Jať bola hláska (presnejšie samohláska) v praslovančine (vrátane staroslovienčiny) a potom ešte v jednotlivých slovanských jazykoch približne do 13. storočia.

Hláska jať vznikla z nasledujúcich predslovanských (indoeurópskych) hlások:

• (zatvorené) dlhé e (obyčajne značené znakom ē),
• dvojhláska oi̯,
• dvojhláska ai̯,
• dvojhláska əi̯.

Pritom však treba poznamenať, že zo všetkých týchto predslovanských hlások vznikli v praslovančine aj iné hlásky než len jať (ě) - napr. z ē vzniklo nielen ě, ale v istých polohách vzniklo a, v iných zas i.^[1]

Hláska jať sa v slavistike v súčasných odborných textoch často zapisuje znakom ě, prípadne u niektorých autorov znakom ê či ä, alebo občas ѣ. Znak ě je prebratý z českej abecedy, na rozdiel od nej však nevyjadruje zvuk , ale ide len o pomocný znak vyjadrujúci hlásku jať (bez ohľadu na to, ako sa reálne vyslovovala). V nasledujúcom texte sa použije na označenie hlásky jať znak ě.

Hláska jať sa spočiatku v praslovančine asi ešte vyslovovala rovnako ako v predslovanskom období, teda ako dlhé e. Jej výslovnosť na konci praslovanského obdobia (t. j. aj v období staroslovienčiny) je však sporná: Najčastejšie sa uvádza, že sa táto hláska vyslovovala ako (pravdepodobne dlhé) široké e, t. j. či ; v slovenskej fonetickej abecede tento zvuk obyčajne zapisujeme (v krátkej podobe) znakom ä, pretože zodpovedá slovenskej tradičnej výslovnosti tohto písmena (napr. v slove mäso). Podľa iných názorov sa hláska jať vyslovovala (t.j. dvojhláska iä), (t.j. dvojhláska ie), (t.j. dvojhláska ea), alebo sa vyslovovala či v závislosti od dôkladnosti výslovnosti, podľa starších názorov sa vyslovovala a pod. Ako vidno z predchádzajúcich príkladov, spor o podobu výslovnosti spočíva vo všeobecnej rovine už v tom, že nie je jasné, či išlo o jednoduchú hlásku alebo dvojhlásku. Podľa ďalších názorov sa výslovnosť hlásky jať (prinajmenšom na konci praslovanského obdobia) líšila v závislosti od regiónu (t. j. od nárečia).

V hlaholike (t. j. v 9. storočí) existovalo písmeno Ⱑ (nazývané jať ). Toto písmeno síce primárne vyjadrovalo vyššie spomínanú hlásku jať (ě), ale takisto sa ním zapisovala hláska (podľa iných názorov ). Presnejšie povedané, Ⱑ sa vyslovovalo:

• po väčšine spoluhlások ako jať (ě), ktorého konkrétna výslovnosť je, ako je spomenuté vyššie, sporná,
• po niektorých spoluhláskach (podľa iných názorov , čiže ä), pričom Ⱑ tu zároveň signalizuje palatalizáciu predchádzajúcej spoluhlásky,
• na začiatku slabiky (čiže na začiatku slova alebo po samohláske) (podľa iných názorov , čiže jä).

Skutočnosť, že pre ě aj (j)a (resp. (j)ä) bol v hlaholike len jeden znak podľa mnohých názorov svedčí o tom, že výslovnosť týchto dvoch hlások bola (prinajmenšom) v 9. storočí veľmi podobná. Ak autori hovoria o podobnej výslovnosti týchto dvoch hlások, myslia to (ak si pre zjednodušenie odmyslíme j) buď tak, že prvá (t.j. ě) sa vyslovuje ako a druhá ako , pričom a sú foneticky (v každom jazyku) veľmi blízko seba, alebo tak, že sa obe hlásky vyslovovali ako , ale v dvoch variantoch - v prvom (t.j. ě ) sa toto výslovnostne viac blíži k e, kým v druhom sa viac blíži k a. Podľa iných názorov hlásky ě a (j)ä boli jednoducho dve rôzne realizácie jednej fonémy, ktorá sa zapisovala jedným znakom hlaholiky, a teda nemuseli byť nevyhnutne veľmi podobné.

V cyrilike (t. j. zhruba od 10. storočia) bolo zrušené vyššie spomínané spojenie dvoch hlások do jedného písmena, ku ktorému došlo v hlaholike; v cyrilike totiž existovalo:

• písmeno ѣ (nazývané jať t.j. jať ako písmeno, nie ako hláska) na zápis hlásky jať (teda ě)
• písmeno ꙗ na zápis vyššie spomínanej hlásky (j)a (pôvodne príp. j(ä)).

V prípadoch, keď sa cyrilikou len prepisujú predlohy písané hlaholikou, má však písmeno ѣ rovnakú funkciu ako hlaholské Ⱑ , čiže ѣ je v takých prípadoch aj namiesto ꙗ.

Písmeno ѣ (teda písmeno jať) existovalo až do 20. storočia (v ruštine do roku 1917 a v bulharčine do roku 1945), resp. v cirkevnej slovančine existuje dodnes. Ale toto písmeno už dávno nevyjadruje hlásku ě (teda hlásku jať), pretože táto hláska bola zhruba v 11. storočí – 14. storočí v slovanských jazykoch kompletne nahradená rôznymi inými hláskami a teda v istom zmysle zanikla (pozri nižšie).

Zdroje tejto kapitoly: ^{[1][2][3][4][5][6][7][8][9][10][11][12][13][14][15][16][17][18]}

Hlásky, ktoré nahradili bývalé jať v súčasných slovanských jazykoch (tzv. striednice, čiže reflexy) sú tieto (tu sú uvedené formou zodpovedajúcich písmen danej abecedy): ^[1]

• slovenčina – (1) na úrovni spisovnej (a teda veľkej časti severnej strednej) slovenčiny: e (dedo, celý, mesiac, leto, cena, Slovenka), ie (miera, chlieb), ojedinele a (ľavý); (2) na úrovni všetkých nárečí: e, é, ie (takéto ie bolo kedysi v nárečiach pomerne rozšírené, ale častom sa sčasti zmenilo na iné hlásky), i, í, je, jé, ia, a, á, (j)ä ^[19][20][21]
• čeština – e (celý, řeč), ě t.j. ie (květ, věřiti), ě t.j. ňe (měsíc), é (chléb, léto), í (víra, míra) české ě nie je to isté ako značka ě pre jať
• poľština – e (levica, rzecz), ie (wierzyć), ia (wiara, miasto), a (cały)
• slovinčina – e (leto, vera) v nárečiach sú aj iné striednice
• srbochorvátčina:
  • ekavské nárečia – e (vetar, dete)
  • jekavské nárečia – je (vjetar) alebo ije (dijete)
  • ikavské nárečia – i (vitar, dite)
• bulharčina – (j)a (chľab, mľako), e (leten, bregove) v západných nárečiach je aj namiesto (j)a vždy len e
• ruština – e (cel, belyj, les) v nárečiach sú aj iné striednice
• ukrajinčina – i (mira, cil, bida) v nárečiach sú aj iné striednice

Ako vidno, v srbochorvátčine hrá bývalá hláska jať významnú úlohu, lebo podľa jej striednic sa rozlišujú tri základné nárečové skupiny srbochorvátčiny, ktoré sú podľa nich aj priamo pomenované (e – ekavské, je – jekavské a i-ikavské).