Martinská deklarácia alebo Deklarácia slovenského národa je dokument z 30. októbra 1918 prijatý na zhromaždení v Martine, kde sa účastníci prihlásili k seba určovaciemu právu národov a ustanovili Slovenskú národnú radu (SNR) ako jedinú predstaviteľku oprávnenú vystupovať v mene slovenského národa.

Vyhlásenie deklarácie

Pamätná tabuľa v Martine

27. októbra 1918 rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Július Andráši oznámil nótou americkému prezidentovi, že Rakúsko-Uhorsko prijíma podmienky na uzavretie mieru a je ochotné rokovať o prímerí. Faktická kapitulácia Rakúsko-Uhorska viedla v Čechách k búrlivým demonštráciám a 28. októbra 1918 vydal pražský Národný výbor vyhlásenie o vzniku samostatného česko-slovenského štátu a kodifikoval ho zákonom. Oba akty podpísal aj slovenský zástupca Vavro Šrobár, v tom čase ešte bez oficiálneho poverenia zastupovať Slovensko. Celkom nezávisle od udalostí v Čechách sa 29. októbra 1918 začalo v budove banky Tatra v Turčianskom Svätom Martine schádzať vyše 200 slovenských národných a politických činiteľov z celého Slovenska. Vzhľadom na informačné embargo o udalostiach v Čechách nevedeli. Uhorské úrady, v snahe nestratiť nad situáciou kontrolu, povolali do Martina 15. honvédsky pluk z Levíc.

Vyhláseniu predchádzala dôverná porada v dopoludňajších hodinách, na ktorej sa ešte diskutovalo, či má byť vôbec prijatá verejná deklarácia a aký má mať charakter. Proti prijatiu hovorila najmä neistota z ďalšieho vývoja, t. j. či budú víťazné veľmoci ochotné uznať okrem samostatného českého štátu aj odčlenenie Slovenska. Ivan Dérer, ktorý na poslednú chvíľu pricestoval z Viedne, tlmočil odporúčanie českej delegácie, aby Slováci neunáhlili jednoznačné vyjadrenie za spoločný štát a vyjadrovali sa zatiaľ radšej hmlisto.^[1] Toto väčšina delegátov odmietla a ako základ budúcej deklarácie prijali návrh Samuela Zocha, ktorý sa mal štylisticky upraviť. Za jednoznačné vyjadrenie tiež hovorila tendencia rakúskej a maďarskej propagandy, ktorá v zahraničí zdôrazňovala lojalitu Slovákov k monarchii, resp. Uhorsku. O 14. hodine sa konalo slávnostné zhromaždenie, na ktorom najprv predseda zhromaždenia Matúš Dula referoval o situácii a prešlo sa k ustanoveniu Slovenskej národnej rady. Andrej Hlinka ako prvý rečník vyzval Slovákov k jednote a k rozšíreniu kandidátky. Napokon zhromaždenie ustanovilo podľa pôvodného návrhu 20-člennú Slovenskú národnú radu (v dobovom texte deklarácie tiež pod názvom "Národná rada slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa“), pripravenú už od 12.9.1918,^{[chýba zdroj} a jej 12-členný výkonný výbor, z ktorého väčšinu tvorili členovia SNR. Následne zhromaždenie prijalo samotnú deklaráciu.

Prijatý text deklarácie bol pred publikovaním modifikovaný na návrh Milana Hodžu, ktorý sa neskoro večer vrátil z Budapešti, avšak ale ani on o vyhlásení Česko-Slovenska ešte nevedel. Na základe jeho návrhu bola vypustená požiadavka na samostatné zastúpenie Slovákov na mierovej konferencii, aby úsilie Čechov a Slovákov v zahraničí pôsobilo jednotne a bol doplnený odkaz na uznanie Wilsonových zásad v Andrássyho nóte.^[2]

Obsah a význam deklarácie

Deklarácia bola prijatá ako samostatný štátoprávny akt slovenského národa, ktorým Slováci oficiálne rušili zväzok s Uhorskom, a to nezávisle na udalostiach v Prahe. Predstavuje jeden zo základných dokumentov zrodu česko-slovenského štátu. S odkazom na predchádzajúcu maďarizačnú politiku zhromaždenie odmietlo akékoľvek právomoci uhorskej vlády na Slovensku. Za jediný zvrchovaný orgán, ktorý bol oprávnený vystupovať v mene slovenského národa, bola vyhlásená Slovenská národná rada. Slováci sa prihlásili k samourčovaciemu právu česko-slovenského národa, čím vyjadrili požiadavku vytvorenia spoločného štátu. Týmto dodali legitimitu úsiliu zahraničného odboja za vznik Česko-Slovenska a zároveň legitimizovali budúce obsadzovanie Slovenska domácimi a zahraničnými česko-slovenskými jednotkami. Deklarácia ďalej požadovala okamžité ukončenie vojny.

Dokument používa pojmy „slovenský národ“, „česko-slovenský národ“ aj „slovenská vetva česko-slovenského národa“. Termín „česko-slovenský národ“ treba v tejto súvislosti chápať v politickom, nie v etnickom význame a v kontexte požiadavky na utvorenie spoločného štátu. Takáto formulácia bola zvolená aj z taktických dôvodov, aby bola v súlade s argumentáciou česko-slovenského zahraničného a domáceho českého odboja^[3] a nekomplikovala zdôvodňovanie vzniku česko-slovenského štátu v zahraničí.

Význam deklarácie bol znižovaný ľudákmi, ktorí oproti nej stavali Pittsburskú dohodu, a tiež niektorými českými publicistami, ktorí tvrdili, že všetko rozhodol 28. október v Prahe.^[4]

Spochybňovanie

Deklarácia bola v medzivojnovom období tiež predmetom sporov.

„Tajná klauzula“

Najviac sa spomínala tzv. tajná klauzula hovoriaca o tom, že po desiatich rokoch sa má „štátoprávny pomer“ Slovákov (v Česko-Slovensku či mimo neho) znova dohodnúť „úmluvou medzi legálnymi zástupcami“ Slovenska a Česka. Malo ísť o zápis deklarantov z 31. októbra, ktorý bol podľa signatárov Jura Koza-Matejova, F. Jurigu i E. Stodolu chápaný deklarantmi ako záväzná časť rozhodnutia. Informáciu o tejto klauzule v novoročnom čísle denníka Slovák roku 1928 uverejnil Dr. Vojtech Tuka, poslanec HSĽS, v rozsiahlom článku s názvom V desiatom roku Martinskej deklarácie s podtitulom Štátnofilozofická úvaha (plný text vyšiel v roku 1991 vo vydavateľstve I. Štelcera). Podľa tejto úvahy, ak do 31. októbra 1928 nedôjde v ČSR k štátoprávnym úpravám, potom v zmysle tzv. tajného dodatku k Martinskej deklarácii prestane na Slovensku platiť ústava, zákony i právomoc úradov – nastane vacuum iuris.

Tvrdenie vyvolalo škandál a odmietli ho aj účastníci porady deklarantov z 31. októbra. Iniciátor uznesenia Emil Stodola zdôraznil, že nešlo o žiadne ultimátum českej strane, ale o potrebu postupne riešiť štátoprávne postavenie Slovenska, keď sa stabilizujú pomery. Predpokladalo sa, že to bude trvať asi desať rokov. Zápisnica z tejto porady teda skutočne existuje, ale nemá povahu právnej doložky Martinskej deklarácie a nebola ani odovzdaná českým partnerom. Tuka ju nikdy nemal v rukách a svoju úvahu založil na neznalosti historických faktov.^[5]

Zarážajúce bolo, že článok vyšiel z pera poslanca Ľudovej strany, ktorá bola v tomto čase súčasťou vládnej koalície.^[6] Viacerí poslanci upozorňovali na protislovenskú Tukovu minulosť a podozrivé vzťahy s Budapešťou. Funkcionár česko-slovenskej národnej demokracie Milan Ivanka podal na Tuku žalobu, v ktorej ho obvinil z vlastizrady. Tuka bol v decembri 1928 zbavený imunity, v januári 1929 zatknutý a 5. októbra 1929 bol vynesený rozsudok, ktorý ho odsúdil za vlastizradu na 15 rokov väzenia. Po 2. svetovej vojne budapeštianske archívy dokázali Tukovu protislovenskú iredentistickú činnosť. Tuka chcel najprv Slovensko odtrhnúť od ČSR a potom ho pričleniť k Maďarsku. V roku 1937 si HSĽS vymohla pri koaličných rokovaniach o vstupe do vlády Tukovo prepustenie.^[5]

Údajné falšovanie

Pochybnosti boli umocnené tým, že zápisnice zo zhromaždenia sa dočasne stratili a dlho neboli známe. Viacerí priami účastníci s odstupom času dokonca spochybňovali, že boli niekedy vytvorené, vrátane jedného zo zvolených zapisovateľov a tajomníka SNR Karola Antona Medveckého.^[7] Ďalšie pochybnosti vyvolali zmeny Milana Hodžu (schválené iba redakčnou radou, a nie celým zhromaždením), ktoré však nemali zásadný vplyv na použitú terminológiu ani na význam deklarácie. Niektorí podpisovatelia neskôr uverejnený text označili za „falzifikát“ – teda nie text, ktorý pôvodne schválili a podpísali. Podľa kritikov zastúpenie slovenského národa nebolo reprezentatívne – veľkú prevahu mali osoby z Martina a príliš veľa členov patrilo k evanjelikom, pričom väčšina obyvateľov bola katolícka.

Referencie

Zdroje

• Hronský, Marián; Pekník, Miroslav (2008), Martinská deklarácia : cesta slovenskej politiky k vzniku Česko-Slovenska (1. vyd.), Bratislava: Veda, ISBN 978-80-224-1047-2 
• Nižňanský, Eduard; a kol. (1993), „Vojtech Tuka“, Kto bol kto za 1. ČSR, Bratislava: Q111, ISBN 80-85401-27-4 
• Hertel, Maroš; Roguľová, Jaroslava (2016), Adepti moci a úspechu : etablovanie elít v moderných dejinách : jubileum Valeriána Bystrického, Bratislava: Veda, ISBN 978-80-224-1503-3 
• Rychlík, Jan (1997), Češi a Slováci ve 20. století : Česko-slovenské vztahy 1914-1945 (1. vyd.), Bratislava: Academic Electronic Press, ISBN 80-88880-10-6 

Pozri aj

• Zoznam signatárov Martinskej deklarácie

Iné projekty

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Martinská deklarácia

Externé odkazy

• oficiálna stránka o Martinskej deklarácii (pri príležitosti celoštátnych osláv jej 100. výročia)