F3F
Grumman F3F-1 letky VF-4 z lietadlovej lode USS Ranger počas letu
Typ	stíhacie lietadlo
Výrobca	Grumman
Konštruktér	W. T. Schwendler
Prvý let	20. marca 1935
Zavedený	1936
Vyradený	november 1943
Charakter	vyradený
Hlavný používateľ	United States Navy United States Marine Corps
Výroba	1936 – 1939
Vyrobených	147
Cena za kus	20 424 USD v roku 1935
Letecký portál

Grumman F3F bolo americké palubné stíhacie lietadlo. Išlo o posledné dvojplošné stíhacie lietadlo, prijaté do výzbroje lietadlových lodí U.S. Navy, ktoré neskôr v službe nahradila nová generácia prvých stíhacích jednoplošníkov typov Brewster Buffalo a Grumman F4F Wildcat.

Grumman F3F bolo v poradí tretie palubné stíhacie lietadlo, ktoré firma Grumman vyvinula pre americké námorníctvo. Prvým bol dvojmiestny stíhací dvojplošník so zaťahovacím podvozkom Grumman FF z rokov 1931 – 1932 a druhým jednomiestne lietadlo obdobnej koncepcie Grumman F2F, ktoré už bolo priamym predchodcom F3F.

Vznik a vývoj

Dňa 15. októbra 1934 objednalo U.S. Navy vývoj F3F ako nástupcu F2F, ktorý práve vstupoval do služby. Nové lietadlo si zachovalo pôvodnú koncepciu, ale malo väčšie rozmery. Prvý prototyp XF3F-1 (BuNo 9727) prvýkrát vzlietol 20. marca 1935. Pilotoval ho skúšobný pilot Jimmy Collins. Stroj poháňal, rovnako ako druhý prototyp, dvojhviezdicový vzduchom chladený štrnásťvalec Pratt & Whitney R-1535-72 s výkonom 650 k pri 2 200 otáčkach za minútu. Vrtuľa bola dvojlistová. Už o dva dni sa však pri testovaní odolnosti a ovládania pri strmhlavom lete, vinou prekročenia povoleného zaťaženia lietadla, rozpadol vo vzduchu. Skúšobný pilot Jimmy Collins pri havárii zahynul. Druhý prototyp prvýkrát vzlietol 9. mája 1935, ale už 17. mája sa pri skúšobnom lete dostal do vývrtky a pilot ho musel opustiť na padáku.

Tretí prototyp prvýkrát vzlietol 7. júna 1935. Líšil sa predovšetkým použitím výkonnejšieho motora verzie R-1535-84 s výkonom 700 k pri 2 250 otáčkach za minútu a zväčšenou smerovkou. Testy tohto prototypu už boli úspešné a 24. augusta 1935 bola objednaná sériová výroba lietadla. Celkovo bolo objednaných 54 strojov verzie F3F-1 (BuNo 0211–0264), poháňaných dvojhviezdicovým štrnásťvalcom Pratt & Whitney R-1534-84 Twin Wasp Junior so vzletovým výkonom 515 kW.

Konštrukcia

Išlo o jednomiestny jednomotorový dvojplošník so zaťahovacím podvozkom, ktorého kolesá sa, ako vtedy bolo u Grummanu obvyklé, sklápali do kruhovitých šácht na bokoch trupu pred nábežnou hranou krídla (aj ostrohové koliesko bolo zaťahovacie). Trup bol celokovový, krídla mali kovovú kostru a plátený poťah a chvostové plochy boli kovové, len kýlovka a smerovka boli potiahnuté plátnom. V trupe a krídle bolo vytvorených niekoľko vodotesných priestorov, ktoré mali brániť rýchlemu potopeniu lietadla v prípade núdzového pristátia na morskej hladine. Vzperový systém tvorili dva páry vzpier medzi trupom a krídlom a dvojica medzikrídelných vzpier v tvare písmena N (vzpery spevňovali i chvostové plochy). Krídla boli vystužené tiež systémom drôtov.

Výzbroj prvých dvoch prototypov tvorili dva synchronizované guľomety kalibru 7,62 mm, ale všetky ostatné stroje niesli zosilnenú výzbroj v podobe jedného guľometu M1919 Browning kalibru 7,62 mm (zásoba 500 nábojov) a jedného M2 Browning kalibru 12,7 mm (zásoba 200 nábojov). Lietadlo mohlo niesť dve 50 kg bomby na podkrídelných závesniciach.

Operačná služba

Prvé kusy F3F-1 sa k bojovým jednotkám dostali v januári 1936. Prvou letkou, ktorá typ dostala bola VF-5B (od leta 1939 preznačená na VF-4) na lietadlovej lodi USS Ranger. Ďalšou jednotkou vyzbrojenou týmto typom sa stala VF-6B (VF-3) na lietadlovej lodi USS Saratoga. Postupne boli typom F3F vyzbrojené všetky stíhacie letky námorníctva. Lietadlo používala aj Námorná pechota Spojených štátov, napríklad VF-4M v San Diegu v Kalifornii. Na základe skúseností s prevádzkou lietadla bol pri všetkých strojoch dodatočne zosilnený nosník horného krídla a závesy krídielok.

Na verzii F3F-1 medzi júlom 1937 a májom 1938 nadviazali dodávky 82 kusov verzie F3F-2 (BuNo 0967–1047). Prvý prototyp F3F-2 vzlietol 21. júla 1936, pričom mal byť prechodným typom do príchodu moderných stíhacích jednoplošníkov Brewster F2A Buffalo a Grumman F4F Wildcat. Túto verziu poháňal nový motor Wright R-1820-22 Cyclone s výkonom 950 k, ktorý tentoraz roztáčal trojlistovú vrtuľu. Prstenec motora mal väčší priemer a na rozdiel od F3F-1 hladký povrch. Pod ním bol umiestnený chladič oleja. Ďalšou zmenou bola väčšia smerovka a nový prekryt kabíny. Ako prvé operačné ich prevzala letka VF-6 na lietadlovej lodi USS Enterprise a jednotky námornej pechoty VMF-1 a VMF-2.

Posledným sériovým variantom bol F3F-3, ktorý mal vďaka vylepšenej aerodynamike (nový prekryt kabíny, vrtuľa s menším priemerom a pod.) mierne vyššie výkony. Dodávky 27 sériových strojov (BuNo 1444–1470) prebiehali v období december 1938 až máj 1939. Lietadlá boli pridelené jednotke VF-5 na USS Yorktown.

Všetky stroje F3F boli od stíhacích jednotiek vyradené do konca roku 1941 a doslúžili u cvičných a záložných jednotiek. Nikdy neboli bojovo nasadené.

Civilné varianty

Od verzie F3F-2 boo odvodené jedno civilné testovacie a predvádzacie lietadlo spoločnosti Gulf Oil Company, označený Gulfhawk II (G-22), ktorý sa dochoval v americkom National Air and Space Museum vo Washingtone D.C. Ten dopĺňal ešte dvojmiestny Gulfhawk III (G-32), takisto odvodený od F3F-2.

Špecifikácie (F3F-3)

Technické údaje

• Posádka: 1 (pilot)
• Dĺžka: 7,06 m
• Rozpätie: 9,75 m
• Výška: 2,84 m
• Nosná plocha: 24,15 m²
• Hmotnosť prázdneho lietadla: 1 490 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 2 175 kg
• Pohonná jednotka: 1 × vzduchom chladený hviezdicový deväťvalec Wright R-1820-22 Cyclone s výkonom 950 k (710 kW)

Výkony

• Maximálna rýchlosť: 425 km/h (vo výške 4 658 m)
• Cestovná rýchlosť: 240 km/h
• Dolet: 1 600 km
• Dostup: 10 120 m
• Stúpavosť: 14 m/s (na úrovni hladiny mora)

Výzbroj

• Hlavňová:
  • 1× guľomet M1919 Browning kalibru 7,62 mm so zásobou 500 nábojov (vľavo)
  • 1× guľomet M2 Browning kalibru 12,7 mm so zásobou 200 nábojov (vpravo)
• Bomby: 2× 52,6 kg bomby Mk IV, jedna pod každým krídlom

Literatúra

• DVOŘÁK, Pavel. Grumman F3F. HPM. 1998, roč. 8, čís. 12, s. 2–8. ISSN 1210-1427.
• LOWE, Malcolm. Encyklopedie letectví (1848-1939). 1. vyd. Dobřejovice: Rebo Productions, 2005, s. 236–237. ISBN 80-7234-407-2.
• GENF, S. A. Encyklopedie letadel. 1. vyd. Ivanka pri Dunaji: Slovo, 1998, s. 82 a 83. ISBN 80-85711-35-4.
• BALOUS, Miroslav. Grumman F3F. Letectvo a kozmonautika. 2003, roč. 79., čís. 17, s. 17.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Grumman F3F

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Grumman F3F na českej Wikipédii.

Letecký portál