Kádrová politika alebo kádrová práca bol nástroj budovania a udržiavania základného, spoľahlivého a pevného jadra, teda kádra, oddaných stúpencov, tvorcov a vykonávateľov politickej línie komunistickej strany.^[1]

Kádrová politika sa týkala vnútorného života komunistických strán od ich vzniku a bola jednou zo základných súčastí „leninského štýlu práce“ pri výstavbe komunistickej strany, obsiahnutá i v katalógu 21 podmienok Komunistickej internacionály pre uznanie politickej strany ako strany komunistickej. V období komunistickej totality po Februári 1948 bola kádrová politika personálnou politikou svojho druhu slúžiaca na optimalizáciu politického systému/kartelu Národného frontu s tzv. vedúcou úlohou komunistickej strany.

Kádrová politika bol súbor špecifických nástrojov, metód a opatrení na nepretržitú a úplnú kontrolu spoločnosti komunistickou stranou prostredníctvom výberu a rozmiestňovania osôb do funkčných i pracovných pozícií na základe ich „triedneho pôvodu“, politickej spoľahlivosti, stupňa oddanosti, politicko-odbornej kvalifikácie a iných podobných kritérií. Súčasťou kádrovej politiky bolo aj premiestňovanie a odstraňovanie osôb z ich dovtedajšieho funkčného postavenia po strate alebo znížení ich „kádrových predpokladov“. Kádrová politika sa uskutočňovala tzv. kádrovou prácou, ktorá zahŕňala „výber kádrov“ primárne na základe „triedneho prístupu“, tvorbu hierarchizovanej „kádrovej nomenklatúry“, výchovu, t.j. politickú a ideologickú prípravu „kádrových rezerv“, a vlastnú prácu s „kádrami“, čiže periodické alebo nárazové „kádrové previerky“ a vyhodnocovanie politických postojov i štátno-bezpečnostnej spoľahlivosti „kádra“ a jeho rodinného a spoločenského okolia, rozmiestňovanie „kádrov“ a dokumentovanie, t.j. tvorbu kádrových materiálov o objektoch kádrovej pozornosti. Orgány kádrovej práce pôsobili na každom pracovisku, podliehali vedeniu a dohľadu KSČ/KSS a viedli dokumentáciu o všetkých pracovníkoch, kádrové materiály a evidenciu tzv. nomenklatúrnych kádrov (armády, bezpečnosti, justície, akadémií vied, vysokých škôl, podnikov a úradov a pod.) viedli osobitné kádrové odbory na ÚV KSČ a ÚV KSS. V Československu dosiahla kádrová politika najvyššiu dokonalosť a účinnosť v období tzv. normalizácie po potlačení tzv. demokratizačného procesu v roku 1968. Od polovice 80. rokov 20. storočia jej účinnosť upadala. V priebehu demokratickej revolúcie v roku 1989 boli kádrové útvary podnikov rozpustené a „kádrové materiály“ boli odovzdané jednotlivým osobám, ktorých sa týkali.^[1]

1. ↑ ^{a b} ŠÚTOVEC, Milan. Politické Slovensko : encyklopedická príručka : aktéri, dokumenty, inštitúcie, politické strany, udalosti. 1. slov. vyd. Bratislava : SLOVART, 2019. 487 s. ISBN 978-80-556-3894-2. S. 177.