Humínové látky sú prírodné organické látky vznikajúce rozkladom prevažne rastlinných zvyškov. Humínové látky len ťažko podliehajú ďalšiemu rozkladu a sú vo veľkom množstve obsiahnuté v pôde, rašeline, uhlí a niektorých vodách. Podľa rozpustnosti sa delia na humíny, humínové kyseliny a fulvónové kyseliny.

Rozdelenie a vlastnosti

Humínové látky sa delia podľa rozpustnosti na tri kategórie, ktoré sa však líšia aj ďalšími vlastnosťami.

Fulvónové kyseliny

Fulvónové kyseliny sú rozpustné vo vode nezávisle od pH . Sú najsvetlejšie z humínových látok, ich farba je svetlo žltá až žltohnedá. Okrem najmenej intenzívneho zafarbenia sa vyznačujú najnižšou molekulárnou hmotnosťou a najnižším stupňom polymerizácie . Obsahujú vyšší podiel kyslíka (48 %) ako uhlíka (45 %). ^[1]

Humínové kyseliny

Humínové kyseliny sú nerozpustné vo vode s pH 7 a nižším, naopak pri vyššom pH sa rozpúšťajú. Typická farba je hnedá až hnedočierna. ^[1]

Humíny

Humíny sú vo vode úplne nerozpustné a to pri akomkoľvek pH. Vyznačujú sa čiernou farbou, najvyšším stupňom polymerizácie, najvyššou molekulárnou hmotnosťou (rádovo zhruba 100× vyššou ako u fulvónových kyselín). Obsahujú tiež najviac uhlíka (62 %) a najmenej kyslíka (30 %). ^[1]

Využitie

Humínové látky sa využívajú predovšetkým na výživu rastlín. Hoci nejde o hnojivo klasického typu (živiny N, P, K), umožňujú humíny jednoduchší príjem živín, stimulujú tvorbu koreňového balíky, vďaka ktorému rastlina lepšie absorbuje vodu a živiny, podporujú fotosyntézu a zlepšujú vlastnosti pôdy. Stimulujú rast rastlín v miere porovnateľnej s fytohormónom auxínom . ^[1]

Humínové látky sa na poľnohospodárske účely dodávajú v podobe roztokov, práškov alebo granulátu . Aplikujú sa buď vo forme postreku, kedy ich možno kombinovať aj s listovými hnojivami či prípravkami na ochranu rastlín (ktorých účinnosť zvyšujú), alebo sú aplikované do substrátu ako granulát či zálievkou .

Výroba

Začiatky výroby humínových látok siahajú do prelomu 19. a 20. storočia . Za túto dobu boli vyvinuté tri základné postupy, ktoré sa líšia aj použitou surovinou.

1. generácia - uhoľné humáty

Na konci 19. storočia boli humáty objavené a od začiatku 20. storočia vyrábané humínové preparáty z prírodnej látky zvanej leonardit, ktorá je súčasťou niektorých uhoľných nálezísk. Ide o organickú nepreuhoľnatenú hmotu. Pretože tieto materiály vznikali dlhodobo a ležali milióny rokov v zemi, sú obvykle vodou rozpustné zložky (nízkomolekulárna časť a humínové soli) vyplavené a naopak humínové kyseliny na seba za túto dobu nadviazali značné množstvo ťažkých kovov . ^[1]

Tomu zodpovedajú požiadavky na spracovanie aj výsledná použiteľnosť. Kľúčové preto je čistenie substrátu od ťažkých kovov; miera čistoty potom zodpovedá cena výsledného preparátu. Uhoľné humáty sa skladajú prevažne z vysokomolekulárnych látok, takže nie sú úplne rozpustné. Obsahujú 17-70 % humínových látok. ^[1]

2. generácia

Ako surovina je použitá rašelina alebo jazerné sapropely. Výsledný produkt je pomerne kvalitný, ale menej koncentrovaný (zhruba 8%; zvyšok tvorí voda). Opäť je nutné čistenie od ťažkých kovov, ktoré má vplyv na cenu. Tá je niekoľkonásobne vyššia ako v prípade uhoľných humátov. ^[1]

3. generácia - lignohumáty

Základná surovina pochádza z dreva, jedná sa o technický lignosulfonát, ktorý vzniká ako odpad pri výrobe papiera . Výhodou jeho použitia je absencia ťažkých kovov, takže odpadá proces čistenia. Lignosulfonát je riadeným procesom zrýchlenej humifikácie kompletne prevedený a lignohumát – zmes humínových látok úplne rozpustných vo vode, ktoré sú z 90 % tvorené soľami humínových kyselín, z ktorých minimálne 50 % zastupujú nízkomolekulárne látky. Kompletná rozpustnosť umožňuje aplikáciu na list a kombináciu s ďalšími prípravkami na ochranu a výživu rastlín.

Referencie

1. ↑ ^{a b c d e f g} .