Kresťanstvo

Hlavné znaky

Viera v jedného Boha v troch osobách Ježiš Kristus je človek a Boží Syn

Hlavné osobnosti

Ježiš Kristus Panna Mária Dvanásti apoštoli Svätí Zoznam osobností kresťanstva

Hlavné náboženské obrady

Omša/Liturgia • Sviatosti

Knihy

Biblia (Starý zákon, Nový zákon)

História a kultúra

Dejiny kresťanstva • Kresťanské umenie

Hlavné sviatky

Veľká noc, Vianoce / Narodenie Pána, Turíce, Zjavenie Pána / Bohozjavenie, …

z • d • u

Dejiny kresťanstva sú odvetvím histórie, ktoré sa zaoberá historickým vývojom kresťanského sveta a myslenia, dejinami jednotlivých kresťanských cirkví a spoločenstiev od vzniku kresťanstva ako židovskej sekty okolo roku 33 po Kristovi po dnešnú dobu. Okrem chápania dejín kresťanstva ako historiografickej oblasti možno dejiny kresťanstva a jednotlivých cirkví chápať i teologicky ako samostatnú teologickú disciplínu dejín spásy, či ako cyklus boja dobra a zla (Augustín z Hippa).

Kresťanstvo vzniklo v ázijskom Blízkom východe, v Palestíne (Judea/Galilejsko) ako následok pôsobenia židovského kazateľa Ježiša Krista, ktorého kresťania považujú za Spasiteľa a Mesiáša. Ježiš Kristus si spomedzi Židov vybral učeníkov (z nich najmä 12 apoštolov), ktorým v priebehu posledných troch rokov svojho života odovzdával svoje učenie, aby ho následne oni mohli šíriť ďalej do celého sveta.^[1]

V priebehu prvých troch storočí sa kresťanstvo i napriek odporu vládnucich vrstiev rozšírilo v rámci Rímskej ríše i do okolitých krajín a získalo viac prívržencov. Prvou kresťanskou krajinou (oficiálne) bolo staroveké Arménske kráľovstvo. V 4. storočí sa kresťanstvo stalo legálnym a postupne i oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše a spolu s jej výbojmi a kultúrou sa rozšírilo na ďalšie územia. S rozvojom kresťanského spoločenstva bola spojená i hierarchizácia cirkvi a rozvoj cirkevných štruktúr. Vznikli významné náboženské obce a centrá kresťanskej vzdelanosti a kultúry (najmä takzvaná pentarchia, ktorú tvorili biskupstvá Rím, Konštantínopol, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem). S rozvojom cirkevného učenia a štruktúr však zároveň vznikali aj prvé teologické (a neskôr aj jurisdikčné) spory medzi jednotlivými oblasťami a osobami kresťanského života. Tieto mali za následok vznik rôznych heréz a schiziem. V rámci christologických sporov (najmä 4. – 5. storočie) sa rozdelila chalcedónska cirkev a tzv. staroorientálne cirkvi (nestoriáni, monofyziti, resp. miafyziti). Cirkevné spory sa cirkevné spoločenstvo riešiť na ekumenických konciloch. Diecézy si zároveň často pýtali radu pri riešení problémov od významnejších a uznávaných centier ako Rím, či Konštantínopol. V priebehu prvých desiatich storočí tak medzi týmito diecéznymi stolcami a patriarchátmi vznikali kompetenčné rozpory, ktoré sa neskôr prehĺbili o spory teologické, spoločenské či mocenské rozdiely, ktoré vyústili do Veľkej schizmy (typicky kladenej do roku 1054). Od toho okamihu bola pochalcedónska cirkev viacmenej rozdelená medzi východnú Pravoslávnu cirkev a (prevažne) západnú Katolícku cirkev, z ktorých sa každá riadila svojimi vlastnými pravidlami a mala vlastný historický vývoj.

Stredovekú cirkev charakterizovali viaceré znaky, medzi nimi misijná činnosť, rozvoj kláštorného života, či univerzít zakladaných pod jej vedením, ako aj rozvoj teologického myslenia, rozvoj kánonického práva a rozvoj cirkevných štruktúr. Na Západe to ďalej boli veľké pápežské schizmy, či snahy o cirkevnú úniu s Východom. Spolu s rozširovaním kresťanskej viery boli spojené i sväté vojny a medzi nimi najmä križiacke výpravy. Veľkým zlomom v kresťanských dejinách bolo i husitské hnutie, ktoré otvorilo dvere veľkému reformnému hnutiu, ktoré sa v Európe udialo v priebehu 16. a 17. storočia: tzv. reformácii.

V rámci reformácie vznikli viaceré nové protestantské hnutia a cirkvi a anglikánska cirkev. Latinská cirkev na udalosti reagovala zvolaním Tridentského koncilu a reformou svojej politiky i zvyklostí. V tomto období vypuklo medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami i viacero náboženských vojen, medzi nimi najmä Tridsaťročná vojna, ktorá sa skončila Vestfálskym mierom riadiacim sa heslom: „Koho panstvo, toho náboženstvo“.

Spolu s rozvojom zámorských ciest sa kresťanstvo rozšírilo i do Ameriky, či neskôr i do Austrálie a ďalekej Ázie, kde i dovtedy ale existovali menšie východné cirkvi. Jednou z najvýznamnejších udalostí 20. storočia v kresťanstve bol katolícky Druhý vatikánsky koncil. V novodobých dejinách sa v rámci kresťanských cirkví snažia niektorí jej príslušníci o ekumenický prístup k svojim bratom vo viere a o spoluprácu, ktorá sa v minulosti nie vždy vyvíjala, resp. bola zhatená vzájomnými konfliktami. Dnes je kresťanstvo najrozšírenejším náboženstvom na svete s takmer dvomi miliardami veriacich.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ježiš Kristus

Starovekí Židia sa delili do troch hlavných náboženských prúdov – bohatých a konzervatívnych kňazov – saducejov, ktorí uznávali len písanú podobu zákona, farizejov, ktorí uznávali i ústne komentáre židovských náboženských textov a reformných essénov (esejcov), ktorí hlásali nevyhnutnosť Novej zmluvy s Bohom. Pravdepodobne jedným z esénov, alebo nimi ovplyvneným kazateľom bol aj Ján Krstiteľ a isté sympatie k esénom mal aj Ježiš Kristus.^[2]:126

Ježiš sa narodil v judskom kráľovstve kráľa Heroda, ktoré boli klientským štátom Rímskej ríše. O jeho detstve sa nevie veľa. Po Herodovej smrti sa jeho kráľovstvo stalo rímskou provinciou, ktorou zotrvalo i v nasledujúcom období. V Palestíne Ježiš i verejne pôsobil a posledné tri roky svojho života hlásal svoje učenie a radostnú zvesť (gr. evanjelium), podľa biblických textov konal i zázraky. Kristovo učenie sa odvrátilo od hmotných prísľubov blaha a do centra stavalo lásku k blížnemu a duchovný cieľ – spásu duší. Spomedzi ľudí si v tomto čase vybral i niekoľko pomocníkov, medzi nimi najmä najbližší kruh 12 apoštolov. Okolo roku 30 až 33 bol Ježiš rímskou vládou (Pontským Pilátom) ukrižovaný na žiadosť židovskej jeruzalemskej veľrady (sanhendrín), ktorá bola Ježišovým (pre ňu heretickým) učením pobúrená. Podľa Ježišových následníkov Ježiš tretieho dňa vstal z mŕtvych a ešte 40 dní pobýval so svojimi učeníkmi a pripravoval ich na ich poslanie a jeho odchod k Bohu. Na 40. deň podľa Biblie Ježiš vstúpil do neba, kde prebýva po pravici svojho otca. Podľa Biblie bol Ježiš Spasiteľom a Mesiášom, ktorého smrť a zmŕtvychvstanie prinieslo jeho nasledovníkom spásu.

„Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky." (Jn 11,25)

Najstaršími biblickými (teologickými i historickými) prameňmi sú Skutky apoštolov, listy apoštola Pavla a štyri kánonické evanjeliá (podľa Mareka, Matúša, Lukáša a Jána), ktoré vznikli už v prvom storočí. Následne sú to najmä spisy Didaché (Učenie Pána hlásané národom dvanástimi apoštolmi). Objavili sa i iné texty, ktoré sa prehlasujú byť evanjeliami, či inými biblickými textami, avšak ich pravosť býva spochybňovaná a sú nazvané apokryfmi, napr. Tomášovo evanjelium, Evanjelium podľa Judáša a iné. Tieto bývajú označované ako apokryfy. O Ježišovom pôsobení hovorí aj rímsky historik Flavius Iosephus, ktorý o ňom vo svojom diele Židovské starožitnosti tvrdí nasledovné:

Novší historici a štúdiá však spochybňujú túto citáciu a pripisujú ju neskoršiemu kresťanskému opisovateľovi Flaviovho textu. Prikláňajú sa k tomu i filologické výskumy.^[3] Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.