Kresťanstvo

Hlavné znaky

Viera v jedného Boha v troch osobách Ježiš Kristus je človek a Boží Syn

Hlavné osobnosti

Ježiš Kristus Panna Mária Dvanásti apoštoli Svätí Zoznam osobností kresťanstva

Hlavné náboženské obrady

Omša/Liturgia • Sviatosti

Knihy

Biblia (Starý zákon, Nový zákon)

História a kultúra

Dejiny kresťanstva • Kresťanské umenie

Hlavné sviatky

Veľká noc, Vianoce / Narodenie Pána, Turíce, Zjavenie Pána / Bohozjavenie, …

z • d • u

Dejiny kresťanstva sú odvetvím histórie, ktoré sa zaoberá historickým vývojom kresťanského sveta a myslenia, dejinami jednotlivých kresťanských cirkví a spoločenstiev od vzniku kresťanstva ako židovskej sekty okolo roku 33 nášho letopočtu po dnešnú dobu. Okrem chápania dejín kresťanstva ako historiografickej oblasti možno dejiny kresťanstva a jednotlivých cirkví chápať i teologicky ako samostatnú teologickú disciplínu dejín spásy, či ako cyklus boja dobra a zla (Augustín z Hippa).

Kresťanstvo vzniklo v ázijskom Blízkom východe, v Palestíne (Judea/Galilejsko) ako následok pôsobenia židovského kazateľa Ježiša Krista, ktorého kresťania považujú za Spasiteľa a Mesiáša. Ježiš Kristus si spomedzi Židov vybral učeníkov (z nich najmä 12 apoštolov), ktorým v priebehu posledných troch rokov svojho života odovzdával svoje učenie, aby ho následne oni mohli šíriť ďalej do celého sveta. (Mk 16,15: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“). V priebehu prvých troch storočí sa kresťanstvo i napriek odporu vládnucich vrstiev rozšírilo v rámci Rímskej ríše i do okolitých krajín a získalo viac prívržencov.

Prvou kresťanskou krajinou (oficiálne) bolo staroveké Arménske kráľovstvo. V 4. storočí sa kresťanstvo stáva legálnym a postupne i oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše a spolu s jej výbojmi a kultúrou sa rozšírilo na ďalšie územia. S rozvojom kresťanského spoločenstva je spojená i hierarchizácia cirkvi a rozvoj ich štruktúr, vznik významných náboženských obcí a centier - pentarchia Rím - Konštantínopol - Alexandria - Antiochia - Jeruzalem, i vznik prvých kompetenčných a teologických sporov medzi jednotlivými oblasťami a osobami kresťanského života. Už v 4. storočí sa kresťanstvo otriasalo v bojoch s heretickými hnutiami, ktorých existencie sa nezbavilo do dnešných čias.

Cirkevné udalosti a spory sa najmä počas ranokresťanského obdobia snažilo cirkevné spoločenstvo riešiť na ekumenických konciloch, či miestnych synodách. Najmä menšie, či novšie cirkevné správne jednotky - diecézy si často pýtali radu pri riešení problémov od významnejších a uznávaných centier ako Rím, či Konštantínopol. V priebehu prvých desiatich storočí tak medzi týmito diecéznymi stolcami a patriarchátmi vznikali kompetenčné rozpory, ktoré sa neskôr prehĺbili o spory teologické, či mocenské a vyústili do Veľkej schizmy v roku 1054. Od toho okamihu bola kresťanská cirkev rozdelená medzi východnú Ortodoxnú cirkev a západnú Latinskú katolícku cirkev, ktoré sa každá riadila svojimi vlastnými pravidlami a mali vlastné historické vývoje. Zároveň už v tomto období existovali ďalšie kresťanské cirkvi a spoločenstvá, ktoré sa v priebehu prvých storočí odčleňovali (ako napr. nestoriáni, či koptské východné cirkvi). V ďalšom období zase následne vznikali ďalšie autokefálne východné cirkvi a nové katolícke cirkvi, zjednotené s Rímom, ktoré vznikali ich odštiepením sa od východných cirkví.

Stredovekú cirkev charakterizovali viaceré znaky, medzi nimi misijná činnosť, rozvoj kláštorného života, či univerzít zakladaných pod jej vedením, ako aj rozvoj teologického myslenia, rozvoj kánonického práva a rozvoj cirkevných štruktúr. Na Západe to ďalej boli veľké pápežské schizmy, či snahy o cirkevnú úniu s Východom. Spolu s rozširovaním kresťanskej viery boli spojené i sväté vojny a medzi nimi najmä križiacke výpravy. Veľkým zlomom v kresťanských dejinách bolo i husitské hnutie, ktoré otvorilo dvere veľkému reformnému hnutiu, ktoré sa v Európe udialo v priebehu 16. a 17. storočia - tzv. reformácii.

V rámci reformácie vznikli viaceré nové protestantské hnutia a cirkvi a anglikánska cirkev. Latinská cirkev na udalosti reagovala zvolaním Tridentského koncilu a reformou svojej politiky i zvyklostí. V tomto období vypuklo medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami i viacero náboženských vojen, medzi nimi najmä Tridsaťročná vojna, ktorá sa skončila Vestfálskym mierom riadiacim sa heslom „Cuius regio eius religio“. (Koho panstvo, toho náboženstvo).

Spolu s rozvojom zámorských ciest sa kresťanstvo rozšírilo i do Ameriky, či neskôr i do Austrálie a ďalekej Ázie, kde i dovtedy ale existovali menšie východné cirkvi. V novodobých dejinách sa v rámci kresťanských cirkví snažia niektorí jej príslušníci o ekumenický prístup k svojim bratom vo viere a o spoluprácu, ktorá sa v minulosti nie vždy vyvíjala, resp. bola zhatená vzájomnými konfliktami. Dnes je kresťanstvo najrozšírenejším náboženstvom na svete s takmer dvomi miliardami veriacich.

Vznik kresťanstva a prvé náboženské obce

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ježiš Kristus

Pôvod

Starovekí Židia sa delili do troch hlavných náboženských prúdov - bohatých a konzervatívnych kňazov - saducejov, ktorí uznávali len písanú podobu zákona, farizejov, ktorí uznávali i ústne komentáre židovských náboženských textov a reformných essénov (esejcov), ktorí hlásali nevyhnutnosť Novej zmluvy s Bohom. Pravdepodobne jedným z esénov, alebo nimi ovplyvneným kazateľom bol aj Ján Krstiteľ a isté sympatie k esénom mal aj Ježiš Kristus.^[1]

Ježiš sa narodil v judskom kráľovstve kráľa Heroda, ktoré boli klientským štátom Rímskej ríše. O jeho detstve sa nevie veľa. Po Herodovej smrti sa jeho kráľovstvo stalo rímskou provinciou, ktorou zotrvalo i v nasledujúcom období. V Palestíne Ježiš i verejne pôsobil a posledné tri roky svojho života hlásal svoje učenie a radostnú zvesť (gr. evanjelium), podľa biblických textov konal i zázraky. Kristovo učenie sa odvrátilo od hmotných prísľubov blaha a do centra stavalo lásku k bližnému a duchovný cieľ - spásu. Spomedzi ľudí si v tomto čase vybral i niekoľko pomocníkov, medzi nimi najmä najbližší kruh 12 apoštolov. Okolo roku 30 až 33 bol Ježiš rímskou vládou (Pontským Pilátom) ukrižovaný na žiadosť židovskej jeruzalemskej veľrady (sanhendrín), ktorá bola jeho (pre ňu heretickým) učením pobúrená. Podľa Ježišových následníkov Ježiš tretieho dňa vstal z mŕtvych a ešte 40 dní pobýval so svojimi učeníkmi a pripravoval ich na ich poslanie a jeho odchod k Bohu. Na 40. deň podľa Biblie Ježiš vstúpil do neba, kde prebýva po pravici svojho otca. Podľa Biblie bol Ježiš Spasiteľom a Mesiášom, ktorého smrť a zmŕtvychvstanie prinieslo jeho nasledovníkom spásu.

„Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky." (Jn 11,25)

Pramene

Najstaršími biblickými (teologickými i historickými) prameňmi sú Skutky apoštolov, listy apoštola Pavla a štyri kánonické evanjeliá (podľa Mareka, Matúša, Lukáša a Jána), ktoré vznikli už v prvom storočí. Následne sú to najmä spisy Didaché (Učenie Pána hlásané národom dvanástimi apoštolmi). Objavili sa i iné texty, ktoré sa prehlasujú byť evanjeliami, či inými biblickými textami, avšak ich pravosť býva spochybňovaná a sú nazvané apokryfmi, napr. Tomášovo evanjelium, Evanjelium podľa Judáša a iné. O Ježišovom pôsobení hovorí aj rímsky historik Flavius Iosephus, ktorý o ňom vo svojom diele Židovské starožitnosti tvrdí nasledovné:

„	V tej dobe vystúpil Ježiš, múdry to človek, ak ho vôbec možno nazvať človekom. Bol totiž pôvodcom zázračných skutkov, učiteľom tých ľudí, ktorí radi prijímajú pravdu. Tak si získal mnohých židov a pohanov. Kristom bol tento. A keď ho na naliehanie našich popredných mužov smrťou kríža potrestal Pilát, ďalej sa ho pridŕžali tí, ktorí ho milovali. Zjavil sa im totižto tretieho dňa opäť živý, ako božskí proroci toto a tisíce iných zázračných vecí o ňom boli predpovedali. Podnes nezaniklo pokolenie tých, ktorí sa podľa neho volajú kresťanmi...	“
– Flavius Iosephus: Židovské starožitnosti

Novší historici a štúdiá však spochybňujú túto citáciu a pripisujú ju neskoršiemu kresťanskému opisovateľovi Flaviovho textu. Prikláňajú sa k tomu i filologické výskumy.^[2]

Prvé hnutia

Počiatky kresťanstva ako náboženstva boli zložité. Kristus nebol politickým reformátorom a jeho cieľom nebola vojenská vzbura proti Rimanom^[3], ako to niektorí jeho nasledovníci očakávali. Ježiš Kristus svojich učeníkov vyzval, aby šli do sveta a šírili jeho myšlienky medzi ľudí. V počiatku sa jeho učeníci - apoštoli zamerali na šírenie v radách židovskej komunity. Práve preto v ich spoločenstvách vznikali prvé centrá novej viery. Samotní Kristovi nasledovníci v ranom období náboženstva považovali stále za židov, diferenciácia nastala v neskoršom období po prijatí nežidovských nasledovníkov (t.j. pohanov) a nevychádzala len z radov kresťanov, ale aj z radov ortodoxných židov, ktorí odmietali spojitosť s pre nich heretickým hnutím.

Zároveň zarovno s kresťanstvom sa v Palestíne, ale i v celej Rímskej ríši šírili i iné učenia, ktoré mali niektoré znaky podobné s kresťanstvom. Medzi nimi boli napr. mithraisti či učenie Šimona Mága. Samotní prví Kristovi nasledovníci sa vo svojej činnosti odlišovali. Jednak tu bol smer potulných galilejských mudroslovných kazateľov, následne jeruzalemské židokresťanské hnutie^[4] (ebioniti, elchasaiti, hebreji či nazorejci) v ktorom sa rozlišuje apoštolský židovský a neapoštolský židovský smer a smer helenistický. Súhrn Kristových prívržencov a "misionárov" jeho učenia teda nemožno zúžiť len na okruh jeho apoštolov (po ktorých sa toto obdobie i nazýva - Apoštolská doba). V raných obdobiach sa nedalo vždy presne odlíšiť, ktoré hnutie bolo heretické, nakoľko neexistovali presne ucelené dogmy a autority, ktoré by ich plošne určili. Rady vyskytujúce sa v listoch apoštolov nemali charakter cirkevno-správny ale skôr poradný a teologický.

Spočiatku apoštoli a ich nasledovníci šírili kresťanstvo len medzi Židmi. Zlom nastal po konvertovaní farizeja Šavla na kresťanstvo. Šavol (odvtedy známy ako apoštol Pavol z Tarsu) bol vzdelaným Židom s vplyvnými kontaktami a rímskym občianstvom. Pôvodne prenasledoval kresťanov, avšak po jeho zázračnom obrátení sa stal veľkým šíriteľom kresťanstva. Okolo roku 50 sa v Jeruzaleme uskutočnil tzv. apoštolský snem, na ktorom sa jeho účastníci rozhodli, že kresťanstvo možno šíriť aj medzi nežidov - pohanov.^[5] Pavol a podobne aj ďalší apoštoli začali podnikať cesty po celej východnej časti Rímskej ríše. Pavlova činnosť sa zameriavala aj na vedenie bohatej korešpondencie s cirkevnými obcami, ktoré založil. Práve vďaka Pavlovej činnosti sa kresťanstvo zmenilo zo židovskej sekty na náboženstvo, ktoré sa šírilo na rozsiahlom území a Pavol si za svoju činnosť vyslúžil prezývku Apoštol národov.^[6] Apoštol Pavol zároveň vo svojich listoch (epištolách) maloázijské cirkvi v Galatii, či Filipanov varuje pred falošnými prorokmi.^[7]

Medzi prvé centrá kresťanskej viery patrila antiochijská obec, založená svätým Petrom. V Antiochii sa rozvíjal najmä helenistický prúd kresťanského hnutia^[4] a vôbec po prvýkrát objavilo označenie kresťan (christian) (Sk, 11,26). Ďalšie obce vznikli v egyptskej metropole Alexandrii, kde kresťanstvo šíril apoštol Marek. Pomerne rýchlo si kresťanstvo našlo cestu i do gréckych obcí ako Efez, Korint, Galatia, Ikonium, či Solún. Kresťanské misie sem viedol najmä Pavol, ktorý s miestnymi cirkvami viedol i bohatú korešpondenciu. Okrem neho tu však pôsobili i misionári z iných obcí (ako napr. Apollos z Alexandrie).^[8] Apoštol Tomáš mal zase veľký úspech v Mezopotámskej Edesse, ktorá bola až do vrcholného stredoveku centrom východných kresťanov a odkiaľ pochádzalo obrovské množstvo relikvií (napr. list kráľa Abgara Ježišovi, či Abgarov obraz - edesské plátno). Naopak tradičné centrá helénskej filozofie ako Atény neboli kresťanstvom dlhé obdobie príliš nadchnuté. Zaujalo ich síce kresťanské učenie o tolerancii a pokání, zároveň však odmietali teórie o zmŕtvychvstaní. V Ríme je prvá prítomnosť kresťanov doložená najneskôr v 40. rokoch prvého storočia (Klaudiov edikt o vyhnaní Akvilly a Priscilly).^[9]

Rané kresťanstvo

Bližšie informácie v článkoch: Rané kresťanstvo a Náboženstvo v Byzantskej ríši

Prenasledovanie kresťanov

S rozširovaním kresťanstva bol spojený vznik ďalších obcí v Rímskej ríši i mimo nej. Do cesty šíreniu novej viery sa spočiatku postavili najmä ortodoxní Židia a Veľká jeruzalemská rada. Už krátko po Kristovom umučení bol v Jeruzaleme ukameňovaný prvý mučeník svätý Štefan. Rímske úrady na kresťanov pôvodne nazerali ako na Židov a preto v duchu náboženskej zmierlivosti voči povoleným náboženstvám (religio licita) voči nim nezasahovali. Už čoskoro sa však voči kresťanom nepriateľsky naladili i rímske úrady (a niektorí cisári), ktorí nevedeli pochopiť nový kult vyznávajúci neznámeho osobného neviditeľného a jedného Boha. Niektorí Rimania dokonca kresťanov pre ich neúčasť na verejnom kulte považovali za ateistov.^[10] Okolo kresťanov sa navyše nieslo isté rúško tajomna, ktoré vytvorilo priestor na ohováranie a obviňovanie neznámeho. Tak sa nakoniec i napriek tomu, že sa Rím pôvodne voči odlišným náboženstvám v ríši staval neutrálne, začala situácia meniť v neprospech prvých kresťanov.^[10]

Situácia sa zhoršila najmä v hlavnom meste Ríme, kde v roku 64 vypukol obrovský požiar, z ktorého cisár Nero obvinil kresťanov. Prvé prenasledovanie nebolo systematické, takže sa nedá porovnávať s prenasledovaniami za vlády Domiciána, Diokleciána či Galéria, spôsobilo však presun kresťanov ešte viac do úzadia. Prvé kresťanské obce sa ukryli na odľahlých miestach, či v mestských katakombách alebo na vidieku. O kresťanoch sa začali šíriť reči, ktoré ich obviňovali z travičstva a príprav rôznych sprisahaní. Nie všetci cisári však kresťanov prenasledovali. O kresťanoch sa v tomto období zmieňujú aj rímski pohanskí autori ako Tacitus, Seutonius, či Jozef Flávius. Plinius Mladší, bitýnsky správca si od cisára Trajána pýtal radu ako voči kresťanom postupovať, rímsky historik Tacitus kresťanov a situáciu popísal nasledovne:^[11]

„	...aby umlčal tieto povesti (o požiari Ríma), zvalil Nero vinu na skupinu, ktorá bola ľuďmi nazývaná kresťania, ktorá bola pre svoje ohavnosti nenávidená a nariadil pre ňu to najhoršie mučenie. Kristus, od ktorého odvodzujú svoje meno, pretrpel ten najmimoriadnejší trest počas vlády Tibéria rukami jedného z našich prokurátorov Piláta z Pontu a tá najhoršia povera hoci na krátky čas potlačená, znovu prepukla nielen v Júdsku - pôvodnom zdroji tejto nákazy, ale dokonca aj v Ríme...	“
– Tacitus: Anály

Ďalšie prenasledovanie po Nerovom nastalo sa vlády Domiciána. V 2. storočí, keď sa vlády v Ríme ujala severovská dynastia nastalo pre kresťanov pokojné obdobie, pretože prípadné prenasledovania vychádzali len zo strany správcov provincií. V roku 212 sa dokonca kresťania podobne ako ostatní obyvatelia ríše prostredníctvom Constitutio Antoniniana stali rímskymi občanmi. Naplno sa prenasledovania začali v 3. storočí vládou Maximiána. Obeťou Maximiánovho prenasledovania bolo veľké množstvo kresťanov, medzi nimi i prvého protipápeža Hyppolyta. Najtvrdšie prenasledovanie pretrvávalo počas vlády cisárov Décia, Valeriána a Diokleciána. Práve za vlády cisára Décia bol vydaný edikt, ktorý (až na výnimku pre židov) prikazoval obyvateľom ríše uctievať cisára ako božstvo. Obyvatelia ríše, ktorí sa odmietli zúčastňovať na dni verejných modlitieb supplicatio, boli odsúdení na smrť. Medzi kresťanskými mučeníkmi bol aj pápež Fabián. Po jeho smrti vypuklo druhé protipápežstvo, keď sa Novacián prehlásil za Fabiánovho nástupcu. Posledné veľké prenasledovanie sa odohralo koncom 3. storočia za vlády Diokleciána a jeho spoluvládcov (Dioklecián rozdelil ríšu na dve časti so štyrmi vládcami). Dioklecián však neprenasledoval len kresťanov, ale i iné náboženstvá v ríši, medzi nimi najmä manichejcov. Prenasledovanie na Západe sa predbežne skončilo po tom, čo sa cisárom stal Konštantín, na Východe bol náboženský zmier zjednaný Nikomedijským ediktom z roku 311, ktorý vydal zomierajúci cisár Galerius.^[12][13]

„	Medzi nariadeniami, ktoré neustále vydávame pre dobro a úžitok štátu, chtiac uzdraviť celý organizmus v súlade s podstatou starých rímskych zákonov a rímskeho poriadku....(sa ustanovuje).... Nech sú opäť kresťanmi a stavajú si svoje miesta na stretnutia za predpokladu, že neurobia nič proti poriadku... Podľa nášho súčasného súhlasu by sa kresťania mali modliť k svojmu bohu a prosiť o dobro pre nás, pre štát a pre seba, aby štát zostal pevný a žili bezpečne vo svojich domovoch.	“
– Nikomedijský edikt (časť)

Iné zdroje Galeriov edikt označujú za serdický. Jeho trvanie a významnosť však nebola dlhá, pretože v roku 313 bol prekrytý tzv. Milánskym ediktom vydaným cisárom Konštantínom a Liciniom. Situácia sa pre slobodu vierovyznania v ríši začala meniť.

Vývoj kresťanstva v antike

Samotní kresťania sa v prvých storočiach o politiku a svetské záležitosti príliš nezaujímali. Postupom času si kresťania začínali uvedomovať, že koniec sveta nepríde tak skoro ako očakávali a začali prehodnocovať svoj postoj k svetským záležitostiam. Začali sa viac venovať politike a verejnému životu, rozvíjalo sa ich umenie a vznikali prvé snahy o prepojenie kresťanstva s antickou vzdelanosťou a kultúrou.

Od najranejších období sa v rámci kresťanstva začala tvoriť i štruktúra cirkvi. Pôvodne bola pomerne jednoduchá, veriaci sa schádzali na tajných zhromaždeniach (ecclesia) a na ich čele stáli starejší (presbyteri), pomocníci (diakonovia) a episkopi (nástupcovia apoštolov, neskôr označovaní ako biskupi). Jednotlivé spoločenstvá (cirkvi) sa postupne integrujú a členovia spoločenstiev sa stávajú bratmi a sestrami, tvoria tajomné Kristovo telo (corpus Chrisiani mysticum).^[14]

Problémom kresťanskej vierouky zostávalo, že bola značne roztrúsená a stála len na autorite jednotlivých apoštolov, resp. kazateľov, či biskupov. Existovali síce posvätné texty biblie, neexistovali však ucelenejšie dogmy, vysvetlenia a školy, ktoré by kresťanské učenie zjednotili. Takisto sa spočiatku takmer nik (až na apoštola Pavla) nevenoval filozofickému aspektu viery, a sa kresťanské učenie opieralo výlučne o sprostredkované teologické informácie o Zjavení.

Prvá kresťanská inteligencia sa sformovala už v 2. storočí. Šlo o cirkevných otcov, ktorí boli zväčša biskupmi vo významnejších kresťanských obciach. Ich učenie sa podľa latinského slova patres označuje ako patristika. Cirkevní otcovia v najranejšom období sa venovali najmä spisom na obranu viery - apologézam.

Medzi prvých priekopníkov patril mimo iné svätý Justinus. Práve svätý Justín ako vzdelaný filozof, ktorý študoval i staroveké spisy ako jeden z prvých otvoril kresťanstvu dvere k starogréckym filozofom, na ktorých kresťanské učenie neskôr nadviazalo, Sokrata dokonca nazval kresťanom pred Kristom. Ďalšími významnými apogolétmi boli i Athénagoras z Atén, či Irenej z Lyonu. Spolu s rozvojom teologického hnutia sa ale vytvoril i priestor pre prvé herézy. Jedným z prvých heretikov bol biskup Markión zo Sinope spolu so svojimi prívržencami (markionizmus). Niektoré ranokresťanské herézy mali značne gnosticistický rozmer - napr. učenie Valentina Egyptského (valentinovci) a väčšina apokryfných diel je tiež gnostického charakteru. Asi najvýznamnejšie gnostické diela (a apokryfy) sú rukopisy z Nag Hammádí.

Na druhú stranu, nie všetci kresťania boli otvorení prijať čo i len časť pohanského učenia. Významným kresťanským otcom na Západe bol Kartáginec Tertulián, ktorý síce ovládal rímsku rétoriku (pôsobil v súdnictve), zásadne však odmietal gréckych filozofov a klasikov. I napriek tomu však Tertulián priniesol kresťanstvu mnohé inovácie a práve uňho sa začala formovať kresťanská prirodzeno-právna škola. Po jeho smrti však západná časť ríše v patristických elitách na čas ustúpila Východu. Vo východných metropolách Alexandii a Antiochii vznikajú v 2. – 3. storočí prvé veľké teologicko-filozofické školy. Zrejme najvýznamnejšími mysliteľmi Východu boli Klement Alexandrijský a Órigenes.^[15]

V druhom a treťom storočí zároveň vzniká i ucelenejšia štruktúra cirkevnej správy. Cirkevné spoločenstvo sa zbavilo prvotného spoločenského radikalizmu. Z biskupov sa stali nielen správcovia jednotlivých diecéz ale i sudcami v sporoch, či neskôr im bola zverená i obrana miest.^[16] Takisto sa vytvárajú prvé zaužívané pravidlá a zvyklosti. Nový biskup napr. žiada okolité diecézy, či významnejšie kresťanské sídla (metropoly) o "prijatie do spoločenstva" (communio). Pri kostoloch vznikajú takisto ďalšie úrady pomocníkov biskupa - sekretári, či pokladníci. Naďalej pôsobia aj staršie funkcie diakonov, či presbyterov.^[17]<

Kresťanstvo po Milánskom edikte

Pravdepodobne najvýznamnejšou udalosťou v ranokresťanských dejinách bolo prijatie Milánskeho ediktu (právne skôr reskriptu alebo výnosu). Edikt spolu vydali západný cisár Konštantín I. a východný cisár Licinius v roku 313. Podľa ranokresťanského historika Eusébia z Kaiserie za zázračnú zmenu v cisárskej politike mohlo nebeské znamenie, ktoré sa cisárovi Konštantínovi zjavilo pred bitkou na Milvijskom moste. Edikt nezrovnoprávnil len kresťanstvo, ale priniesol slobodu vierovyznania pre všetky náboženstvá. Pravdou však zostáva, že po jeho prijatí to bolo najmä kresťanstvo, ktoré sa rozmohlo a ktoré sa stávalo dominantným hnutím v Rímskej ríši.

„	Už skôr sme prišli k presvedčeniu nebrániť náboženskej slobode, ale každému podľa jeho názoru a vôle dovoliť slobodne vykonávať náboženské úkony. Dali sme príkaz, že každý a menovite i kresťania si smú ponechať vieru nimi slobodne zvoleného náboženstva. Keď sme my, ja cisár Konštantín a ja cisár Licinius potom šťastne prišli do Milána a dosiahli všetko, čo bolo potrebné k spokojnosti a prospechu štátu....my kresťanom i všetkým iným dávame slobodnú voľbu zvoliť si náboženstvo aké chcú, aby božstvo, či akákoľvek nebeská bytosť mohli byť nám i všetkým, ktorí žijú pod našou autoritou milostivo naklonené... Čo sa týka kresťanov, nariaďujeme ešte okrem toho, aby si (prétorský prefekt) im miesta, kde sa skôr zhromažďovali, ak aj ti nami bolo nariadené inak...bezplatne bez akéhokoľvek nároku na náhradu, bez váhania a výčitiek vrátil...	“
– Milánsky edikt v Eusebiových Cirkevných dejinách, Kniha X. Opisy cisárskych nariadení, úryvky

Legalizácia kresťanstva spustila nevídaný rozvoj kresťanského sveta. Začalo vznikať prvé kresťanské umenie, prvé kresťanské chrámy a znásobila sa tvorba literárnych diel. Sám cisár Konštantín, ktorý hoci prijal krst až tesne pred smrťou, sa počas svojej vlády horlivo zaujímal o kresťanstvo a držal patronát nad prvými ekumenickými koncilmi. Konštantín daroval cirkvi prvé kostoly a majetky, sám dokonca založil prvú baziliku nad hrobom svätého Petra vo Vatikáne.^[18] Konštantín ďalej preniesol ťažisko rímskej moci na Východ, kde založil mesto Konštantínopol. Mesto na mieste staršej osady Byzantion sa stalo Novým Rímom, ktorý mal byť narozdiel od svojho predchodcu kresťanský. Jeho matka svätá Helena zase stála pri vzniku pútnickej tradície.

Prvý koncil v Nikáji a arianizmus

Čoskoro po legalizácii kresťanstva sa ukázala nutnosť zvolania všeobecného koncilu, na ktorom by sa scelila kresťanská náuka a vyriešili najpálčivejšie problémy. V roku 325 sa preto v maloázijskej Nikáji konal prvý ekumenický koncil (Prvý nicejský koncil), ktorý odštartoval dlhodobú tradíciu všeobecných koncilov. Okrem všeobecných koncilov sa v kresťanských spoločenstvách často konali i čiastkové synody, či miestne koncily, ktoré riešili problémy trápiace určité konkrétne diecézy. Výsledkom koncilu v Nikáji bol prvý všeobecný ucelený program kresťanskej viery - nicejské vyznanie viery - Krédo.

Výsledkom koncilových jednaní bolo aj zavrhnutie ariánskej viery. Podľa učenia egyptského kňaza Areia bol Kristus stvorený a nie splodený a teda nebol rovnakej podstaty ako Boh Otec, čo by znamenalo, že Kristus je odlišný od božského Otca a jemu podriadený. Areios bol poslaný do vyhnanstva, no neskôr mu bolo povolené vrátiť sa. I napriek pohotovej reakcii Areiových odporcov sa arianizmus nepodarilo hneď poraziť a ten sa rozšíril po celej Rímskej ríši a stúpencov našiel i v radoch germánskych kráľovstiev. Medzi germánskych Gótov kresťanstvo priniesol rímsky biskup Wulfila, ktorý dokonca preložil do ich jazyka Bibliu. Neskôr, keď bol arianizmus v Rímskej ríši Germáni tento smer i pre kultúrno-politické príčiny horlivo opatrovali. Ostrogótsky ariánsky kráľ Theodorich I. dokonca uväznil pápeža Jána I.^[19] Úplne sa arianizmus podarilo odstrániť až v 8. storočí a to najmä vďaka Frankom, ktorých kráľ Chlodovik I. v roku 498 prijal katolícky krst. Ďalším veľkým ranokresťanským sporom, pôvodne schizmou bol donatizmus.

Rím po Konštantínovi I.

Zvrátiť nový kresťanský rád sa ešte krátko po smrti Konštantína I. pokúsil cisár Julián Apostata, cisár starého rímsko-helenistického štýlu a veľký vzdelanec, avšak po jeho smrti už žiaden z cisárov nemal o staré náboženstvo záujem. Horlivý zástancom kresťanstva bol cisár Theodosius. Ten v roku 380 ediktom Cunctos Populos de facto ustanovil koncilové kresťanstvo hlavným náboženstvom ríše a počas svojej vlády niekedy až fanaticky prenasledoval odporcov kresťanstva. Potláčal aj staré pohanské tradície.

V roku 381 Theodosius I. zvolal do Konštantínopola druhý ekumenický koncil, na ktorom bolo opäť odsúdené ariánstvo i jeho odnože a znovu bolo schválené nikajské vyznanie viery. O dva roky neskôr boli oficiálne zakázané olympijské hry a postupne bolo z rôznych dôvodov zatvorených, či zničených viacero pohanských chrámov (medzi nimi Diov chrám v Olympii, či alexandrijské Serapeum). Moc kresťanskej cirkvi v tomto období bol už vďaka autorite jednotlivých predstaviteľov značný. Milánsky biskup Ambróz sa dokonca postavil voči samotnému cisárovi a ten musel vykonať pokánie za svoje činy.

Vzťah kresťanov a pohanov pôvodne nebol vyhrotený. Ako však kresťanstvo sililo, začalo sa jeho postavenie prejavovať i vo vzťahu k pohanom a naberať silnejúci odpor a nenávisť. Nikdy sa však kresťanská antipatia voči nim nepreniesla do podobného prenasledovania, aké zažili kresťania v starovekom Ríme. Predsa sa však už v tomto období objavili individuálne excesy ako napríklad zavraždenie alexandrijskej novoplatoničky Hypatie v roku 415.

Mníšstvo a patristická filozofia

Bližšie informácie v článkoch: Patristika a Náboženstvo v Byzantskej ríši

Nový priestor na šírenie kresťanstva bol však pre prvotnú kresťanskú myšlienku dvojsečnou zbraňou. Objavilo sa totiž riziko zosvetštenia záujmov cirkvi a taktiež kresťanská filozofia začala meniť svoj ráz.^[20] Reakciou na nové smerovanie spoločenstva k svetskej spoločnosti bol vznik pustovníckeho života v Egypte. Medzi prvých priekopníkov a tzv. púštnych otcov patril svätý Anton Veľký. Pachomios Veľký zase v protiklade s osamelým pustovníctvom vyzdvihol život v komunite mníchov a stal sa zakladateľom cenobitského (koinobitského) kláštorného života.

V 4. storočí sa na Východe rozvíjala teologická škola kapadóckych otcov. Jeden z jej predstaviteľov, Bazil Veľký, bol zároveň zakladateľom hnutia baziliánov. Ich kláštorné pravidlá sa od egyptskej mníšskej tradície líšili. Kláštorný život chápal nie ako osamelé pustovníctvo v cele, či v jaskyni ale ako hierarchické spoločenstvo so spoločným cieľom, do ktorého osoby vstupujú zo slobodnej vôle a ku ktorého zásadám sa slobodne zaväzujú.^[21] Na Západe isté pravidlá - regule vytvoril Augustín z Hippa a k tvorbe vlastnej rehole či rádu dochádza až v 6. storočí (Benedikt z Nursie).

Najmladší z kapadóckych otcov Gregor Nysský vo svojich ranokresťanských dielach spojil platónsku tradíciu a kresťanský mysticizmus. Na Západe v platónskom duchu pokračoval nástupca Ambrosia Milánskeho - Augustín z Hippa. Bohatý a vzdelaný konvertita sa už počas svojho života tešil obrovskému uznaniu a o jeho diela bol obrovský záujem. Jeho dielo bolo dokonca jeho prívržencami publikované nedokončené bez jeho vedomia.^[22] Jedným z Augustínových prelomových diel bol spis O Božej obci, ktorá zápasí s pozemskou svetskou ríšou. V antickom období, v ktorom už bolo cítiť úpadok západného Ríma a cítiť skepsu a úpadok tak Augustín vniesol do filozofie nového ducha. Predstavil prvú kresťanskú politickú teóriu, akýsi konkordát medzi svetskou vládou a náboženstvom, nie však teokraciu.^[23] Augustínov prínos pre kresťanstvo nespočíval len v kresťanskej filozofii a teológii (v ktorej až do obdobia Tomáša Akvinského nemal naozajstnú konkurenciu), ale i v práve a politológii.

Augustín taktiež bojoval proti heréze britského mnícha Pelagia, ktorého učenie bolo značne deterministické a odmietalo účinnosť Božieho Milosrdenstva a nutnosť krstu. Spásu duše pripočítalo len ľudskému správaniu. Ďalším Augustínovým úspechom bol zmier s herézou novaciánov a donatistov, ktorí si vytvorili vlastnú rigidne-zélotskú, dobre organizovanú a štruktúrovanú cirkev. Odmietali do kresťanského spoločenstva prijať bývalých kresťanských odpadlíkov (tzv. lapsi).

Začiatkom 5. storočia preložil Svätý Hieronym Bibliu do latinčiny (tzv. Vulgáta). I vďaka tomu sa latinčina postupne stala najbežnejším jazykom kresťanských vzdelancov na Západe. Na Východe obdobné postavenie získala gréčtina.

Od 3. storočia vznikajú prvé diela o cirkevných dejinách. Medzi raných historikov patria napr. Eusébios z Cézarey a následne Sokrates Scholastikos a Evagrios Scholastikos.

Herézy a ekumenické koncily

V 4. storočí sa na Východe rozpútal spor s novou herézou vyvolanou konštatinopolským patriarchom Nestorom (nestoriánstvo). Spor, ktorý sa viedol medzi antiochijskou školou (zastupovanou Nestoriom) a alexandrijskou školou (Klement Alexandrijský) sa týkal Kristovho božstva. Podľa Nestorovho učenia matka Ježiša Krista nebola Bohorodičkou (Theotokos - Θεοτόκος) ale len nositeľkou Krista Christotokos (Χριστοτόκος). To by znamenalo, že Kristus sa nenarodil ako Boh, ale že božstvo v Kristovi iba prebývalo - t.j. bol by dvoma osobami zároveň. Nestoriánstvo (a okrem neho i pelagianizmus) bolo odsúdené na Efezskom koncile (3. ekumenický) v roku 431 zvolanom cisárom Theodosiom II.

Krajnú opozíciu nestoriánom vytvorilo učenie monofyzitov (monos + fyzis - jedna podstata), ktorého prvým hlavným prívržencom bol kňaz Eutyches. Ten naopak úplne spochybnil Kristovu ľudskosť a videl v Ježišovi iba jednu osobu - Božiu. Na stranu monofyzitov sa postavila aj alexandrijská škola (a patriarcha), kým Konštantínopol a najmä Rím ju odmietli. Eustyches bol dočasne zosadený, avšak cisár Theodosius II. pod vplyvom alexandrijského patriarchu Eustycha na tzv. lupičskej (alebo aj zbojníckej) synode v Efeze rehabilitoval. Pápež Lev I. pobúrený tým, že jeho poslovia neboli vypočutí požadoval zvolanie nového koncilu. Ten sa vykonal až po smrti cisára Theodosia II. v Chalkedóne (451). Koncil znovu odsúdil nestoriánsto a okrem neho i monofyzitizmus. Oficiálna náuka Kristovej dvojosobnosti - diofyzitizmus a hlavný kresťanský smer sa preto od tohto obdobia podľa koncilu nazýva aj (post)chalcedónske kresťanstvo.

Nestoriáni svoje učenie ani po dvoch ekumenických konciloch nezavrhli a ich náuka sa ďalej šírila vo východných častiach ríše. Mnohí jeho prívrženci hľadali oporu v Byzancii nepriateľsky naladenej Perzskej ríši a cez ňu sa ich učenie rozšírilo až do Tchangskej Číny. Nutno spomenúť, že v tomto období už na Východe isté kresťanské obce existovali. Podľa kresťanskej tradície už apoštol Tomáš založil v indickom Malabare niekoľko kresťanských obcí.^[24][25] V Indii ďalej pôsobil i učiteľ Klementa Alexandrijského Pantainos, podľa ktorého správ mal v Indii pôsobiť i apoštol Bartolomej.^[26][27] Podobne sa koncilom nepodarilo odstrániť ani monofyzitizmus (resp. miafyzitizmus), ktorý sa šíril v Egypte a Sýrii. V nasledujúcom období tieto teologické spory spôsobili odcudzenie východných území Byzantskej ríše voči centrálnej správe v Konštantínopole.

Na Západe sa roku 476 sa rozpadla rímska cisárska moc a hlavnú autoritu od cisárov postupne prevzali pápeži. Ich moc silnela už v priebehu 5. storočia. Pápež Lev I. Veľký napríklad dosiahol záchranu mesta Rím a jeho obyvateľov pred vyvraždením Atilovými Hunmi. Pápeži prijali pôvodne pohanský titul rímskych cisárov pontifex maximus a legitimizovali svoju svetskú moc nad Západom prostredníctvom tzv. Konštantínovej donácie.

Ranokresťanské umenie

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ranokresťanské umenie

Ranokresťanské umenie bolo výrazne ovplyvnené orientálnym chápaním umenia a mystickými tradíciami judaizmu. V prvých dvoch storočiach sa prísne dodržiaval zákaz akéhokoľvek figurálneho zobrazovania - zákaz modlárstva - idolatrie. Z toho dôvodu sa nezachovali výraznejšie prejavy umenia. Od 3. storočia sa pomaly zaviedlo používanie obrazov. Táto zmena súvisela s procesom prispôsobovania sa k antickej kultúre a tradíciám Rímskej ríše. Už za vlády Konštantína I. sa presadilo budovanie rozsiahlejších svätýň ako odpoveď na rýchly nárast počtu kresťanov v Rímskej ríši.

Medzi prvé miesta, kde sa mohlo kresťanské umenie prejaviť patria katakomby v Ríme, Neapole a na Sicílii, neskôr prvé kresťanské sídla vôbec. Špecifickými typmi ranokresťanskéhu umenia boli koptské a arménske kresťanské umenie. Od 6. storočia rozpoznávame byzantské umenie, ktoré sa vyvinulo z rankresťanského a okrem neho rôzne západné (najmä germánske - ostrogótske, vizigótske,...) školy. Nakoniec na Západe prevládol románsky štýl a na Východe sa ďalej rozvíjalo umenie Byzantskej ríše a kresťanské orientálne štýly.

Raný stredovek

Stredoveká spoločnosť bola pomerne odlišná od spoločnosti antickej. Európsky kultúrny prerod na základoch rímskeho práva, gréckej múdrosti a kresťanského učenia trval mnohé storočia a najmä spočiatku boli na Západe nositeľmi antického dedičstva kresťanské inštitúcie. Barbarské národy, ktoré svojou nacionalizáciou premohli rímsky občiansky systém si na Západe vytvorili viaceré kráľovstvá, ktoré však poväčšinou nedokázali dlhodobo pretrvať. Kresťanské cirkvi (koncilová i ariánska) sa pokúšali na kresťanstvo skonvertovať čo najviac kmeňov. Spolu s konverziou sa menil i charakter pohanskej spoločnosti, germánske obyčajové právo i vnímanie sveta. Od 6. storočia vznikajú i prvé ucelenejšie zbierky cirkevných zákonov - kánonov, vznikajú zbierky Dionýziana, Hispana^[28], či pseudo-izidoriánske dekretálie a iné falzifikáty Franskej ríše.^[29]

Justiniánske obdobie

Bližšie informácie v článkoch: Ranobyzantské obdobie, Justinián I. a Byzantské umenie v justiniánskom a hérakleianskom období

Odlišný vývoj v tomto období badať na Východe. Cisár Justinián I. sa ešte síce pokúsil obnoviť moc rímskej ríše na Západe a jeho obdobia prinieslo definitívne víťazstvo nad pohanstvom, zároveň však už naznačovalo postupný úpadok. V roku 529 bola zatvorená Platónska akadémia, v talianskom Monte Cassino však zase začala pod vedením Benedikta z Nursie vznikať nová benediktínska epizóda kresťanstva a vzdelanosti. Vláda raných východorímskych (a byzantských) vládcov ešte nesie isté znaky cézaropapizmu. Byzantský panovník stál na čele kresťanského spoločenstva a aktívne zasahoval do diania v cirkvi. Patriarchov i pápeža považoval za svojich podriadených a mal určité výsady v rámci liturgie, zároveň ich však vždy vykonával ako laik a nenahrádzal úlohu kléru. Za vlády Justiniána sa kresťanstvo šíri ďalej do Núbie i na Balkán, kde sa usídlili rôzne kmene. I vďaka cisárovnej Theodore, ktorá však podporovala monofyzitizmus (resp. miafyzitizmus) sa však do týchto oblastí rozšíril najmä neortodoxný smer kresťanstva. Rozkol medzi kresťanmi sa v religióznej Byzancii prejavoval i bežnom živote. Napríklad vo frakciách športových tímov v Hipodróme podľa niektorých názorov modrí predstavovali najmä ortodoxiu a zelení monofyzitizmus. Takisto sa viac začali prehlbovať ideové rozpory medzi Východom a Západom, vznikajú prvé rozkoly ako akakiánska schizma, či tzv. spor o tri kapitoly. Práve tento problém mal riešiť Druhý konštatinopolský koncil v roku 553 zvolaný cisárom Justiniánom I. Nasledujúci cisári sa spory s monofyzitmi snažili vyriešiť kompromismi, ktoré však riešenie nepriniesli, ba čo viac pobúrili všetky zúčastnené strany. Učenia monotheletizmu a monoenergizmu (presadzovaným za vlády Hérakleia) tak boli nakoniec tiež odsúdené, monotheletizmus Tretím konštatinopolským koncilom v rokoch 680 – 681.

Islam

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny islamu

V 6. storočí sa kresťanstvu objavil nový ideologicko-mocenský oponent - islam. Arabský prorok Mohamed odsúdený svojimi spoluobčanmi v Mekke odišiel do susednej Mediny, kde v roku 622 vytvoril ummu - moslimské spoločenstvo. Pod vlajkou nového náboženstva následne umma začala zjednocovať arabské kmene pod centrálnu správu a konvertovať ich príslušníkov k islamu. Čoskoro sa Arabská ríša stala dostatočne silnou, aby mohla vyzvať susedné veľmoci - kresťanskú Byzantskú ríšu a zoroastrijskú Perzskú ríšu. Obe ríše vyčerpané vzájomnými bojmi nedokázali efektívne zabrániť arabskej expanzii. Kým Perzská ríša sa rozpadla, Byzancia dokázala i napriek strate východných provincií voči arabskému tlaku odolať. Arabi sa v 6. a 7. storočí stali pánmi nad východnými kresťanskými územiami obývanými monofyzitmi a nestoriánmi. Tí sa voči cudzím dobyvateľom nestavali príliš nepriateľsky, pretože v nich videli záchrancov pred nenávidenou centralizáciou a ortodoxiou reprezentovanou Konštantínopolom. Zároveň však plynutím času redli rady príslušníkov týchto cirkví z dôvodov konverzie jej členov na islam. To bolo podporované i tým, že kresťania (a príslušníci iných náboženstiev) v arabskom svete platili zvláštnu náboženskú daň džizju.

Arabskú invazívnu politiku sa podarilo zastaviť až v 8. storočí. Medzi najvýznamnejšie strety patria druhý neúspešný arabský útok na Konštantínopol v rokoch 717 – 718 na Východe a bitka pri Tours (alebo Poitiers) v roku 732 na Západe. Na Východe sa v nasledujúcich storočiach Byzantskej ríši podarilo skonsolidovať svoju moc a byť Arabom prinajmenšom rovným protivníkom až pokým neboli porazení Seldžuckými Turkami v bitke pri Mantzikerte. Na Západe zase od 9. storočia hispánski vladári zahájili sériu dlhých bojov o polostrov - reconquistu.

Translatio imperii

Najvýznamnejším pápežom tejto doby bol zrejme Gregor I. Veľký, ktorý nadviazal na snahy niektorých ranejších pápežov a sformoval ideu zvrchovanosti pápežskej moci.^[30] Stal sa tak zakladateľom svetskej moci neskoršieho Pápežského štátu. Gregor taktiež zreformoval kresťanskú liturgiu a pripisuje sa mu i zavedenie gregoriánskeho chorálu.

Z hľadiska právno-politického bolo významným počinom prevzatie moci Karolovcom Pipinom, ktorý zvrhol Merovejovcov a ktorý získal legitimitu vlády prostredníctvom pomazania pápežom Zachariášom. Tento akt takisto vytvoril predpoklad pre budúcu spoluprácu Franskej ríše a pápežstva.^[31] Zachariášov nástupca pápež Štefan II. získal vďaka Frankom rozsiahle územia a položil základ budúceho Pápežského štátu - Patrimonia Sancti Petri. Pravdepodobne v tomto období vznikla aj legenda a falzifikát tzv. Konštantínovskej donácie.

Veľkým zlomom v kresťanskom svete bolo obnovenie západného kresťanského cisárstva v roku 800 po tom, čo pápež Lev III. upustil od politiky viazania sa na Byzantskú ríšu a preniesol moc na Západ (tzv. translatio imperii). Karol Veľký sa tak po vyše 300 rokoch stal prvým cisárom Západu a ako taký nemal menšie ambície, než zjednotiť celú Európu a rozšíriť kresťanstvo i medzi pohanské kmene Sasov a Slovanov. Ešte za vlády Karola Veľkého takmer prišlo k zjednoteniu oboch ríš, pretože na Východe práve vládla cisárovná Irena. Sobáš sa však nakoniec nezrealizoval a obe ríše sa rozišli. Byzantská ríša nikdy neuznala svojich oponentov za sebe rovných - t. j. za rímskych cisárov. Západných panovníkov (a neskôr napr. aj srbských, či bulharských cárov) považovala buď len za kráľov alebo maximálne za národných cisárov - napr. Frankov (imperator Francorum v dohode z roku 812).^[32] Karolínska ríša sa v priebehu ďalších storočí pretransformovala na Svätú ríšu rímsku (neskôr s dodatkom národa nemeckého).

Krst Britských ostrovov a nemeckých zemí

V 7. a 8 storočí sa kresťanstvo rapídne šírilo na Britské ostrovy. Augustín z Canterbury v rámci tzv. gregoriánskej misie úspešne rozšíril kresťanstvo medzi Anglosasov. Cantenbury sa v nasledujúcom období stalo významným centrom kresťanstva na ostrovoch. Významným anglickým teológom bol Beda Ctihodný, ktorý spísal anglické kresťanské dejiny a položil základy komputistiky - vedy o výpočte termínov cirkevných sviatkov.

Už vo štvrtom a piatom storočí začalo kresťanstvo prenikať do Írska, kde úspešne pôsobil najmä írsky národný svätec Patrik. Svätý Kolumb zase kresťanstvo rozšíril medzi škótskych Piktov. Misie v Írsku a Škótsku sa ukázali byť pomerne úspešné. Miestna cirkev mala čiastočne inú štruktúru ako inde v kresťanskom svete. Nebola totiž založená na diecéznom charaktere, ale jej hlavnými bunkami boli početné kláštory na vidieku. Práve vďaka írskemu kresťanskému hnutiu v latinskom svete zľudoveli mnohé prvky kláštorného života ako súkromná spoveď, pokánie a rozhrešenie, či individuálne duchovné vedenie laikov.^[33] Ich prostredníctvom sa na britských ostrovoch šírila vzdelanosť a v rámci svojej činnosti mnísi šírili kresťanstvo i do iných zemí (tzv. iroškótske misie).^[34] Významným misionárom z radov Iroškótov bol svätý Kolumbán, ktorý pôsobil v Gálii a Burgundsku. Kolumbánovi nasledovníci následne kresťanstvo rozšírili i do germánskych zemí.

Svätý Bonifác sa stal apoštolom Nemecka so zvláštnou mocou od pápeža Gregora III. Počas jeho pôsobenia boli v Nemecku, najmä v Bavorsku a Durínsku riadené početné nové biskupstvá. Zakladal tiež nové kláštory a ničil staré pohanské posvätné miesta. V roku 744 založil jeden z najvýznamnejších európskych kláštorov vo Fulde. Na Bonifácovo dielo naviazal Anglosas Willibrord Klemens, ktorí evanjelizoval Frízov a Dánov. Z hamburského misijného arcibiskupstva sa kresťanstvo šírilo ďalej medzi Jutov a škandinávske kmene.^[35] Vytrvalým protivníkom kresťanského sveta boli Sasovia, ktorých porazil až Karol Veľký. Kresťanstvo postupne prijali až po tom, čo padol ich posvätný stĺp Irminsul. Karol Veľký takisto franskú cirkev plne podriasil a napojil na pápežský stolec v Ríme a zavŕšil reformu miestnej cirkvi. Obdobie vlády Karola Veľkého - tzv. karolínska renesancia priniesla nové oživenie kresťanstva a antickej tradície na Západe. Centrom karolínskej cirkevnej reformy sa stal karolínsky kláštor v Kornelimünsteri pri Aachene.^[36] O čosi neskôr sa začali i kresťanské misie k Slovanom.

Obrazoborectvo

Bližšie informácie v článkoch: Obrazoborectvo a Byzantské umenie v období obrazoborectva

Na Východe sa arabská expanzia v 7. a 8. storočí podpísala na morálke a filozofii Byzancie. Ríša, ktorá sa zmietala v nepokojoch zúfalo hľadala riešenie neutešenej situácie. Pod dojmom, že Boh ríšu zavrhol pre idolatriu - uctievanie idolov - ikon, sa v Byzantskej ríši rozhorel boj obrazoborcov a ikonodulov. Ako prvý cisár s touto myšlienkou prišiel Lev III. Pápež i vtedajší patriarcha s jeho konaním nesúhlasili. Hlavným ideovým zástancom ikonodulov v tomto období bol Ján Damascénsky, ktorý zdôrazňoval, že obrazy možno uctievať, pretože Ježiš mal dve podstaty a obrazy sa nevzťahujú na jeho božskú - nebeskú podstatu ale len na pozemské pôsobenie. Ikonodulovia tak vychádzali z platónskeho učenia o dvoch svetoch. Najtvrdšie prenasledovanie obrazofilov a ikon nastalo za vlády Konštantína V., ktorý do Konštantínopolu zvolal prvý ikonoklastický koncil. Obrazoborectvo pokračovalo i za vlády Leva IV., avšak nedosahovalo brutalitu vedenú jeho otcom. V nasledujúcom storočí sa na čas obnoviť podarilo kult ikon (vláda cisárovnej Ireny - Druhý nikájsky koncil), avšak následne prišla druhá ikonoklaztická vlna. Posledným obrazoboreckým cisárom bol Theofilos. Po jeho smrti sa však z podnetu cisárovnej regentky Theodory, ktorá vládla v mene jej syna Michala III. novým patriarchom namiesto obrazoborca Jána Grammatika stal Metod I. a v nasledujúcom roku 843 uskutočnila synoda, ktorá obrazoborectvo definitívne odsúdila.

Fótiova schizma a misie k Slovanom

Bližšie informácie v hlavnom článku: Fotiova schizma

Po tom, čo v roku 858 rezignoval konštatinopolský patriarcha Ignatios I., nástupca patriarchu Metoda I. dosadil cisár Michal III. a ceasar Bardas na patriarchálny stolec Fótia, ktorý bol síce veľkým učencom, no do tej doby len laikom. Fotios svoju voľbu oznámil ostatným patriarchom. Proti jeho voľbe sa však postavili viacerí východní biskupi, ktorí stáli na strane zosadeného Ignatia a so žiadosťou o pomoc sa obrátili na pápeža. Nový pápež Mikuláš I., ktorý bol silnou a neústupnou osobou, ktorá chcela presadiť ideu pápežského primátu do Konštantínopola v roku 861 vyslal legátov, ktorí mali vec prešetriť. Presvedčený správami gréckych mníchov, podľa ktorých sa k nemu Ignatios odvoláva, v roku 863 na synode v Lateráne Fotia exkomunikoval a za patriarchu uznal Ignatia. Fotios sa odmietol podriadiť a reagoval exkomunikáciou pápeža na miestnej synode. Do sporu pritom vniesol aj teologický spor o Filioque. Skutočné dôvody sporu však neboli čisto kánonické a stáli za nimi spory o jurisdikciu nad územiami v Ilýrii a Taliansku. Fótiova schizma bola síce následne uhasená, avšak významne otvorila dvere neskoršej Východnej schizme.

Byzantské misie k Slovanom

Bližšie informácie v hlavnom článku: Cyril a Metod

Slovanské kmene v okolí Moravy boli už dlhší čas christianizované misiami z Talianska a Bavorska. Miestni vládcovia sa však chceli osamostatniť od fransko-bavorského vplyvu (a to ako po mocenskej tak i kultúrnej stránke). Požiadali preto pápeža, aby im poslal misionárov, ktorí by mohli na ich území šíriť kresťanstvo v ich jazyku a chceli tiež, aby sa Veľká Morava stala samostatnou cirkevnou provinciou. Pápež však nedokázal požiadavku kniežaťa Rastislava splniť a Moravania sa preto s obdobnou žiadosťou obrátili na Konštantínopol. Miestny patriarcha Fotios a Michal III. súhlasili, a tak sa v rokoch 862/863 započala byzantská misia na Veľkej Morave.

Misiu viedli bratia Cyril a Metod, ktorí boli vzdelaní a ovládali i jazyk južných Slovanov. Ešte pred príchodom na Veľkú Moravu vytvorili písmo hlaholiku, ktorá mala pokryť špecifické potreby slovanského jazyka. Do kultúrnej staroslovienčiny preložili i Starý zákon a okrem neho i ďalšie významné texty (náboženské a právne). Na Veľkej Morave solúnski bratia narazili na odpor bavorských kňazov a okrem toho museli svoje preklady a praktiky misijnej činnosti obhajovať ako pred tzv. trojjazyčníkmi (867), tak i pred pápežmi (Hadrián II. a Ján VIII.). Učenie obhájili a svätý Metod sa na Veľkej Morave dokonca stal arcibiskupom. Po smrti vierozvestcov a výmene na pápežskom stolci (Štefan V.) sa situácia pre staroslovienčinu a jej obhajcov obrátila. Liturgický jazyk bol zakázaný a žiaci vierozvestcov museli Veľkú Moravu opustiť pretože nový panovník Svätopluk bol zástancom latinského rítu a jazyka.

Hoci ich misia priamo v regióne Veľkej Moravy nezanechala výraznejšie trvácnejšie stopy (napr. používanie staroslovienskeho liturgického jazyka), žiaci solúnskych vierozvestcov, najmä tzv. sedmopočetníci po odchode z Veľkej Moravy šírili kresťanstvo u južných Slovanov (najmä Bulharov a Srbov). Na Morave staroslovienčina postupne upadala a jej posledným zábleskom bol Sázavský kláštor, ktorý pretrval až do 11. storočia.

V Bulharsku bolo kresťanstvo po prvýkrát oficiálne prijaté kráľom Borisom I. V roku 919 dokonca bulharská cirkev získala od Byzancie dočasnú autokefáliu, ktorá však bola obmedzená po zániku Prvej bulharskej ríše za vlády Bazila II. V 9. a 10. storočí v Bulharsku pôsobili dve významné nábožensko-kultúrne školy - Preslavská škola a Ochridská škola. V Bulharsku sa taktiež pôvodná hlaholika zjednodušila na cyriliku a z nej neskôr vznikli slovanské azbuky.

Z Byzancie sa kresťanstvo šírilo taktiež medzi Srbov, Chorvátov (i keď tí prijali kresťanstvo zo Západu) a na Kyjevskú Rus. Prvým významným propagátorom novej viery na Rusi boli najmä kňažná Oľga. Aj napriek jej snahám a komunikácii s Byzanciou i západným cisárstvom sa jej však krajinu nepodarilo christianizovať. Jej syn Sviatoslav o kresťanstvo záujem nemal a nová viera na Rusi zapustila korene až za vlády Vladimíra I. I ten však pôvodne zvažoval medzi prijatím iných náboženstiev (v okolí existovala judaistická Chazarská ríša, či moslimské Volžské Bulharsko). Nakoniec Vladimír I. výmenou za sobáš s v purpure zrodenou princeznou Annou uzavrel spojenectvo s byzantským cisárom Bazilom II. a prijal kresťanstvo z rúk byzantských kňazov. Prepojenie na východnú cirkev sa v ruských krajinách udržalo až do dnešných dní.

Kresťanská architektúra

Bližšie informácie v článkoch: Románsky sloh, Gotika, Byzantské výtvarné umenie a Byzantská architektúra

Po rozpade Rímskej ríše kresťanské umenie nezaniklo ale ďalej stavalo na antickej tradícii. Kým v Byzantskej ríši sa umenie od vlády cisára Justiniána I. vyvíjalo samostatným byzantským štýlom, na Západe prešlo do tzv. predrománskeho umenia. Významnými prúdmi boli napr. ostrogótska Milánska škola, či vizigótska škola. Na severe to zase bolo umenie karolínskej renesancie a obdobie otonskej renesancie. Od 10. storočia sa európske umenie (a najmä kresťanské) vyvíjalo pod taktovkou románskeho štýlu. Ťažkopádnosť románskeho umenia a monumentalitu nahradila v 12. storočí ľahká gotika, ktorá bola založená na ozdobnosti a štíhlosti. Typické sú pre ňu lomené oblúky, klenuté rebrá a vertikalizmus. Bežné boli rozety, fiály a chrliče. Gotika následne v Európe trvala až do príchodu renesančného umenia a v niektorých oblastiach (napr. Stredná Európa) doznievala až do 16. storočia

Vrcholný stredovek

Temné storočie

Bližšie informácie v hlavnom článku: Temné storočie

10. storočie býva v európskych dejinách označované aj ako temné storočie (saeculum obscurum). Úpadok Franskej ríše vrhol Európu do bojov o moc. Z východu prišiel noví nomádsky kmeň Maďarov, ktorí začal plieniť okolité krajiny a pápeži sa dostali pod vplyv miestnych rímskych rodov. Tie si cezeň chceli presadzovať svoju vlastnú politiku. Úpadok autority a morálky pápežov predznamenala tzv. Cadevarská synoda (Synoda s mŕtvolou). V nasledujúcom období sa na pápežskom stolci sa vystriedali asi tri desiatky pápežov a pretože moc nad nimi mali často i rímske kurtizány, býva toto obdobie nazývané i obdobím pornokracie (vláda prostitútok). Obnova rádu na Západe prišla až po nástupe pápeža Jána XII. na pápežský stolec a po vytvorení mocenskej koalície s nemeckým kráľom (a cisárom) Otom I. Pápežský štát však za vlády Otonovcov nemohol svoje ambície prejaviť naplno a mocný rod cisárov efektívne zasahoval do diania v cirkvi. Situácia sa zmenila až v 11. storočí po synode v Sutri.

Reformné hnutie Katolíckej cirkvi a boj o investitúruupraviť | upraviť zdroj

Bližšie informácie v článkoch: Clunyjské hnutie a Boj o investitúru

V 10. storočí i ako reakcia na úpadok pápežskej moci vznikla tzv. clunyjská reforma (podľa kláštora Cluny). Na je počiatku stála zakladacia listina vojvodu Viliama Akvitánskeho, ktorý kláštoru poskytol význačné privilégia v oblasti autonómie. Pôvodne kláštorné hnutie sa postupom času zmenilo na celospoločenský prerod, ktorý nebojoval len za reformu kláštorného života - osamostatnenie kláštornej správy a posilnenie postavenia opáta, ale i proti simónii, či za obnovenie poriadku v krajine a spravodlivosť v súdnictve. Benediktínske kláštory v Európe čoskoro myšlienky šíriace sa z Cluny prijali za svoje a začali spolupracovať, čo malo za dôsledok vznik clunijskej kongregácie. Heslom hnutia, za ktorého úspechom stáli najmä opáti z Cluny (Odo z Cluny a Svätý Odilo) sa stal termín Boží mier (Pax Dei). Hnutie ovplyvnilo celý stredoveký svet. Jeho myslenie a chápanie sveta sa vyvíjalo de facto až do vzniku nových rádov.

Na clunyjskú reformu v 11. storočí naviazalo reformistické myšlienkové hnutie Gregora VII., tzv. gregoriánska reforma, reprezentovaná jeho dielom Didactus Papae. Duch gregoriánskej reformy bol však od clunyjskej značne odlišný - politický. Gregorove tézy, ktoré vychádzali zo pseudoizodoriánskych dekretálií žiadali oslobodenie duchovnej moci od svetskej moci - t.j slobodu cirkvi (libertas ecclesiae).^[37] Pápeži v 11. storočí zásadne bojovali proti voľnej investitúre, ktorú presadzovali nemeckí cisári a niektorí ďalší panovníci. Podstatou investitúry totiž bol vazalský pomer k seniorovi. To samozrejme zaujímalo svetských panovníkov, ktorí nechceli prísť o moc nad rozsiahlymi cirkevnými územiami. Gregorovým protivníkom v tejto otázke bol cisár Henrich IV. Ten musel dokonca vykonať ponižujúcu cestu do Canossy (1076/1077) a na žiadosť nemeckých pánov pápeža poprosiť o odpustenie. V nasledujúcom období boli vzťahy pápeža a cisára viacmenej vždy problematické. Kým nemecké kniežatá na čele s pápežom neraz zvolili proticisára, cisár neváhal prehlásiť svojho vazala za protipápeža. To bolo protikánonické gesto, pretože pápež Mikuláš II. voľbu už pred tým definoval a preniesol do zboru kardinálov.

Pápežovi Paschalovi II. sa podarilo vyriešiť spor o investitúru s Anglickom a Francúzskom, nemeckého cisára však presvedčiť nedokázal.^[38] Spor o investitúru skončil až Wormský konkordát z roku 1122 zjednaný medzi pápežom Kalixtom II. a Henrichom V. Dohoda bola kompromisom. Investitúra sa rozdelila na dva postupné úkony. Konkordát bol následne potvrdený aj Prvým lateránskym koncilom v roku 1123.

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

---