Karbid kremíka
Všeobecné vlastnosti
Sumárny vzorec	SiC
Synonymá	karborundum moissanit
Vzhľad	Bezfarebné kryštály
Fyzikálne vlastnosti
Molárna hmotnosť	40,10 g mol−1
Teplota topenia	2 730 °C
Hustota	3,21 g·cm−3 (všetky polytypy)[1]
Rozpustnosť	Nerozpustný
Bezpečnosť Globálny harmonizovaný systém klasifikácie a označovania chemikálií Hrozby[2][3] Vety H H315, H319, H335 Vety P P261, P305+351+338 Európska klasifikácia látok Hrozby Dráždivá látka (Xi) Vety R R36/37/38 NFPA 704 0 1 0
Ďalšie informácie
Číslo CAS	409-21-2
EINECS číslo	206-991-8
Číslo RTECS	VW0450000
Pokiaľ je to možné a bežné, používame jednotky sústavy SI. Ak nie je hore uvedené inak, údaje sú za normálnych podmienok.
Chemický portál

Karbid kremíka alebo pod obchodným názvom karborundum (chemický vzorec SiC) je zlúčenina kremíka a uhlíka. V prírode sa vyskytuje ako veľmi ojedinelý minerál moissanit. Karbid kremíka sa vyrába vo forme prášku od roku 1893 a pôvodne sa používal ako abrazívum. Zrnká karbidu kremíka sa spájajú spekaním a vytvárajú veľmi tvrdú, ale ťažko opracovateľnú a tvarovateľnú keramiku, ktorá má široké uplatnenie v aplikáciách, kde je potrebná vysoká odolnosť, ako sú brzdy a spojky automobilov alebo nepriestrelné vesty. Karbid kremíka sa používa v elektrotechnike v luminiscenčných diódach (LED) a ako detektor v starých rozhlasových prijímačoch. Dnes sa používa vo vysokoteplotných/vysokonapäťových polovodičoch (šírka zakázaného pásma je 2,2 eV pre β-SiC a 3,3 eV pre α-SiC) alebo na výrobu výhrevných elementov s prevádzkovou teplotou do 1 800 °C.

Výroba

Najjednoduchší spôsob výroby karbidu kremíka je zahriatie zmesi kremičitého piesku a koksu na teplotu od 1 600 °C do 2 500 °C. Materiál sa vytvára karbotermickou redukciou oxidu kremičitého a v závislosti od vzdialenosti od grafitového výhrevného elementu má rôznu kvalitu a čistotu. Čisté, slabo žlté a zelené kryštály majú najvyššiu kvalitu a spravidla sú blízko grafitového rezistora. Farebné zmeny k modrej a čiernej farbe sa prejavujú vo väčších vzdialenostiach od rezistora, čo je spojené s nižšou čistotou.

Čistý karbid kremíka možno pripraviť metódou CVD (chemical vapor deposition). Jej nevýhodou je vysoká ekonomická náročnosť a nízke výťažky, naopak výhodou je vysoká čistota, homogénnosť a jemnosť. Čistý karbid kremíka môže byť pripravený tiež tepelným rozkladom polymérov, (polymetylsilánu), pod inertnou atmosférou a pri nízkej teplote.

Hutný karbid kremíka sa pripravuje spekaním v tuhej fáze alebo v prítomnosti kvapalnej fázy pri teplotách okolo 1 850 až 2 500 °C, horúcim lisovaním (pri tlaku 35 MPa), reakčným spekaním, zrážaním z plynnej fázy alebo pestovaním monokryštálov pre špeciálne polovodičové aplikácie. Kremík, ktorý je počas spekania tekutý, reaguje s grafitovým práškom a vytvára sklenú fázu karbidu kremíka, pôsobiacu ako spojivo. Po spracovaní obsahuje materiál obvykle 10 – 15 % zvyškového kremíka.^[4]

Vlastnosti

Vyznačuje sa vysokou tvrdosťou (na Mohsovej stupnici tvrdosti má hodnotu 9,5), pričom má podobnú hustotu, chemickú stálosť ako nitrid kremíka, má však nižšiu pevnosť v ohybe a lomovú húževnatosť. Jeho odolnosť voči teplotným zmenám je dobrá vďaka relatívne nízkej teplotnej rozťažnosti a vysokej tepelnej vodivosti.

Použitie

Abrazívne a rezné nástroje

V umeleckom priemysle sa karbid kremíka používa ako abrazív v modernej glyptike, hlavne kvôli svojej odolnosti a pomerne nízkej cene. Vo výrobe sa používa pre svoju tvrdosť v procesoch abrazívneho obrábania, ako brúsenie, honovanie, obrábanie vodným prúdom a otryskovanie. Čiastočky karbidu kremíka vrstvené na papier tvoria brúsny papier. Vrchná strana skejtbordových dosiek sa pokrýva vrstvou čiastočiek karbidu kremíka na zvýšenie adhézie.^[5]

Výrobný materiál

V 80. a 90. rokoch bol karbid kremíka skúmaný v niekoľkých vývojových programoch pre vysokoteplotné plynové turbíny v Európa, Japonsku a USA. Uvažovalo sa o ňom ako o náhrade niklových superzliatinových lopatiek turbín alebo lopatiek trysiek. Ale zo žiadneho z týchto projektov nevzišla sériová výroba, a to hlavne kvôli nízkej odolnosti voči nárazom a nízkej lomovej húževnatosti.^[6]

Karbid kremíka je používaný tiež ako regále alebo police vo vysokoteplotných peciach určených pre vypaľovanie keramiky alebo odlievanie skla. Regále v peciach sú porovnateľne ľahšie a odolnejšie ako regále z oxidu hlinitého.^[7]

Automobilový priemysel

Karbokeramický brzdový kotúč (z karbidu kremíka) automobilu Porsche Carrera GT

Kremíkom obohatený uhlík-uhlíkový kompozit je používaný v kotúčových brzdách pretekárskych automobilov, pretože dokáže znášať vysoké teploty. Kremík reaguje s uhlíkom v uhlík-uhlíkovom kompozite a tvorí tak karbid kremíka vystužený uhlíkovým vláknom (C/SiC). Tieto kotúče sa montujú aj do niektorých civilných športových automobilov, ako Porsche Carrera GT, Bugatti Veyron, Chevrolet Corvette ZR1, a tiež do automobilov značiek Ferrari, Bentley, Lamborghini a do niektorých výkonných modelov Audi.^[8] Karbid kremíka sa používa vo svojej spekanej forme pre filtre pevných častíc v naftových motoroch.^[9]

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Karbid kremičitý

Externé odkazy

• A Brief History of Silicon Carbide Dr J F Kelly, University of London
• Material Safety Data Sheet pre Silicon Carbide

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Silicon carbide na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).