Ladislav Mňačko
slovenský básnik, dramatik, publicista
Narodenie	29. január 1919 Valašské Klobouky, Československo (dnes Česko)
Úmrtie	24. február 1994 (75 rokov) Bratislava, Slovensko
Národnosť	slovenská
Profesia	spisovateľ, publicista, dramatik
Manželka	Hedviga Mňačková Eva Mňačková, rod. Krasková (1968-1994)
Odkazy
Commons	Ladislav Mňačko
Biografický portál

Ladislav Mňačko (* 29. január 1919, Valašské Klobouky – † 24. február 1994, Bratislava) bol slovenský prozaik, básnik, dramatik a publicista, ktorého nazývali aj „zúrivým reportérom“, „červeným Hemingwayom“ alebo „slovenským Kischom“.

Životopis

Detstvo a mladosť prežil v Martine. Vyrastal v chudobnej robotníckej štvrti na Marxovej ulici, v ľavicovo orientovanom prostredí, ktoré formovalo jeho zmysel pre spravodlivosť a sociálne cítenie. Už v mladosti mali naňho vplyv marxistické a komunistické myšlienky.^[1] Vyučil sa za predavača v lekárni a neskôr pracoval ako stavebný robotník. V roku 1939 sa pokúsil neúspešne utiecť do ZSSR, neskôr sa v roku 1940 pokúsil prejsť cez nemecko-holandské hranice, za čo bol uväznený v koncentračnom tábore a na nútených prácach v Nemecku. V roku 1944 sa mu podarilo utiecť a aktívne sa zúčastnil 2. svetovej vojny v radoch partizánov. V roku 1945 sa stal členom KSČ. Na začiatku 50. rokov patril ako jeden z oddaných komunistickému režimu, k najprominentnejším novinárom. V rokoch 1945 – 1953 pracoval ako redaktor pre Rudé právo a Pravdu, v rokoch 1954 – 1966 bol spravodajcom v mnohých európskych a ázijských krajinách. V roku 1956 bol šéfredaktorom časopisu Kultúrny život. Časom však stratil nielen nadšenie pre komunizmus, priradil sa k jeho kritikom a nekompromisným odporcom, za čo bol perzekvovaný.

Hrob Ladislava Mňačka

Na jeseň roku 1967 odišiel aj so svojou židovskou manželkou do emigrácie do Izraela na protest proti postoju Československa v izraelsko-arabskej vojne, ktorá bola namierená proti Izraelu.^[2] Orgány Československej socialistickej republiky ho zbavili štátneho občianstva, zobrali mu titul zaslúžilého umelca a vylúčili z KSČ. Napriek tomu sa rozhodol vrátiť v marci 1968.^[2]

Druhá emigrácia, tentoraz podstatne dlhšia, nasledovala hneď po augustovej invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. 28. augusta 1968^[2] emigroval s manželkou do Rakúska aby sa usadili pri Eisenstadte. Bol zbavený členstva v Zväze slovenských spisovateľov a jeho diela boli zakázané, stiahnuté z knižníc a skartované, jeho meno vygumovali z učebníc literatúry.

Mňačko sa v roku 1989 vrátil do Československa a vystupoval proti jeho rozdeleniu. Keď sa Československo pripravovalo na rozdelenie, sklamaný spisovateľ sa opäť sťahoval a v roku 1993 si za svoje bydlisko zvolil Prahu. Zomrel však (po krátkej hospitalizácii v ružinovskej nemocnici) nečakane počas jednej zo svojich návštev Bratislavy začiatkom roka 1994.^[2] Je pochovaný v obci Lukovištia na Gemeri.

Tvorba

Vo svojich literárnych začiatkoch sa prejavoval najmä ako básnik a dramatik, ktorý sa venuje angažovanej tvorbe. K próze sa začal prikláňať až neskôr, keď vydal zbierku poviedok Marxova ulica, no úspech dosiahol až v roku 1959, keď s výraznou odozvou vydal autobiografický román Smrť sa volá Engelchen (ktorý bol sfilmovaný režisérom Jánom Kadárom a Elmarom Klosom). Na počiatku 60. rokov opísal zákulisie politických procesov 50. rokov v knihe Oneskorené reportáže, ktorých význam býva porovnávaný dokonca s prácami Alexandra Solženicyna.

V exile sa venoval intenzívne písaniu a svoje (aj predchádzajúce) diela publikoval v nemčine. Vznikol tu celý rad scenárov pre televíziu, z nich deväť bolo zrealizovaných, osem prozaických kníh, a politické eseje Agresori (nem. Die Aggressoren) a román Siedma noc (nem. Die siebente Nacht).

Dielo

Romány

• 1959 – Smrť sa volá Engelchen, preslávený román opierajúci sa o autorove vlastné skúsenosti z vojny, preložený do mnohých svetových jazykov; opisuje osud valašskej obce Ploštiny, spojený s problematikou partizánskeho hnutia na moravsko-sliezskom pomedzí; výborne psychologicky prekreslení hlavní hrdinovia – partizán Voloďa (zosobnenie autora) a židovka Marta, ktorá ho miluje a získava pre partizánov správy od Nemcov, zo strachu sa im však poddá.
• 1966 – Nočný rozhovor
• 1968 – Ako chutí moc, románový pamflet; otrasné podobenstvo, akú hypnotizujúcu moc môže mať totalitný režim. Fotograf Frank sa na pohrebe svojho bývalého priateľa, v posledných rokoch života komunistického funkcionára a morálnej trosky, zamýšľa nad tým, čo je to moc a čo je jej dôsledkom.
• 1972 – Súdruh Münchhausen, satirický román s orwellovským nádychom; groteskný sprievodca povojnovými dejinami KSČ, kde vystupujú skutočné historické osoby, s len ľahko pozmenenými menami (Husár – Gustáv Husák, Gotles – Klement Gottwald...)

Politické reportáže

• 1949 – Izrael
• 1950 – Albánska reportáž
• 1950 – Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom (Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom) (vydalo Povereníctvo spravodlivosti). Podľa svojich vlastných slov v knihe od Jozefa Leikerta − zlyhal. Dal sa zneužiť na politickú objednávku ÚV KSS, a preto s odstupom mnohých rokov skonštatoval: „na Žingorovej tragédii som sa podieľal aj ja – čiže aj ja som zabil Viliama Žingora.“
• 1954 – Dobrodružstvo vo Vietname
• 1955 – Vody Oravy, popisuje budovanie socializmu na Slovensku
• 1958 – Ďaleko je do Whampoa
• 1960 – U2 sa nevracia, komentuje zostrelenie amerického výzvedného lietadla pri Sverdlovsku 1. mája 1960 a proces s pilotom Powersom
• 1961 – Já, Adolf Eichmann, reportáž o jeruzalemskom procese s pôvodcom vrážd miliónov Židov
• 1962 – Kde končia prašné cesty, reportáže zo súčasného Slovenska
• 1963 – Oneskorené reportáže, reakcie na vykonštruované procesy v 50. rokoch
• 1979 – Na východ od Inturistu

Eseje

• 1958 – Čo nebolo v novinách
• 1968 – Agresori
• 1968 – Siedma noc. Skúsenosti a obžaloba jedného komunistu, v tejto politickej eseji navodil atmosféru posledného augustového týždňa roku 1968

Poviedky a novely

• 1957 – Marxova ulica, zbierka poviedok s autobiografickými prvkami zo života prostých ľudí, v nich si do značnej miery idealizuje bratstvo so ZSSR; príbeh sa vždy končí na Marxovej ulici, ktorá symbolizuje bezpečie domova
• 1965 – Dlhá biela prerušovaná čiara, novela, zamyslenie sa nad unáhlenosťou života
• 1966 – Nočný rozhovor
• 1966 – Jazvy ostali, protifašistické poviedky vybrané z kníh Kde končia prašné cesty a Oneskorené reportáže
• 1973 – Jeden prežije, poviedky
• 1976 – Slávnostný prejav – parodická próza, satira na západný životný štýl
• 1978 – Gigant, parodická próza, „superthriller“ parodujúci bestsellerovú literatúru

Scenáre

• 1972 – Smrť ministra
• 1972 – Maják
• 1973 – Niekto ma chce zabiť

Básne

• 1946 – Bubeníci toreádori
• 1950 – Piesne ingotov
• 1954 – Bubny a činely

Divadelné hry

• 1953 – Mosty na východ
• 1954 – Živá voda

Romány v nemčine po roku 1970

• Die siebente Nacht. Erkenntnis und Anklage eines Kommunisten. Aus dem slowakischen Originalmanuskript übersetzt von Adolf Maldess. Molden, Wien / Frankfurt / Zürich 1968. (Rowohlt, Reinbek bei Hamburg 1970, ISBN 3-499-11344-9. (rororo 1344/1345))
• Der Vorgang. Roman. (Aus dem slowakischen Manuskript übersetzt von Erich Bertleff), Kindler, München 1970.
• Der Gigant. Roman. (Deutsche Bearbeitung: Katerina Horbatsch), Ullstein TB 22869, Berlin 1992, ISBN 3-548-22869-0.

Sfilmované v nemčine po roku 1970

• 1971: Die Entführung. Drama, Fernsehfilm
• 1972: Der Tod des Ministers. Drama, Fernsehfilm
• 1972: Der Leuchtturm. Fernsehfilm
• 1973: Der Vorgang. Novelle, Fernsehfilm
• 1974: Das einsame Haus. Drama, Fernsehfilm
• 1974: Die Rache. Kurzgeschichte, Fernsehfilm
• 1977: Flucht. Drehbuch, Fernsehfilm
• 1994: Rochade. Novelle
• 1995: Jak chutná smrt. Thriller

Referencie

Zdroje

• Mňačko odišiel do exilu trikrát
• Literárne informačné centrum (LIC): Ladislav Mňačko litcentrum.sk