste sa ujal Péróz III., syn Jazdkarta III. a dcéry posledného sásánovského správcu mesta Kanáranga.[2] Do rúk kalifátu sa mesto znovu dostalo asi o desať rokov po tom, čo Mu'ávija I. Alího porazil a vyslal Abd Alláha, aby znovu dobyl Chorásán a Sidžistán. V nasledujúcom období mesto spravovali umajjovskí správcovia. Z nich zrejme najvýraznejší bol Abd Alláh ibn Cházim, ktorý proti Umajjovcom povstal, no bol porazený. Mesto následne stratilo svoj význam, pretože bolo zatienené Arabmi preferovaným Mervom.[2][9][10]
Nová kapitola dejín mesta sa začala s príchodom lokálnej perzskej dynastie Táhirovcov. Táhirovec Abdulláh bin Táhir (aj Abd Alláh ibn Táhir) urobil mesto svojim hlavným sídlom a Níšápúr vo významností čoskoro predbehol Merv. Podieľ na tom mali aj lepšie klimatické podmienky v okolí mesta. Darilo sa poľnohospodárstvu i výrobe textilu. Stalo sa tiež kultúrnym centrom. V roku 863 Chorásán dobyli Saffárovci (Ja`kúb ibn al-Laíth as-Saffár), čím sa územie dostalo do víru bojov. Striedavo prevládal vplyv Saffárovcov a iných miestnych vodcov. Pokoj krajine priniesla až vláda Sámánovcov, ktorých panovník Ismá‘íl ibn Ahmad mesto v roku 900 dobyl.[2][9][10]
Pod sámánovskou nadvládou mesto prosperovalo a bolo hlavným mestom provincie Chorásán. V meste sa obzvlášť darilo výrobe keramiky a luxusných látok. Dobrá hospodárska situácia znamenala vznik silnej vrstvy patricijského meštianstva, ktorú reprezentovali obchodníci, remeselníci, úradníci a učenci. V meste pôsobili významní moslimskí teológovia a právnici z dvoch hlavných madháb - hanafí a šáfií. Koncom 10. storočia v Níšápúre pôsobila tiež asketická a pietistická sekta kerrámíjja. Menšinovo boli v meste zrejme zastúpení aj prívrženci Alího a hnutia mu’tazily. Arabskí historici mesto v tomto období popisujú ako husto zaľudnené sídlo rozdelené na 42 častí. Jeho súčasťou bola mestská citadela, správne mesto a predmestie. Medzi významné budovy patrila saffárovská mešita vystavaná Amrom, verejný trh nazývaný al-Mu'askar a dva veľké paláce. Mesto bolo obohnané viacerými hradbami, citadela mala dve brány, mesto štyri. Opevnené bolo aj predmestie. Mesto a mestské záhrady boli zavlažované sústavou kanálov z neďalekého vodného toku Saghávar, vďaka čomu bolo najúrodnejšou oblasťou v Chorásáne.[2][9][10]
V roku 1037 mesto dobyl seldžucký vodca Tugril Beg I., ktorý ho dočasne ustanovil hlavným mestom Seldžuckej ríše. Pre seldžuckú expanziu na západ Níšápúr čoskoro vystriedal Rajj a iné mestá. Istý čas v Níšápúre prebýval seldžucký panovník Alp Arslán a vezír Nizám al-Mulk. Súčasťou ríše Seldžukovcov bolo mesto až do roku 1142, keď ho za vlády Ahmada Sandžara dočasne okupovala Chórezmská ríša. V roku 1153 mesto vyplienili oguzskí Turci, čo viedlo k tomu, že väčšina obyvateľov utiekla do predmestia Šádjách (aj Šádják), ktoré bolo rozšírené a opevnené. Mestu vládli formálne seldžuckí správcovia, ktorí avšak v skutočnosti vystupovali ako samostatní vládcovia. Postupne sa pri moci vystriedali al-Mu'ajjid (Mo’ajjed-ad-Dín Aj Aba), Tughán Šáh Abú Bakr a Sandžar Šáh. Začiatkom leta 1187 mesto dobyl chórezmský panovník Tekiš Šáh a mesto ríša vo svojej držbe udržala až do roku 1202, keď ho dobyli Ghórovci (či Ghúrovci).[2][9][10]
Prosperita mesta v tomto období výrazne poklesla. Dlhotrvajúce ničivé vojny, povstania a zemetrasenia v rokoch 1145 a 1208 mali ničivé následky. Popis zdevastovaného sídla z tohto obdobia podáva cestovateľ Jákut, ktorý mesto v roku 1216 navštívil. Osud starého mesta bol spečatený v roku 1221, keď ho dobyli a zrovnali so zemou Mongoli na čele s Tolujchánom. Hoci sa mesto čoskoro obnovilo, jeho zlaté časy boli dávno preč. Nové mesto bolo vystavané na mieste bývalého predmestia Šádjách a na tomto mieste bolo mesto obnovené aj po ničivom zemetrasení v roku 1280.[2][9][10]
V 14. storočí mesto podľa perzského učenca Hamdulláha Mustaufího al-Kazvíního opäť prosperovalo a Ibn Battúta ho dokonca pre jeho produktivitu a úrodnosť nazval Malým Damaškom. Chválil tiež miestne madrasy. V nasledujúcom období začal význam mesta upadať.[2] Po rozpade Mongolskej ríše sa stalo súčasťou ríše Ílchánovcov, v 30. rokoch 14 storočia ho získali Sarbadárovci. V roku 1381 sa stalo súčasťou ríše Tímúra. Vplyv mesta opäť upadol, pretože Tímúrovci preferovali Samarkand a Herát. Neskôr Sáfíjovci, ktorí mesto získali, vybudovali ako nové centrum Chórásánu Mašhad.[9]
Španielsky cestovateľ Ruy González de Clavijo Níšápúr v roku 1404 popisuje ešte ako veľké a prosperujúce mesto, už o rok neskôr však bolo zničené ničivým zemetrasením. Dnešné mesto bolo preto vybudované asi 5 kilometrov severozápadne. Na počiatku vlády Abbása I. bolo mesto viackrát napadnuté Uzbekmi (Abdulláh II. z rodu Šajbánovcov) a v rokoch 1750/1 bolo spolu s ďalšími chorásánskymi mestami dobyté a vyplienené Afgáncom Ahmadom Šáhom Dorránym. Afgánski správca Abbás-koli mesto prestaval. V roku 1796 sa stalo súčasťou kádžárovskej Perzie.[9]
Mesto malo v 19. storočí stále hradby, počet obyvateľov západní cestovatelia odhadli iba na 8 000 v roku 1845 a 10 000 v roku 1889. Koncom 19. storočia mal mať Níšápúr živý a rozsiahly bazár a kolóniu arménskych obchodníkov. Neďaleko mesta v Bár-e Ma'den sa ťažili tyrkysy.[9]
V meste sa nachádzajú hrobky Omara Chajjáma a Faríduddína Muhammada Attára.[9][10]
Významné osobnosti
- Abú Muhammad Džuvajní (10. – 11. storočie), moslimský učenec, teológ a právnik
- Abu 'l-Ma'álí al-Džuvajní (11. storočie), moslimský učenec, teológ a právnik, syn Muhammada Džuvajního, prezývaný aj Imám al-Ḥaramain
- Muslim ibn al-Hadždžadž Níšápúri (9. storočie), moslimský učenec
- Abú Bakr Muhammad ibn Išák (9. – 10. storočie), moslimský učenec, askéta, vodca hnutia kerrámíjja
- al-Hákim al-Najsábúrí (aj Ibn al-Bajji', 933 – 1014), moslimský učenec, tradicionalista
- Abú Mansúr al-Tha'álibí (9. – 11. storočie), perzský spisovateľ
- Hasanak Míkáli (10. – 11. storočie), vplyvný minister Mahmúda z Ghazny
- Kušajrí (* 986), moslimský mystik, súfi
- Omar Chajjám (okolo 1021 – 1122), perzský vedec, matematik, astronóm a básnik z
- Hadži Bektaš Veli (13. storočie), moslimský mystik a filozof
- Faríduddín Muhammad Attár († asi 1229), perzský básnik a mysliteľ
- Fattáhí Níšábúrí, perzský básnik z 15. storočia
- Kamál al-Molk (* 1848 – † 1940), perzský maliar, zomrel v meste
- Gholamali Baratzadeh (* 1985), iránsky reprezentant v športovom lezení
Galéria
-
Mauzóleum Faríduddína Muhammada Attára
-
Vlaková stanica v meste
-
Kultúrny komplex Azizi
-
Bibi Šatia, mauzóleum a mešita
-
Rezidencia Amín al-Islámi, iránska kultúrna pamiatka
-
Starý dom v meste, iránska kultúrna pamiatka
-
Portál starého domu Idiani v Níšápúre, iránska kultúrna pamiatka
-
Portál mešity Abú al-Fádl Takijáh
-
Mešita Mahdia
-
Bazár v Níšápúre
-
Abbasi karavanserail
-
Socha matky v meste
-
Socha Háfiza Širázího
-
Námestie slobody v Níšápúre
-
Íván v hrobke Omara Chajjáma
Referencie
- ↑ a b Neyshābūr In: Encyclopedia Britannica . . Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p NISHAPUR In: Historic Cities of the Islamic World. Leiden, Boston : BRILL, 2007. ISBN 978-90-04-15388-2. S. 421 – 423. (po anglicky)
- ↑ keramika In: Encyclopaedia Beliana . Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, . Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
- ↑ a b Slovenské pohľady (Martin: Matica slovenská), 2005, s. 246. Dostupné online.
- ↑ MORANT, Henry de. Dějiny užitého umění: od nejstaršich dob po současnost. Praha : Odeon, 1983. S. 545. (po česky)
- ↑ TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. Vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 111n, 200, 283.
- ↑ Historická revue. Zväzok 20. Bratislava : KLEIÓ, 2009. Dostupné online. S. 24.
- ↑ a b c NOVÁK, Ľubomír. Iránske jazyky a dialekty . Masarykova univerzita v Brne, . S. 37. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n NISHAPUR i. Historical Geography and History In: Encyclopaedia Iranica . . Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h i j NISHAPUR In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. C. E. Bosworth, E. van Donzel, W. P. Heinrichs, G. Lecomte et al. 2nd Ed. Vol. VIII. NED – SAM. Leiden : E. J. Brill, 1995. ISBN 90-04-09834-8. S. 62 – 64. (po anglicky)
- ↑ MCGREAL, Ian P. Velké postavy východního myšlení: slovník myslitelů. Praha : Prostor, 1998. ISBN 978-80-85190-93-9. S. 528. (po česky)
Iné projekty
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Níšápúr
Externé odkazy
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Antropológia
Aplikované vedy
Bibliometria
Dejiny vedy
Encyklopédie
Filozofia vedy
Forenzné vedy
Humanitné vedy
Knižničná veda
Kryogenika
Kryptológia
Kulturológia
Literárna veda
Medzidisciplinárne oblasti
Metódy kvantitatívnej analýzy
Metavedy
Metodika
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk