Druhá bitka o Charkov
Súčasť bojov východného frontu cez druhú svetovú vojnu
Sovietski vojnoví zajatci pochodujúci cez Charkov, máj 1942.
Dátum 12. máj – 28. máj 1942 Miesto Charkov, Ukrajina, Sovietsky zväz Výsledok Víťazstvo Nemecka
Protivníci
Nacistické Nemecko Taliansko Rumunsko	Sovietsky zväz
Velitelia
Fedor von Bock (Skupina armád Juh) Friedrich Paulus (6. armáda) Ewald von Kleist (1. tanková armáda) Hans von Salmuth (17. armáda)	Semion Timošenko Ivan Bagramjan Nikita Chruščov (Juhozápadný front) Rodion Malinovskij Alexej Antonov (Južný front)
Sila
300 000 mužov, 1 000 tankov a 1 500 lietadiel	765 300[1] mužov, 1 200 tankov a 1 000 lietadiel
Straty
okolo 20 000 mŕtvych, zranených a zajatých	277 190 mŕtvych, ranených a zajatých[1], 652 tankov a 57 626 koní

Bitka o Charkov alebo charkovská operácia bolo ozbrojené stretnutie v južnej časti východného frontu cez druhú svetovú vojnu. Začalo sa 12. mája 1942 útokom sovietskeho Juhozápadného frontu severne a južne od Charkova. Nemecké jednotky však onedlho prešli do protiútoku a veľkú časť týchto sovietskych vojsk obkľúčili. Bitka o Charkov bola začiatkom nemeckej letnej kampane, ktorá vyvrcholila bitkou o Stalingrad.

Predohra

Do konca februára 1942 sovietske ofenzívy zatlačili Nemcov takmer na celom fronte. Najväčšie úspechy Červená armáda dosiahla pred Moskvou a v oblasti Rostova. Obe strany však boli po ťažkých bojoch veľmi vyčerpané. Stalin ako aj časť sovietskeho štábu boli naďalej presvedčení, že Nemci sú silne oslabení a ZSSR má stále nádej udržať si po zimných ofenzívach iniciatívu vo svojich rukách. Týmto názorom však odporovali vedúci generálneho štábu Boris Šapošnikov ako aj generáli Alexandr Vasilevskij a Georgij Žukov, ktorí navrhovali zotrvanie v obrane do doby, kedy budú jednotky opätovne posilnené. Stalin navyše veril, že vedenie operácii na širokom fronte môže narušiť nemecké plány na nasledujúce obdobie a to i napriek tomu, že Sovieti v tej dobe disponovali menším počtom vojsk než ich nepriateľ. Zatiaľ čo Červená armáda mohla nasadiť na východnom fronte na jar 1942 5 600 000 mužov, 3 900 tankov, 44 900 diel a 2200 lietadiel, Wehrmacht disponoval 6 200 000 mužmi, 3229 tankmi, 57 000 delami a 3395 lietadlami. Sovietske velenie sa domnievalo, že Nemci hodlajú v lete opäť zaútočiť na Moskvu. Stalin sa rozhodol využiť najmä úspechy sovietskych síl v južnej časti frontu, kde Timošenkove a Malinovského vojská rozvíjali útok smerom od Rostova nad Donom k rieke Donec.

20. marca 1942 Timošenko so svojim štábom v meste Kupiansk spracoval plány potrebné pre ďalšiu ofenzívu smerom na Charkov a odoslal ich na hlavný štáb, ktorý ich definitívne potvrdil 17. apríla. Veľkoryso plánovaná ofenzíva z oblasti Barvenkova, Iziumu a Volčanska mala za cieľ preniknúť až do oblasti Dnepropetrovska a Sineľnikova, kde mali sovietske vojská obsadiť mosty cez Dneper^[2].

Sovietske sily

Do 11. mája 1942, Červená armáda v sektore Juhozápadného frontu koncentrovala 4 armády (21., 28., 38. a 6. armáda). Do 11. mája bol prisunutý aj 21. a 23. tankový zbor s 269 tankmi. Front mal k dispozícii aj niekoľko menších jednotiek. Južný front disponoval 57. a 9. armádou s 30 streleckými divíziami a 24. tankovým a 5. jazdeckým zborom.

Preskupovanie sovietskych vojsk počas obdobia rasputice, kedy neboli nespevnené cesty zjazdné však trvalo dlhšie než bolo pôvodne plánované. Nemci však týmto presunom nevenovali veľkú pozornosť. Rovnako Sovieti nevenovali dostatočnú pozornosť prieskumu, za čo v nasledujúcich bojoch ťažko zaplatili.

Nemecké prípravy

Nemci neuvedomujúc si sovietske prípravy na ofenzívu plánovali od 30. apríla jednotkami 6. armády uskutočniť operáciu Friderikus, čo bol krycí názov útoku na Iziumský výbežok. Útok sa mal začať okolo 18. mája.

Jednotky nemeckej skupiny armád Juh poľného maršala Fedora von Bocka boli v tomto období intenzívne posilňované. Hitler totiž 5. apríla 1942 vydal smernicu č. 41, v ktorej vyjadril plán letnej ofenzívy na juh ZSSR. Ofenzíva mala za cieľ dosiahnuť Kaukaz, čím by sa prerušili dodávky ropy z oblasti Kaspiku ako i spojenie ZSSR so západnými Spojencami cez Irán. Nemenej podstatné bolo dobytie Krymu, čo bolo hlavnou úlohou von Mansteinovej 11. armády.

Ofenzíva

Začiatočná fáza

Sovietsky útok v oblasti Iziumu

Ofenzíva Červenej armády sa začala ráno 12. mája 1942 o 6:30 jednohodinovou delostreleckou prípravou a 20 minútovým úderom letectva. Pozemný útok sa začal dvojitým obchvatným úderom z oblasti Barvenkova a Volčanska o 7:30. Nemci kládli vo svojich obranných postaveniach tvrdý odpor a museli byť likvidovaní kombinovanými útokmi letectva, delostrelectva v spolupráci s pozemnými útokmi. Sovieti boli nútení na podporu útoku nasadiť i svoj druhý sled. Veľmi ťažké boje sa rozhoreli okolo nemeckých postavení pri obci Nepokrytaja, kde sa rozhodli pre protiútok. Do konca dňa Sovieti prenikli najviac 10 – 15 km cez nemecké pozície. Moskalenko onedlho zistil, že tam kde Sovieti neočakávali žiadny odpor proti nim stoja dve nemecké divízie. Toto bol prvý príznak nedostatočného prieskumu pred začiatkom operácie. Naopak Nemci pred začiatkom sovietskej ofenzívy s útokom počítali. Sovieti vôbec netušili, že sily proti ktorým útočia sú silnejšie než oni sami.

Paulus v tej dobe vyčlenil 3 pechotné a jednu tankovú divíziu na obranu Charkova. Bojovalo sa v ťažkých podmienkach za dažďov a blata. Sovietsky postup sa tak veľmi spomalil, najväčšie úspechy boli dosiahnuté na ľavom krídle. Bock na začiatku bitky varoval Paulusa aby nezačínal protiútok okamžite, ale vyčkal na leteckú podporu. Nemci však nakoniec nemohli čakať, sovietskym tankovým jednotkám sa totiž podarilo preraziť cez pozície VIII. zboru generála Walthera Heitza vo Volčanskom sektore menej než 20 km od Charkova. Úspechy sovietskych vojsk však neboli dostatočné, na mnohých úsekoch Nemci podnikali energické protiútoky a zatláčali útočiace jednotky späť. Odpoveďou boli útoky sovietskych tankových záloh. Problémy útočníkom spôsobovalo najmä nemecké letectvo, ktoré sa významne podieľalo na zastavení postupu 28. armády.

Južný úsek sovietskeho útoku neutrpel nemeckými protiútokmi také vážne straty ako severný smer. Bolo to i preto, že Nemci nasadili väčšinu svojich záloh proti severnému krídlu a na obranu juhu nemali dostatok síl. Ale už 14. mája Hitler nariadil generálovi Ewaldovi von Kleist aby jednotkami svojej 1. tankovej armády podnikol útok, ktorého krycí názov znel operácia Friderikus.

Druhá fáza

15. i 16. mája Sovieti na severnom úseku neustále narážali na silný odpor nemeckých vojsk. Frustrujúci bol najmä nedostatok ťažkého delostrelectva, s pomocou ktorého by bolo možné ničiť nepriateľské ohniská odporu. Ťažké boje prebiehali okolo Nemcami držanej obkľúčenej obce Ternovaja. Po jednodňovej prestávke sa ďalšie sovietske útoky stretli so silným odporom a najmä protiútokmi nemeckých tankových síl, ktoré nútili útočiace vojská prejsť do obrany. Úspechy na južnom krídle sovietskych klieští pokračovali aj v nasledujúcich dňoch i napriek silným útokom nemeckého letectva.

Protiútok 1. tankovej armády

17. mája dorazili na bojisko jednotky von Kleistovej 1. tankovej armády. III. tankový a XXXXIV. zbor začali protiútok v oblasti Barvenkova z oblasti Alexandrovky. S pomocou leteckej podpory, Kleist prerazil sovietske pozície 9. armády a v priebehu prvého dňa postúpil 10 km. Sovieti v tej dobe práve preskupovali svoje jednotky. Timošenko hlásil najvyššiemu veleniu situáciu a žiadal posily. Vasilevskij u Stalina žiadal povolenie pre ústup, no nebol úspešný. 18. mája sa situácia opäť zhoršila a sovietske velenie (Stavka) súhlasilo s ukončením bojových operácií a odchodom 9. armády z výbežku. Timošenko a Chruščov však hlásili, že v oblasti Kramtorska nepriateľský odpor ochabuje a Stalin okamžite plán ústupu zamietol.

19. mája Paulus na základe rozkazov od von Bocka pokračoval v ofenzíve proti severnému výbežku pri Iziume z oblasti Merefy. Až tieto akcie Nemcov nakoniec prinútili Stalina ukončiť ofenzívu, bolo však neskoro. Nemci začali okolo sovietskych výbežkov uzatvárať obkľúčenie. Sovieti sa snažili brániť a Timošenko 21. mája nariadil ústup armádnej skupiny Kotčenko a nariadil tiež protiútoky 9. a 57. armády, ktoré mali spomaliť nemecký postup a obnoviť spojenie s obkľúčenými jednotkami. Tieto však neboli úspešné a do konca 24. mája boli sovietske sily pri Charkove obkľúčené. Krídla sovietskej obrany sa pod silnými nemeckými útokmi rozpadli.

Obkľúčenie sovietskych vojsk

25. mája sa Sovieti pokúsili o prvý únik z obkľúčenia masovými útokmi. Neboli však úspešní. Do 26. mája boli sovietski vojaci obkľúčení na území s rozlohou necelých 15 km². Pokusy o spojenie s nimi z východu boli nemeckými vojskami a letectvom úspešne odrážané. 28. mája Timošenko nariadil ukončenie útočných operácií, pokusy o spojenie s obkľúčenými jednotkami pokračovali do 30. mája. Z obkľúčenia sa podarilo prebojovať iba menej než 10 % vojakov (okolo 27 000 mužov)^[3].

Dohra

Kráčajúci sovietski vojnoví zajatci, ktorí padli do nemeckého zajatia v kotli pri Charkove.

Podľa ruských zdrojov počas bitky od 12. do 29. mája 1942 zahynulo alebo padlo do zajatia 170 958 sovietskych vojakov, ďalších 106 232 bolo ranených^[1]. Názory na straty sovietskych vojsk sa však líšia. Kým Glanz tvrdí, že Sovieti prišli v kotli pri Barvenkove o 207 000 zabitých alebo zajatých, Beevor hovorí o 240 000 zajatých. Sovietska 6., 9. a 57. armáda boli kompletne zničené^[2]. V boji padlo i mnoho vysokých sovietskych dôstojníkov, ktorí velili armádam. Samotný Timošenko bol evakuovaný do Moskvy a sám očakával že bude postavený pred vojenský súd. Sovietske velenie porážku pri Charkove pred verejnosťou úzkostlivo tajilo^[4].

Nemecké straty boli v porovnaní so sovietskymi nízke, odhadujú sa na 20 000 mŕtvych, ranených a zajatých. V priebehu mesiaca sa Mansteinovi podarilo krvavo odraziť sovietske vylodenie na Kerči, čím mohol svoje sily definitívne sústrediť proti Sevastopoľu. 28. júna 1942 sa začala nemecká letná ofenzíva, známa ako operácia Blau, založená na Hitlerovom rozkaze č. 41 a mala rozhodujúci vplyv na dianie až do zimy. Sovietske velenie, ktoré v tomto období pochopilo, že nemecká letná ofenzíva nebude smerovať na Moskvu ale na juh ZSSR nariadilo svojim vojskám nenechať sa obkľúčiť a viesť defenzívnu činnosť. Nasledujúce boje, ktoré pokračovali bojmi o okolie Rostova nad Donom a Voroneže vyvrcholili bitkou o Stalingrad.

Front sa však v priebehu roka vrátil späť. Najprv sa Sovietom po porážke nemeckých vojsk pri Stalingrade v zime 1943 podarilo mesto oslobodiť. Tento stav však netrval dlho, Nemecké jednotky zorganizovali protiútok a Sovietov z mesta opäť vytlačili v tzv. tretej bitke o Charkov. Definitívny koniec okupácie znamenali až sovietske útočné operácie nasledujúce po bitke v Kurskom oblúku. Charkov bol oslobodený 23. augusta 1943.

Referencie

1. ↑ ^{a b c} KRIVOŠEJEV, G.F. Rossija i SSSR v vojnach XX veka Poteri vooružennych sil Statističeskoje issledovanie . Moskva: Oloma-Press, 2001, . Dostupné online. (rusky)
2. ↑ ^{a b} Charles Winchester: Ostfornt / Hitler's War on Russia. Osprey Pbl., Oxford, 1998, s. 56 (en)
3. ↑ John Erickson, Ljubica Erickson: Hitler versus Stalin The Eastern Front in Photographs. London, Carlton Books 2001, s. 90
4. ↑ Alexander Werth: Od paktu po Stalingrad. Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry 1968, s. 413