Helenistická filozofia (iné názvy: poklasické obdobie gréckej filozofie, helénska filozofia) je etapa antickej filozofie alebo starogréckej filozofie a rímskej filozofie v období počnúc Alexandrom Veľkým (356 - 323 pred Kr. a končiac Augustom a obdobie do konca staroveku (polovica 6. storočia).^[1]

Grécko stratilo národnú samostatnosť. Namiesto neveľkých mestských štátov nastúpili veľké monarchie, čím sa charakter gréckej spoločnosti radikálne zmenil.^[1]

Zmenil sa charakter gréckej filozofie. Do popredia sa dostali otázky, ktoré súvisia s postavením človeka v neistých časoch. Filozofi sa sústreďujú na etickú problematiku, hľadajú také postoje k životu a k svetu, ktoré zodpovedajú požiadavkám múdrosti a dôstojnosti. Vznikajú nové smery, ktoré zodpovedajú novým pomerom, a to epikureizmus, stoicizmus a skepticizmus, na druhej strane pokračovali vo svojom pôsobení školy, ktoré boli založené skôr. Boli to najmä Akadémia a peripatetická škola. Až v tomto období vznikajú filozofické systémy v pravom zmysle slova. Filozofické problémy sa utrieďujú a detailne prepracovávajú. Filozofia sa chápe ako univerzálna náuka o svete a filozofi ju delia na logiku, fyziku a etiku. Snaha o sústavnosť mala negatívny následok v tom, že viedla k dogmatizmu. Filozofické školy pritom medzi sebou polemizovali na vysokej intelektuálnej úrovni.^[1]

Predstaviteľmi helenistickej filozofie boli Filon z Alexandrie, Klement Alexandrijský, Origenes, Pyrrhon z Elidy.^[2]

Zdroje

Ďalšia literatúra

• LONG, Anthony A. Hellénistická filosofie : stoikové, epikurejci, skeptikové. Preklad Petr Kolev. Vyd. 1. Praha : OIKOYMENH, 2003. 341 s. (Dějiny filosofie; zv. 3.) ISBN 80-7298-077-7.
• Filosofie pozdní antiky : od staré Akademie po Jana Eriugenu. Ed. A.H. Armstrong; preklad Martin Pokorný. Vyd. 1. Praha : OIKOYMENH, 2002. 675 s. (Dějiny filosofie; zv. 4.) ISBN 80-7298-053-X.