Ludvík Krejčí
česko-slovenský armádny generál
Ludvík Krejčí v roku 1938
Narodenie	17.08.189017. august 1890 Brno-Tuřany, Rakúsko-Uhorsko (dnes Česko)
Úmrtie	9. február 1972 (81 rokov) Ústí nad Orlicí, Česko-Slovensko (dnes Česko)
Alma mater	Vysoká vojenská škola v Paríži
Profesia	vojak
Rodičia	František Krejčí, Amálie Krejčí rod. Fröhlichová
Manželka	Marie Krejčí rod. Luxová
Deti	Jarmila Květa Hájková (Krejčí), Marie Amálie Žižková (Krejčí)
Odkazy
Commons	Ludvík Krejčí
Biografický portál

Ludvík Krejčí (* 17. august 1890, Brno-Tuřany, Rakúsko-Uhorsko  –  † 9. február 1972, Ústí nad Orlicí, Česko-Slovensko) bol česko-slovenský armádny dôstojník, armádny generál. Počas prvej svetovej vojny príslušník česko-slovenských légií. V roku 1933 sa stal náčelníkom Hlavného veliteľstva Československej brannej moci. Zaslúžil sa o reformu a modernizáciu armády a v čase mníchovskej krízy zastával pozíciu rozhodného odporu voči nacistickému Nemecku. Po okupácii ho zatkli a väznili Nemci. Komunistický režim ho po vojne degradoval na vojaka. Hodnosť mu bola vrátená in memoriam až v roku 1990.

Mladosť a 1. svetová vojna

Ludvík Krejčí študoval najskôr na gymnáziu vo Vyškově a od roku 1908 na Vyššej lesníckej škole v Písku. Po ukončení štúdií nastúpil v októbri 1910 ako jednoročný dobrovoľník do rakúsko-uhorskej armády. V rokoch 1911 až 1914 pracoval na lesnom úrade v Slavónii. Po vypuknutí 1. svetovej vojny bojoval v Srbsku, Čiernej Hore a Albánsku, neskôr aj na talianskom a rumunskom fronte. V máji 1917 padol do zajatia a v júli 1917 vstúpil do česko-slovenských legií v Rusku.

V česko-slovenských ozbrojených silách

Česko-slovenský legionár

Krejčí bol zaradený k 6. streleckému pluku „Hanáckemu“ v hodnosti štábneho kapitána. V októbri 1917 prevzal velenie nad rotou a v marci 1918 sa už ako veliteľ práporu zúčastnil bitky u Bachmača, kde jeho 6. strelecký pluk spoločne so 7. streleckým plukom „Tatranským“ odrážali nemecké útoky a podarilo sa im udržať dôležitý železničný uzol, čím umožnili ústup 1. streleckej divízie česko-slovenských légií. Krejčí sa vyznamenal aj v následujúcej bitke o Marjanovku. So svojim 6. plukom sa zúčastnil celej anabázy na sibírskej magistrále. V októbri 1918 sa stal veliteľom pluku a v decembri prevzal velenie 2. streleckej divízie. Nasledujúci rok so svojou divíziou držal pod kontrolou rozsiahle úseky celej sibírskej magistrály.

V česko-slovenskej armáde

Od januára 1920 zabezpečoval stiahnutie česko-slovenských légií do Vladivostoku a ich návrat do Česko-Slovenska. Rusko opustil v apríli 1920 a v júni sa vrátil domov. Počas služby v legiách obdržal celý rad česko-slovenských a spojeneckých vyznamenaní.

• V júli 1920 sa stal veliteľom 6. divíze v Brne.
• V roku 1921 absolvoval kurz pre generálov a v roku 1922 obdobný kurz vo Versailles vo Francúzsku.
• Od septembra 1922 štúdiá na Vysokej vojenskej škole v Paríži.
• Po návrate do Česko-Slovenska prevzal v septembri 1925 velenie 4. divízie v Hradci Králové.
• Od januára 1933 pôsobil necelý rok ako veliteľ Zemského vojenského veliteľstva v Košiciach.

Náčelník Hlavného štábu československej brannej moci

V priebehu roka 1933 arm. gen. Syrový odstúpil z postup náčelníka Hlavného štábu československej brannej moci. Hlavného kandidáta na uvoľnený post gen. Leva Prchalu vyradilo podozrenie z klientelizmu a tak prezident Tomáš Garrigue Masaryk menoval do tejto najvyššej vojenskej funkcie arm. gen. Ludvíka Krejčího. Ku 30. novembru 1933 bol Krejčí do tejto funkcie menovaný dočasne od 31. decembra 1933 ju vykonával riadne.

Reforma armády

V súvislosti s nástupom nacistov k moci v Nemecku v januári 1933 sa v Česko-Slovensku chystala reorganizácia a modernizácia československej armády. Prezident Tomáš Garrique Masaryk si od Ludvíka Krejčího a ďalších dôstojníkov sľuboval veľa a Ludvík Krejčí nesklamal. V novej funkcii preukázal pracovitosť a organizačný talent. V Česko-slovensku bola predĺžená dĺžka vojenskej služby, vznikli tankové jednotky s dobovým názvom Útočná vozba. Pluky útočnej vozby boli podriadené pod tzv. Rýchle divízie, Tanky však boli prideľované aj k tzv. Hraničiarskym plukom. Začalo sa s výstavbou sústavy opevnení,

Z titulu najvyššej vojenskej funkcie sa Krejčí stretával s kolegami zo spojeneckých armád. Česko-Slovensko malo podpísanú spojeneckú zmluvu s Francúzskom a v roku 1935 podpísalo spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom. Pri návšteve Sovietskeho zväzu v septembri 1935 sa stretol aj s Borisom Šapošnikovom.

Avšak pri týchto stretnutiach sa presviedčal aj o zložitosti vzťahov so spojencami. Bolo tomu tak aj pri vojenskom cvičení Malej dohody v Juhoslávii, počas ktorého hodlal Krejčí s francúzskym generálom Weygandom prekonzultovať obrannú stratégiu proti Nemecku, Weygand však trávil čas s diplomatmi a česko-slovenskí dôstojníci sa s ním ani nestretli.^[1]

V roku 1938

Rok 1938 privítal armádny generál Krejčí prianím, aby republika bez úhony prečkala vážnu dobu a aby k zaisteniu jej samostatnosti nebolo treba ľudských obetí. Jeho slová uverejnil denník Venkov medzi prianiami ďalších osobností.^[2]

Po správach, že v Sasku dochádza k sústreďovaniu nemeckých vojenských jednotiek povolal z vlastnej iniciatívy jeden ročník záložníkov na mimoriadne cvičenie. V dobe od 23. mája do 13. júna zabezpečil krytie hraníc, ktorého účelom bolo zaistenie republiky do prípadnej mobilizácie. Začiatkom septembra 1938 odovzdal vláde memorandum, v ktorom varoval pred ústupkami Hitlerovi. V dňoch 17. septembra a 21. septembra požiadal prezidenta Beneša o mimoriadne povolanie dvoch ročníkov záložníkov a následne aj o samotnú mobilizáciu. Obe žiadosti „Hrad“ odmietol. Mobilizácia bola napokon vyhlásená až po nástupe novej vlády „Národnej obrany“ gen. Jana Syrového 23. septembra 1938.

Krejčí bol menovaný hlavným veliteľom mobilizovanej armády a podľa vojenských analytikov bola armáda aj jeho pričinením optimálne rozostavená, aby čelila možnému nemeckému útoku. Dňa 29. septembra sa Krejčí nachádzal na hlavnom veliteľstve zmobilizovanej armády v Račiciach pri Vyškove, keď mu bolo pred polnocou oznámené, že rokovania v Mníchove ešte neboli ukončené, no ich výsledkom bude odovzdanie sporného územia Nemecku.Na druhý deň ráno bol odvolaný do Prahy, kde sa zúčastnil dopoludňajšieho rokovania vlády za účasti prezidenta Beneša. ^[3]

Počas veľmi emotívneho stretnutie hlavného veliteľa armády a troch veliteľov zemských armád generálov Vojcechovského, Lužu a Prchalu s prezidentom Edvardom Benešom, zdôraňovali generáli:

1. požiadavku, aby sme šli do vojny za každú cenu
2. presvedčenie, že ostatní budú prinútení do nej ísť tiež
3. že národ je jednotný, že chce bojovať
4. aj keby sme boli sami, armáda má bojovať a chce bojovať^[4]

Prezident Beneš sa rozhodol akceptovať závery mníchovskej konferencie a hlavný veliteľ armády jeho rozhodnutie prijal, aj keď s ním vnútorne nesúhlasil. Po tridsiatich rokoch od mníchovských udalostí sa Ludvík Krejčí v jednom rozhovore vyjadril:

„Stali sa hrobármi našej samostatnosti. Sklamanie, zúfalstvo, hnev nad krátkozrakosťou západných priateľov nás vyvádzali z normálu, ale ešte nebolo povedané posledné slovo... Ubezpečovali sme vládu, že armáda je pripravená. Naše memorandum končilo slovami: Když zemřít, tak čestne! Vtedajší predseda vlády (generál Syrový) napísal, aby som sa neplietol do politiky.“^[4]

Krejčímu sa podarilo optimálne rozmiestniť armádne jednotky proti hroziacemu útoku a pripraviť armádu na boj. O tejto skutočnosti niekoľkokrát informoval vládu a aj prezidenta. Po podpísaní tzv. mníchovskej dohody mu nezostávalo nič iné než sa podriadiť politickému rozhodnutiu vedenia štátu. Odmietol pokusy niektorých politických a vojenských činiteľov prevziať neústavnou cestou moc.

V súvislosti so skončením demobilizácie bol novým prezidentom Emilom Háchom 20. decembra odvolaný z postu hlavného veliteľa armády a vrátil sa do funkcie náčelníka Hlavného štábu. Dňa 18. októbra 1938 menoval plk. gšt. Ferdinanda Čatloša styčným dôstojníkom česko-slovenskej vojenskej správy pri autonómnej slovenskej vláde. Čatloš mal spoločne s veliteľom III. armády arm. gen. Prchalom zabezpečiť obranyschopnosť územia po demobilizácii.

Počas okupácie

Ku 1. marcu 1939 Ludvík Krejčí po veľkom nátlaku zo strany Nemecka odstúpil z funkcie Hlavného náčelníka štábu. Po okupácii Čiech a Moravy a vytvorení tzv. Protektorátu Čechy a Morava neemigroval do zahraničia, ale ostal žiť v Prahe pod nemeckou kontrolou. Neskôr na to spomínal, že aj keby bol pre neho odchod vyslobodením, tak,

"..nevedel, či je v zahraničí Edvardom Benešom žiadaný"^[5]

Historik Pavel Šrámek vo svojej knihe "Zapomenuté osudy, zločiny a tajemství 2. světové války" uvádza, že Krejčí tým mohol mať na mysli to, že pri podobných politických otrasoch, akým bolo rozbitie Česko-Slovenska v marci 9193, sa do popredia dostáva nová generácia, ktorá chce tú predchádzajúcu nahradiť. Stalo sa tomu aj v česko-slovenskom odboji.

"Vedúce pozície prevzali generáli Ingr a Hasal a ďalší dôstojníci, ktorí boli pred okupáciou voči Krejčímu v podriadených pozíciách, Je otázne, či by sa v prípade ochodu Ludvíka Krejčího do zahraničia boli ochotní sa mu podriadiť.a prepustiť mu vedúce postavenie, obzvlášť potom, keď sa medzi ním a gen. Ingrom objavili na jeseň 1938 rozpory. "^[5]

Napriek tomu sa Krejčí v lete 1939 pokúsil opustiť protektorát, no jeho útek stroskotal na niekoľkohodinovom omeškaní, keď sa jeho auto muselo predierať vedľajšími ulicami. Ďalšie úteky však už boli možné len s batohom cez Slovensko a Maďarsko, čo už bolo nad jeho sily. Jeho snahy zapojiť sa do odboja boli odmietnuté, nakoľko bol z predchádzajúceho obdobia až príliš exponovanou osobou.

Na jar 1941 musel aj s rodinou opustiť Prahu a presťahoval sa do Jablonného nad Orlicí. Dňa 14. októbra 1941 bol zatknutý a po výsluchoch 27, novembra 1941 prevezený do koncentračného tábora Terezín, kde musel vykonávať namáhavú prácu v stavebnom komande. Pre nedostatok dôkazov bol v júli 1942 prepustený.

V októbri 1942 a auguste 1943 si ho predvolal štátny tajomník K. H. Frank a vypytoval sa ho na udalosti z obdobia „Mníchova“. Chcel Krejčího propagačne využiť čo Krejčí rozhodne odmietol. Navzdory svojej ťažkej situácii finančne podporoval odbojovú skupinu okolo dramatika Jaroslava Kvapila.

Po vojne

Po vojne sa prihlíásil do vznikajúcej armády. Formálne bol prijatý v januári 1947 no už o mesiac ho preložili do výslužby. V júni 1950 mu bola z politických dôvodov odňata hodnosť armádného generála a ministerstvo obrany ho ďalej evidovalo v hodosti vojak. V júni 1953 mu bola odobraná výplata dôchodku a Ludvík Krejčí zostal úplne bez finančných prostriedkov. Aby zaistil dcéry a nemocnú manželku, začal pracovať ako pomocný robotník v Jablonnom nad Orlicí. Až v roku 1969 mu vojenská správa vymerala čiastočný dôchodok.

V máji 1990 bola Ludvíkovi Krejčímu posmrtne vrátená hodnosť armádneho generála a v júni 1997 boli ocenené aj jeho zásluhy pre odboj udelením osvedčenia podľa zákona č. 255/1946 Sb. Návrh na udelenie Radu Bieleho leva in memoriam v januári 1998 mal v českej spoločnosti veľkú podporu, avšak príslušná komisia ho nakoniec zamietla.

Kontroverzie

Postoje Ludvíka Krejčího v dobe „mníchovskej krízy“, bývajú hodnotené rozdielne. Predovšetkým ľudia z prostredia „Hradu“ sa k jeho osobe vyjadrovali veľmi kriticky. Napríklad Prokop Drtina, ktorý v tom čase zastával funkciu osobného tajomníka prezidenta Edvarda Beneša.

Krejčí vo filme

Osud Ludvíka Krejčího (spoločne s Janom Syrovým) je námetom 2. časti českého dokumentárneho cyklu Generálové z roku 2021,

Hodnostný postup

• august 1918 - podplukovník
• december 1918 - plukovník
• jún 1923 - brigádny generál
• máj 1928 - divizny generál
• marec 1934 - armádny generál

Vyznamenania

Česko

• Rad Bieleho leva – vojenská skupina I. triedy (in memoriam 2017)
• Kríž obrany štátu ministra obrany ČR (in memoriam 2008)
• Pamätná medaila Za slobodu a demokraciu (in memoriam 2012)

Česko-Slovensko

• Československý vojnový kríž 1918 s dvoma lipovými ratolesťami (1920)
• Rad Sokola s mečmi (1919)
• Medaila Jana Žižku z Trocnova 2. stupňa (1918)
• Československá revolučná medaila 1914 – 1918 so štítkom „Bachmač“ a číslom „6“ (1922)
• Československá medaila Víťazstva 1918 (1922)
• Bachmačská pamätná medaila (1948)
• Pamätná medaila 6. streleckého pluku ruských legií „Hanáckého“ (1948)
• Diplomový odznak kráľa Karla IV. Národných streleckých gárd I. triedy s mečmi a hviezdou (1936)

Belgicko

• Medaila Víťazstva 1918 (1922)

Čína

• Rad Jaspisu velkokríž (1936)

Francúzsko

• Národný rad Čestnej légie veľkodôstojník (1934)
• Národný rad Čestnej légie dôstojník (1928)
• Národný rad Čestnej légie rytier (1920)
• Vojnový kríž 1914 – 1918 s dvoma palmovými ratolesľami (1919)
• Medaila Za chrabrosť – zlatá

Taliansko

• Rad talianskej koruny III. triedy (1922)

Juhoslávia

• Rad Juhoslovanskej koruny veľkokríž (1935)

Rakúsko-Uhorsko

• Vojenská záslužná medaila Signum laudis – strieborná (1916)
• Vojenská záslužná medaila Signum laudis – bronzová (1915)
• Železný záslužný kríž 1916 (1916)

Rumunsko

• Rad Rumunskej hviezdy s mečmi I. triedy (1934)
• Zlatá dvorná medaila kráľa Carola (1934)

Rusko

• Rad svätého Vladimíra IV. stupňa s mečmi a bantom (1919)

Grécko

• Rad Juraja I. – I. triedy (1938)

Spojené kráľovstvoupraviť | upraviť zdroj

• Rad za vynikajúcu službu (1919)

Referencieupraviť | upraviť zdroj

1. ↑ KOLÁŘ, Ondřej. Spojenectví proti Budapešti. Válka revue (Brno: Extra publishing, s.r.o.), 2023-03-16, roč. 2023, čís. 4, s. 42-45. ISSN 1804-0772.
2. ↑ ŠRÁMEK, Pavel. Když zemřít tak čestne. Válka Revue speciál : 1938 Boj o Československo (Brno: Extra Publishing, s.r.o.), 2018-08-02, roč. 2018, s. 18-23. ISSN 1804-0772.
3. ↑ ČAPLOVIČ, Miloslav. Rozbitie alebo rozpad?. 1. vyd. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo SAV, 2010. ISBN 9788022411509. Kapitola Československá armáda medzi Mníchovom 1938 a marcom 1939 s dôrazom na Slovensko, s. 111-126.
4. ↑ ^{a b} BROŽ, Ivan. Generál odhodlaný brániť republiku. Válka Revue Speciál (brno: Extra Publishing, s.r.o.), 2018-08-02, roč. 2018, s. 31-33. ISSN 1804-0772.
5. ↑ ^{a b} BRABEC, Martin. Ostře sledovaný generál. Válka revue (Brno: Extra Publishing s.r.o.), 2023-05-18, roč. 2023, čís. jún, s. 59-63. ISSN 1814-0722.

Externé linkyupraviť | upraviť zdroj

• Ludvík Krejčí - válka.cz
• Armádní generál Ludvík Krejčí - vojenství.cz
• Ludvík Krejčí - Encyklopédia Brna