Kórejská vojna
Súčasť Studenej vojny
Dátum 25. jún 1950  –  27. júl 1953 Miesto Kórejský polostrov Casus belli Snaha Severnej Kórei vojensky zjednotiť polostrov. Výsledok Vojenská remíza Zastavenie bojov Taktické víťazstvo spojencov Zlyhanie cieľa Severokórejčanov o získanie celého polostrova. Zmeny územia Vytvorenie Demilitarizovanej zóny Severná Kórea získala mesto Käsong, ale stratila celkovo 3 900 km² územia, ktoré pripadlo Južnej Kórei
Protivníci
Spojené národy: Kórejská republika Spojené štáty Spojené kráľovstvo Bojová podpora: Austrália Belgicko Kanada Kolumbia Etiópske cisárstvo Francúzsko Grécke kráľovstvo Luxembursko Holandsko Nový Zéland Filipíny Juhoafrická únia Thajsko Turecko Zdravotnícka podpora: Dánsko India Taliansko Nórsko Švédsko	KĽDR Čína Sovietsky zväz Zdravotnícka podpora: Bulharsko Česko-Slovensko Maďarsko Poľsko Rumunsko Ostatná podpora: Mongolsko
Velitelia
I Sung-man Čong Il-kwon Päk Son-jop Douglas MacArthur Matthew Ridgway Mark Wayne Clark	Kim Il-song Čhwe Jong-kun Mao Ce-Tung Peng Dehuai Josif Stalin
Straty
Padlých: 1 271 244 až 1 818 410	Padlých: 1 858 000 až 3 822 000

Kórejská vojna alebo vojna v Kórei (kór. 한국전쟁, v Južnej Kórei tiež známa aj ako 6.25 전쟁 – vojna 625, v KĽDR známa ako 조국해방전쟁 – Vlastenecká oslobodzovacia vojna ) bol vojnový konflikt počas studenej vojny, ktorý sa odohral medzi Kórejskou ľudovodemokratickou republikou, bojovo podporovanou Čínou a materiálne Sovietskym zväzom a jeho satelitmi, a Kórejskou republikou, ktorá mala bojovú podporu štátov západného bloku, najmä Spojených štátov. Vojna vypukla ráno 25. júna 1950, keď severokórejské vojská prekročili 38. rovnobežku a zaútočili na Južnú Kóreu. 27. júla 1953 začalo platiť prímerie, ktoré definitívne ukončilo boje; mierová zmluva ale nebola uzavretá.

Príčiny a historické pozadie

Príčiny vzniku kórejskej vojny siahajú oveľa hlbšie do histórie. Z vonkajšieho pohľadu išlo o konflikt záujmov mocností, ktoré v druhej polovici 19. storočia obklopovali Kórejský polostrov. Išlo hlavne o Japonsko – „supernovu“ na „mocenskom hviezdnom nebi“, Čínu – veľmoc, ktorej vazalom bola Kórea po dlhé stáročia, Rusko – veľmoc neustále sa rozširujúca ďalej na východ a USA – ktoré ešte len mali zohrať dôležitú úlohu v regióne. Celé 19. storočie a hlavne jeho druhá polovica sa vo Východnej Ázii niesla v duchu veľkých spoločenských zmien. Národy ako Čína, Japonsko a Kórea boli západnými mocnosťami donútené k tomu, aby sa po stáročiach izolácie otvorili a sprístupnili. Najprv na zahraničný obchod, a neskôr aj politicky. Každý štát si chcel z „východoázijského koláča“ odhryznúť čo najväčší kus. Koncom 19. storočia práve Japonsko najviac profitovalo zo vzájomnej výmeny so Západom. Rástlo tak na sile a malo veľmocenské tendencie. Dynamika zmien vo vnútri krajiny spôsobila aj vonkajšiu rozpínavosť. Japonsko si robilo nároky na Čínu a neskôr aj na celú Áziu. Mostom k dosiahnutiu tohto cieľa mala byť Kórea. Koncom 19. storočia bolo v tomto regióne „husto“, čo nakoniec nevyhnutne vyústilo do ozbrojeného konfliktu najprv medzi Japonskom a Čínou (japonsko-čínska vojna) v rokoch 1894 – 1895 a potom aj medzi Japonskom a Ruskom (rusko-japonská vojna) v rokoch 1904 – 1905. V dôsledku prvej vojny sa Kórea vymanila spod vplyvu Číny (stala sa ľahkým sústom pre Japonsko) a v dôsledku druhej Japonsko dostalo voľnú ruku na Kórejskom polostrove a aj v Mandžusku. Japonsko najprv ovládlo zahraničnú politiku Kórei (od r. 1905) a potom aj celú Kóreu. Anexia nastala v roku 1907. To zabezpečilo pozíciu Japonska v celej Kórei na dlhých 40 rokov, hoci predtým Japonsko uvažovalo o rozdelení polostrova na dve časti podľa 38. rovnobežky, s čím Rusko nesúhlasilo.

Situácia medzi oslobodením a vojnou

Na sklonku 2. svetovej vojny, keď už bolo jasné, že Japonsko jedného dňa bude musieť kapitulovať, sa ukázalo, že na Kórejskom polostrove vznikne voľný priestor, ktorý sa snažili vyplniť obe mocnosti (Sovietsky zväz aj USA). Už vo februári 1945 na Jaltskej konferencii Roosevelt, Winston Churchill a Stalin rozhodli o rozdelení sveta, vrátane sféry vplyvu v Ázii. Toto bolo potvrdené na konferencii v Postupime, kde sa dohodlo, že päť rokov by mala byť Kórea územím pod spoločnou správou piatich mocností a potom nezávislým štátom. V skutočnosti však až do kapitulácie Japonska nebolo jasné, ako k tomu dôjde. Po tom, čo tesne pred kapituláciou Japonska (15. augusta 1945) Sovietsky zväz vypovedal vojnu (de facto porazenému) Japonsku (8. augusta), už o pár dní sovietske vojská začali obsadzovať kórejské územie na severe. V tom čase sa americké vojská nachádzali vzdialené stovky kilometrov od Kórejského polostrova. Generál MacArthur (hlavný veliteľ vojsk USA v Tichomorí) zareagoval rýchlo a navrhol Sovietom podeliť si polostrov na dve sféry vplyvu podľa 38. rovnobežky, proti čomu Stalin nemal žiadne námietky. Začiatkom septembra začali Američania obsadzovať južnú časť polostrova. Demarkačná línia medzi sovietskymi a americkými vojskami sa stanovila okolo 38. rovnobežky. Na juhu Američania umožnili vznik viacerých politických strán a položili základy veľmi krehkej demokracie. Sovietsky zväz začal na severe budovať komunistický štát.

Tesne po oslobodení začali po celej krajine vznikať ľudové výbory, ktoré mali snahu prevziať iniciatívu po predchádzajúcich kolonialistoch do vlastných rúk. Keďže išlo o široké hnutie ľudu, malo tendencie viac doľava, s cieľom odstrániť Japoncov a kórejských kolaborantov od vplyvu v spoločnosti. Na Severe Sovieti privítali túto iniciatívu a „pomáhali“ Kórejčanom. Časom však odstránili umiernené, alebo dokonca pravicové sily z tohto hnutia a nahradili ich ultraľavicovo zmýšľajúcimi komunistami. Keď na jeseň 1945 prišiel Kim Il-song (김일성) zo ZSSR späť do vlasti, bol predstavený ako národný hrdina bojujúci za kórejské záujmy, hoci doma bol úplne neznámy. Kim s časom získaval čoraz väčšiu popularitu a bol schopný odstraňovať akúkoľvek opozíciu nielen v štáte, ale dokonca aj vo vlastnej strane. Tak sa stal „jediným“ vodcom severokórejského ľudu a postupne začal budovať svoj kult osobnosti.

Situácia na Juhu bola úplne iná. Američania v tomto čase mali dosť silnú antiľavicovú náladu. Preto hneď na začiatku zastavili vznik ľudových výborov. Podporovali veľkostatkárov a ľudí spojených s bývalým režimom – kolaborantov. To sa nepáčilo Kórejčanom, ktorí stále viac odmietali americkú okupáciu polostrova. Jediným favoritom Američanov bol prozápadne orientovaný I Sung-man (Syng Man Rhee).

Situácia sa nezlepšila ani v priebehu rokov 1947 a 1948. Američanmi presadená Dočasná komisia spojených národov pre Kóreu (UNTCOK – UN Temporary Commission on Korea) začala organizovať voľby na polostrove. Keďže komisia nebola vpustená na Sever, vyhlásila, že voľby budú platné všade, kde bude mať prístup. Nato sa v máji 1948 konali prvé voľby (v južnej časti polostrova), ktoré boli vyhlásené za úspešné a platné. Na tomto základe bola 15. augusta 1948 vyhlásená Kórejská republika (Tähan minguk 대한민국) a prvým prezidentom sa stal I Sung-man (이승만). Reakciou na voľby na juhu boli voľby uskutočnené 25. augusta 1948 na severe. A 15. septembra 1948 vyhlásená Kórejská ľudovodemokratická republika (Čoson mindžudžui inmin konghwaguk 조선민주주의인민공화국).

Koncom roka 1948 sa začali zo Severnej Kórey sťahovať sovietske vojská a následne na jar 1949 americké vojská z Južnej Kórey. Rozdiel spočíval v tom, že Severná Kórea v tom čase mala dobre vycvičenú armádu 200 000 mužov, Sovieti zanechali Kórejčanom svoju výzbroj (tanky, mnoho munície atď.) a v Kórei zostali sovietski armádni poradcovia. Na druhej strane v Južnej Kórei bola zle vycvičená a slabo vyzbrojená armáda so silou asi 90 000 mužov.

Vojna

Začiatok vojny

Mapa priebehu vojny

25. júna 1950 Severná Kórea celkom neočakávane zaútočila na Juh s cieľom násilne spojiť obe krajiny. V priebehu necelých 3 dní sa útočiacim jednotkám podarilo obsadiť od 38. rovnobežky neveľmi vzdialené hlavné mesto Kórejskej republiky Soul a čoskoro prenikli ešte hlbšie do vnútrozemia. OSN zareagovala vytvorením koalície štátov na čele s USA, ktoré mali agresora – KĽDR vyhnať z okupovaného územia. V júli americké a juhokórejské vojská spoločne bojovali pri Osane (오산), no boli zatiaľ zatlačované čoraz viac na juh. Na konci leta jednotky OSN kontrolovali už iba malé územie v okolí mesta Pusan – takzvaný Pusanský perimeter. Prístav Pusan sa tak na čas stal tepnou, po ktorej prúdili vojaci a zásoby pre nasledujúci protiútok. Severná Kórea a jej spojenci si už mysleli, že víťazstvo je jednoznačné, ale mýlili sa. V auguste 1950 severokórejské jednotky zaútočili na západnú časť Pusanského perimetra pri Masane a cez rieku Nagdong pri meste Taegu. Tieto útoky neboli úspešné.

Reakcia Západu

15. septembra 1950 sa americké jednotky pod vedením generála Douglasa MacArthura vylodili v tyle severokórejských vojsk v prístave Inčhon (인천). Odtiaľto pokračoval ich protiútok až k Soulu (서울). V nasledujúcich bojoch sa im podarilo preťať nepriateľovi zásobovacie a komunikačné kanály a obkľúčiť hlavnú časť severokórejských vojsk južne od 38. rovnobežky. Generál MacArthur vtedy navrhol severokórejskej strane aby sa vzdala, čo však Kim Il-song (김일성) odmietol.

Vstup Číny

Americkí vojaci v Kórei

Jednotky OSN následne prekročili 38. rovnobežku a postupovali na sever k pohraničnej rieke Amnok-kang (압록강, po čínsky Ja-lu), pričom ČĽR už predtým pohrozila, že v prípade priblíženia vojsk OSN k svojim hraniciam bude nútená vstúpiť do vojny. 19. októbra 1950 jednotky OSN obsadili Pchjongjang (평양) – hlavné mesto KĽDR. Generál MacArthur, vtedy vyhlásil, že jeho vojaci by mohli byť už do Vianoc doma. Jeho predpoveď sa však ukázala byť prehnane optimistická. Čína, ktorá vnímala postup jednotiek OSN ako ohrozenie svojej suverenity 25. novembra začala vopred pripravený útok vedený polmiliónovou armádou „dobrovoľníkov“. Koncom decembra 1950 po neľútostných bojoch vedených uprostred krutej zimy boli jednotky OSN zatlačené späť za 38. rovnobežku. 31. decembra 1950 podnikli spojené severokórejské a čínske sily so silou takmer milión mužov ďalší útok. Napriek tomu, že sa im do konca januára podarilo preniknúť hlboko za 38. rovnobežku, neboli už schopní v dôsledku logistických problémov a silnejúceho odporu vojsk OSN pokračovať v útoku. 25. januára 1951 prešli do protiútoku vojská OSN. Douglas MacArthur pri tom presadzoval rozšírenie vojny až do Číny a navrhol nasadenie jadrových zbraní. Prezident USA Harry Truman však s týmto názorom nesúhlasil a MacArthur bol v apríli 1951 kvôli kritike prezidentovej politiky odvolaný. Bojová činnosť uviazla na línii neďaleko 38. rovnobežky.

Ešte pred vypuknutím kórejskej vojny, v Číne po skončení vojny s Japonskom začala čínska občianska vojna medzi komunistami a nacionalistami. Kým komunisti bojovali o nadvládu v Mandžusku, vláda severokórejskej republiky ich plne podporovala. Podľa čínskych zdrojov, darovali Severokórejčania 2 000 železničných vozidiel zatiaľ čo tisíce Kórejčanov slúžili v Číne počas vojny. Severná Kórea tiež poskytla čínskym komunistom v Mandžusku bezpečné útočisko pre nebojovníkov a komunikáciu so zvyškom Číny. ^[1]

Traja velitelia PVA počas kórejskej vojny. Zľava doprava: Chen Geng (1952), Peng Dehuai (1950–1952) a Deng Hua (1952–1953)

Po vytvorení Čínskej ľudovej republiky (ČĽR) v roku 1949 sa na severokórejské príspevky k čínskemu komunistickému víťazstvu nezabudlo. Ako prejav vďačnosti bolo poslaných späť spolu 50 000 až 70 000 kórejských veteránov, ktorí slúžili v CHKO, a tatiež zbrane. Neskôr zohrali významnú úlohu pri počiatočnej invázii do Južnej Kórey. Čína prisľúbila podporu Severokórejčanom v prípade vojny proti Južnej Kórei. ^[1]

Čínska ľudová republika sa od začiatku konfliktu pripravovala na napadnutie Kórey, ak to považujú za potrebné. 30. júna 1950, päť dní po vypuknutí vojny, Zhou Enlai, premiér ČĽR a podpredseda Ústredného vojenského výboru ČKS (CMCC), sa rozhodol vyslať skupinu čínskych vojenských spravodajských pracovníkov do Severnej Kórey nadviazať lepšiu komunikáciu s Kim II Sungom a zbierať materiály o boji z prvej ruky. O týždeň neskôr, 7. júla Zhou a Mao uskutočnili konferenciu o vojenských prípravách na kórejský konflikt. Ďalšia konferencia sa konala 10. júla. Tu sa rozhodlo, že trinásty armádny zbor pod štvrtou poľnou armádou CHKO, jedna z najlepšie vycvičených a vybavených jednotiek v Číne, sa okamžite zmení na armádu severovýchodnej pohraničnej obrany (NEBDA), aby sa pripravil na „zásah do kórejskej vojny, ak je to potrebné. “ CMCC 13. júla formálne vydal príkaz na zriadenie NEBDA, ktorým vymenoval Deng Hua, veliteľa pätnásteho armádneho zboru a jedného z najtalentovanejších veliteľov čínskej občianskej vojny, aby koordinoval všetky prípravné snahy. ^[2]

Premiér Zhou Enlai 20. augusta 1950 informoval OSN, že „Kórea je susedom Číny ... Čínsky ľud sa nemôže zaujímať len o vyriešenie kórejskej otázky“. Čína tak prostredníctvom diplomatov z neutrálnych krajín varovala, že pri zabezpečení čínskej národnej bezpečnosti by zasiahli proti veleniu OSN v Kórei. Prezident Truman interpretoval oznámenie ako „ pokus ako vydierať OSN“ a zamietol ho. Mao nariadil, aby jeho jednotky boli pripravené na akciu do konca augusta. Stalin sa naopak zdráhal eskalovať vojnu čínskym zásahom. ^[3]

1. októbra 1950, v deň, keď jednotky OSN prekročili 38. rovnobežku, poslal sovietsky veľvyslanec telegram od Stalina Maovi a Zhou En Laiovi so žiadosťou, aby Čína poslala do Kórey päť až šesť divízií. Zároveň Stalin objasnil, že samotné sovietske sily nebudú priamo zasahovať.

Na sérii mimoriadnych stretnutí, ktoré trvali od 2. do 5. októbra, čínski lídri diskutovali o tom, či poslať čínske jednotky do Kórey. Medzi mnohými vodcami vrátane vysokých vojenských vodcov, bol značný odpor voči konfrontácii USA v Kórei. Mao dôrazne podporoval intervenciu a Zhou bol jedným z mála čínskych vodcov, ktorí ho pevne podporili. Potom, čo Lin Biao zdvorilo odmietol Maovu ponuku veliť čínskym silám v Kórei (citujúc svoje nadchádzajúce lekárske ošetrenie), Mao sa rozhodol, že Peng Dehuai bude veliteľom čínskych síl. Mao potom požiadal Penga, aby jednal o intervencii so zvyškom čínskych veliteľov. Keď Peng uviedol, že ak americké jednotky dobyjú Kóreu a dosiahnú Yalu, mohli by ju prekročiť a napadnúť Čínu, politbyro súhlasilo so zásahom v Kórei. 4. augusta 1950, s plánovanou inváziou na Taiwan, prerušenou kvôli ťažkej námornej prítomnosti USA, Mao informoval politbyro, že bude zasahovať v Kórei, keď dôjde k reorganizácii inváznych síl Taiwanskej ľudovej oslobodeneckej armády (PLA) na severovýchodnej hranici. 8. októbra 1950 Mao zmenil názov Severo-východných pohraničných síl PLA na ľudovú dobrovoľnícku armádu (PVA). ^[4]

Zhou a čínska delegácia pricestovali 10. októbra do Moskvy, aby získali Stalinovu podporu. Stalin spočiatku súhlasil s vyslaním vojenského materiálu a streliva, ale varoval Zhoua, že sovietske letectvo bude potrebovať dva alebo tri mesiace na prípravu akejkoľvek operácie. Na nasledujúcom stretnutí Stalin povedal Zhouovi, že poskytne Číne vybavenie iba na dobropis a že sovietske letectvo bude pôsobiť iba nad čínskym vzdušným priestorom, a to až po nezverejnenom časovom období. Stalin nesúhlasil s poslaním vojenskej techniky alebo leteckej podpory až do marca 1951. Mao nepovažoval sovietsku leteckú podporu za zvlášť užitočnú, pretože k bojom došlo na južnej strane Yalu. Sovietske zásielky materiálu boli obmedzené len na malé množstvo nákladných automobilov, granátov, guľometov a podobne. ^[5]

Ihneď po svojom návrate do Pekingu 18. októbra 1950 sa Zhou stretol s Mao Zedongom, Peng Dehuaiom a Gao Gangom a nariadili dvesto tisíc vojakov PVA vstúpiť do Severnej Kórey, čo urobili 19. októbra. Letecké jednotky OSN mali problémy s pozorovaním jednotiek PVA cez deň, pretože jednotky pochodovali „od tmy do tmy“ (19: 00–03: 00) a vzdušné maskovanie (maskovanie vojakov, zvierat a zariadení) bolo nasadené do rána 5.30 hodiny. Takáto disciplína na bojiskách umožnila armáde s tromi divíziami pochodovať 460 km (286 míľ) z An-tung, Manchuria, do bojovej zóny za približne 19 dní. Ďalšia nočná divízia pochodovala po okružnej horskej ceste v priemere 29 km denne po dobu 18 dní. ^[5]

Medzitým sa 15. októbra 1950 na Wake Island stretli prezident Truman a generál MacArthur. Toto stretnutie bolo veľmi propagované z dôvodu predošlého odporu generála stretnúť sa s prezidentom  na pevnine Spojených štátoch. Podľa prezidenta Trumana, MacArthur špekuloval, že v Kórei existuje len malé riziko čínskych zásahov a že príležitosť ČĽR na pomoc KPA zanikla. Veril, že ČĽR mala v Mandžusko asi 300 000 vojakov a asi 100 000 až 125 000 vojakov pri rieke Yalu. Ďalej dospel k záveru, že hoci polovica týchto síl môže prekročiť juh, „ak by sa Číňania pokúsili dostať dole do Pchjongjangu, došlo by k najväčšej porážke“ bez ochrany vzdušných síl. ^[5]

Po tajnom prekročení rieky Yalu 19. októbra začala 13. armádna skupina PVA 25. októbra ofenzívu prvej fázy, ktorá zaútočila na postupujúce sily OSN blízko čínsko-kórejskej hranice. Toto vojenské rozhodnutie prijaté výlučne Čínou zmenilo postoj Sovietskeho zväzu. Dvanásť dní po vstupe vojsk PVA do vojny Stalin povolil sovietskému letectvu poskytnúť vzdušné krytie a podporil ďalšiu pomoc Číny. Po spôsobení veľkých strát ROK II v bitke pri Onjongu sa 1. novembra 1950 uskutočnila prvá konfrontácia medzi čínskou a americkou armádou. V severnej Kórei obkľúčili tisíce vojakov 39. armády PVA a zaútočili na 8. pluk USA. s trojbodovými útokmi - zo severu, severozápadu a západu -  prekonali boky obranných pozícií v bitke o Unsan. Prekvapivé útoky viedli sily OSN k ústupu späť k rieke Ch'ongch'on, zatiaľ čo po víťazstve, PVA nečakane zmizla v horských úkrytoch. ^[5]

13. novembra Mao vymenoval Zhou Enlaia za hlavného veliteľa a koordinátora vojnového úsilia a Peng za poľného veliteľa. 25. novembra na kórejskom západnom fronte 13. armádna skupina PVA zaútočila a obsadila zbor ROK II v bitke pri rieke Ch'ongch'on a potom spôsobila ťažké straty 2. americkej pešej divízii síl OSN. Ôsma armáda verila, že sa nedokáže udržať proti PVA, a tak sa v polovici decembra začala sťahovať zo Severnej Kórey cez 38. rovnobežku. Morálka OSN dosiahla úplné dno, keď bol 23. decembra 1950 pri autonehode zabitý poručík generál Walton Walker, veliteľ ôsmej armády USA. ^[5]

9. novembra na východe 9. armádna skupina PVA iniciovala bitku pri Chosinskom nádraží. Tu sa silám OSN darilo pomerne lepšie: ako v prípade ôsmej armády, prekvapivý útok prinútil oddiel X ustúpiť zo severovýchodnej Kórey. Oddielu X sa ale podarilo 11. decembra vytvoriť obranný perimeter v prístavnom meste Hungnam a do 24. decembra sa im podarilo mesto evakuovať, aby sa zle vyčerpaná ôsma armáda posilnila. Počas evakuácie bolo do Pusanu evakuovaných približne 105 000 vojakov, 98 000 civilistov, 17 500 vozidiel a 350 000 ton dodávok. Víťazstvo lode SS Meredith bolo známe evakuáciou 14 000 utečencov, čo je najväčšia záchranná operácia na jednej lodi, hoci bola navrhnutá na prepravu 12 cestujúcich. Pred únikom, sily OSN zničili väčšinu mesta Hungnam, najmä prístav. 16. decembra 1950 prezident Truman vyhlásil výnimočný stav, ktorý zostal v platnosti do 14. septembra 1978. Nasledujúci deň, 17. decembra 1950 bol Kim Il-sung zbavený práva velenia KPA. ^[5]

Čína odôvodnila svoj vstup do vojny ako reakciu na „americkú agresiu v zástere OSN“. Neskôr Číňania tvrdili, že americké bombardéry pri troch rôznych príležitostiach porušili národný vzdušný priestor ČĽR a napadli čínske ciele skôr, ako Čína zasiahla.

Pre mnohých Číňanov je vstup do kórejskej vojny všeobecne považovaný za česť v čínskej histórii. PVA bola prvá čínska armáda, ktorá dokázala zdolávať západnej armáde v takomto veľkom konflikte. Získali si meno „najobľúbenejší ľudia (最 可爱 的 人)“, ktoré vyplýva z eseje napísanej Weim Weimom v roku 1951 „Kto sú najobľúbenejší ľudia?“. Vláda ČĽR stále propaguje viac a viac príbehov o hrdinstve vojakov PVA a objavuje sa to najmä v školských učebniciach. Ochota Číny pomôcť Severnej Kórei proti Spojeným štátom americkým a prejav sily, s ktorou boli ochotní bojovať, predznamenali, že Čína sa opäť stala hlavnou svetovou veľmocou. ^[6]

Z oficiálnych čínskych zdrojov boli obete PVA počas kórejskej vojny okolo 390 000. Západné a iné zdroje však odhadujú, že asi 400 000 čínskych vojakov bolo zabitých v akcii alebo zomrelo na choroby, hladovanie a nehody. Približne 486 000 bolo zranených a približne 3 miliónov vojenského personálu bolo nasadeného do tejto vojny. Najstarší a jediný zdravý syn Mao Zedonga, Mao Anying (毛岸英), bol počas vojny dôstojníkom PVA a bol zabitý leteckým útokom OSN.

Vojna tiež prispela k zhoršeniu čínsko-sovietskych vzťahov. Hoci Číňania mali vlastné dôvody na vstup do vojny (t.j. srategická nárazníková zóna na Kórejskom polostrove), názor, že ich Sovieti používali ako proxy, bol zdieľaný v západnom bloku. Čína musela použiť sovietske pôžičky pôvodne určené na obnovu svojho zničeného hospodárstva, aby zaplatila za sovietske zbrane. ^[7]

Kórejská vojna viedla aj k ďalším dlhodobým následkom. Až do vojny, Spojené štáty do značnej miery opustili vládu Čankajška, ktorá ustúpila na Taiwan, a nemali v úmysle zasahovať do čínskej občianskej vojny. Začiatkom kórejskej vojny sa stala neudržateľná akákoľvek politika, ktorá by spôsobila, že sa Taiwan dostane pod kontrolu ČĽR. Trumanovo rozhodnutie vyslať americké sily na Taiwan ešte viac odradilo ČĽR pred akýmikoľvek inváziami do Taiwanu. Antikomunistická atmosféra na Západe v reakcii na kórejskú vojnu a studenú vojnu prispela k neochote USA diplomaticky uznať Čínsku ľudovú republiku do roku 1979. Dnes je diplomacia medzi Čínskou republikou a pevninskou Čínou stále napätá.

Prímerie a napätie

10. júla 1951 sa začali prvé rokovania o prímerí. Boje ale pokračovali ešte ďalšie dva roky. Naďalej sa bojovalo o oblasti ako napríklad Heartbreak Hill, Bunker Hill alebo Bloody Ridge.

27. júla 1953 podpísali predstavitelia OSN, KĽDR, ČĽR a ZSSR dohodu o prímerí. Kórejská republika sa k nej nikdy nepripojila. Demilitarizovaná zóna medzi oboma krajinami je jednou z najlepšie strážených hraníc na svete a pohraničné incidenty na nej dodnes nie sú ničím zvláštnym.

Referencie

1. ↑ ^{a b} CHEN, JIAN, 1952-. China's road to the Korean War : the making of the Sino-American confrontation. New York : Columbia University Press, 1994. Dostupné online. ISBN 0-231-50457-8.
2. ↑ China's Changing Aims during the Korean War, 1950-1951 . The SHAFR Guide Online, . Dostupné online.
3. ↑ OFFNER, ARNOLD A.. Another such victory : President Truman and the Cold War, 1945-1953. Stanford, Calif. : Stanford University Press, 2002. Dostupné online. ISBN 0-8047-4254-5.
4. ↑ HALBERSTAM, DAVID.. The coldest winter : America and the Korean War. New York : . (First edition.) Dostupné online. ISBN 978-1-4013-0052-4.
5. ↑ ^{a b c d e f} STOKESBURY, JAMES L.. A short history of the Korean War. New York : Quill, . Dostupné online. ISBN 0-688-09513-5.
6. ↑ HUANG, Wei Wei. “a great insult to the Chinese people”. AJN, American Journal of Nursing, 1978-08, roč. 78, čís. 8, s. 1316–1317. Dostupné online . ISSN 0002-936X. DOI: 10.1097/00000446-197808000-00014.
7. ↑ Cold War/Hot War: An Australian Perspective on the Korean War . The SHAFR Guide Online, . Dostupné online.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kórejská vojna