Centrálne minerálne kúpele (Sofia)

	Centrálne minerálne kúpele; (Централни минерални бани)
	Centrálne kúpele
	budova bývalých verejných kúpeľov
	pohľad na prednú fasádu budovy
Štát	Bulharsko
Oblasť	Sofia
Okres	Sofia
Mesto	Sofia
Súradnice	42°41′57.72″S 23°19′25.25″V / 42,6993667°S 23,3236806°V
Autor	Emil von Förster (počiatočný projekt),; Petko Momčilov (súčasná podoba),; Friedrich Grünanger (súčasná podoba)
Štýl	secesia
Vznik	1913
Výstavba	1889 – 1913
Pre verejnosť	verejnosti prístupný
Stav	zachovalý,; reštaurovaný
Využitie	múzeum
	Poloha v rámci lokality (interaktívna mapa)
	Wikimedia Commons: Sofia Central Mineral Baths
	Webová stránka: https://www.sofiahistorymuseum.bg/bg/
	OpenStreetMap: mapa
	Geografický portál

Súradnice: 42°41′57.72″S 23°19′25.25″V / 42,6993667°S 23,3236806°V

Centrálne minerálne kúpele (bulh. Централна минерална баня – Centralna mineralna baňa),^[1] alebo (bulh. Централни минерални бани – Centralni mineralni bani),^[2] prípadne len Centrálne kúpele (bulh. Централна баня – Centralna baňa),^[3] alebo Minerálne kúpele (bulh. Минерална баня – Mineralna baňa),^[4] dnes známe aj ako Regionálne historické múzeum – Sofia (bulh. Регионален исторически музей – София – Regionalen istoričeski muzej – Sofia),^[1]^[5]^[6] alebo Múzeum dejín Sofie (bulh. Музея за история на София – Muzej za istorija na Sofija) je budova bývalých kúpeľov, dnes využívaná ako múzeum, ktorá sa nachádza v centrálnej časti mesta Sofia v Sofijskej oblasti v západnom Bulharsku.^[1]^[5]^[7]^[6]^[4]

Lokalita

Budova leží v centrálnej časti Sofie^[1]^[2]^[4]^[5]^[7] na námestí „Banski“ (bulh. площад „Бански“ – ploštad „Banski“, doslova Kúpeľné námestie)^[1]^[2] č. 1.^[2]

Dejiny

Prvý kúpeľný komplex – rímske kúpele

Minerálny prameň na mieste sofijských minerálnych prameňov využívali už Tráci, prvé kúpele však na mieste postavili Rimania v období keď územie dnešnej Sofie patrilo pod správu Rímskej ríše.^[1]^[4] Išlo o pomerne rozsiahly kúpeľný komplex. Fungoval až do obdobia neskorého stredoveku, kedy bol pravdepodobne zničený v dôsledku zemetrasenia.^[1]

Druhý kúpeľný komplex – turecké kúpele

Komplex pôvodných rímskych kúpeľov bol neskôr nahradený osmanským komplexom tureckých verejných kúpeľov.^[4]^[1] Pozostával z niekoľkých oddelených kúpeľných budov. Časť ruín tohto osmanského kúpeľného komplexu je exponovaná v tesnom susedstve mešity Baňa Baši.^[1]

Dnešný komplex

S myšlienkou na výstavbu novej budovy verejných kúpeľov sa prišlo po oslobodenú Bulharska ku koncu 19. storočia.^[5] Iniciatíva vznikla v hlave vtedajšieho starostu Dimităra Petkova.^[1]

Výstavba dnešného komplexu sa začala v roku 1889 podľa projektu^[6]^[5] rakúskeho^[6] architekta Emila von Förstera,^[6]^[5] ktorý vyhral medzinárodný konkurz na projekt výstavby komplexu minerálnych kúpeľov s hotelom.^[6] Výstavba bola po štyroch rokoch zastavená z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov.^[6] V roku 1895 bol projekt prvýkrát čiastočne upravený a to architektom Janakim Samardžievom.^[5] V nasledujúcich rokoch došlo ešte k niekoľkým ďalším úpravám projektu^[5] a nakoniec v roku 1904 bol finálne odobrený projekt na výstavbu kúpeľov v ich dnešnej podobe^[6] a to podľa vybranej revízie projektu, ktorá pochádzala pochádzala od architektov Petka Momčilova^[4]^[6] a Friedricha Grünangera.^[6]^[5]

Prvá bola dokončená a otvorená menšia budova komplexu a to v priebehu roku 1908.^[6]^[5] Celý komplex s hlavnou budovou bol stavebne úplne dokončený v priebehu roku 1913.^[7]^[6] Slávnostné otvorenie budovy prebehlo 13. mája toho istého roku.^[7]^[6] V roku 1914 bol v severnom krídle hlavnej budovy otvorený vodoliečebný inštitút.^[6]

komplex kúpeľov na historickej fotografii zhotovenej medzi rokmi 1920 – 1930

V roku 1944^[6]^[7] bola počas bombardovania Sofie úplne zničená malá budova kúpeľov^[5]^[6]^[7] a vážne poškodená bola aj hlavná budova.^[6]^[7] Hlavná budova bola po skončení druhej svetovej vojny reštaurovaná v pôvodnom vzhľade.^[6] V roku 1955 bola budova vyhlásená za kultúrnu pamiatku miestneho významu.^[2] V roku 1986 bola budova z dôvodu amortizácie zatvorená pre návštevníkov^[1]^[6] a v priebehu roku 1989 bola úplne opustená.^[6]

V roku 1998 rozhodlo sofijské mestské zastupiteľstvo o tom, že budova bude prerobená na múzeum.^[5]^[1]^[7] V tom istom roku bola preklasifikovaná kategória ochrany stavby a budova bola preradená medzi kultúrne pamiatky národného významu.^[2] Ku koncu 90. rokov 20. storočia sa tak začalo s reštauráciou budovy.^[6]^[5] V roku 2015 bolo v hlavnej budove otvorené Múzeum dejín Sofie.^[6]^[4]^[5] Dizajn múzea bol navrhnutý architektom Vasilom Kitovom.^[4]

Charakteristika

Budova patrí k emblematickým stavbám centrálnej časti Sofie^[1]^[5] a je jedným z majstrovských predstaviteľov bulharskej secesie.^[5]

Autorom pôvodného návrhu budovy bol architekt Emil von Förster.^[5] Na konečnú verziu projekt upravili architekti Petko Momčilov^[5]^[1] v spolupráci s Jordanom Milanovom^[1] a Friedrichom Grünangerom,^[5] ktorý na realizáciu projektu aj dohliadal. Umelecké ozdobné prvky navrhol umelec Charalampi Tačev.^[1]

Architektonický projekt budovy bol na svoju dobu veľmi moderný.^[1] Slohovo je budova secesným prevedením bulharského národného romantizmu.^[5]

Fasáda sa skladá zo striedajúcich sa radov kameňov a tehál, čo odkazuje na tradičnú stredovekú bulharskú architektúru.^[4] Budova je dvojposchodová a jej celkový priestor dosahuje až 5000 m².^[1] Na budove sa nachádzajú celkovo tri kupoly, jedna v centrálnej časti budovy a dve v rohoch, kde sa nachádzali plavecké bazény.^[4]

Interiér

V hlavnej budove kúpeľov sa nachádzali dva plavecké bazény, rodinné kúpele a rímske kúpele, neskôr aj vodoliečebný inštitút.^[6]^[4] Okrem týchto hlavných súčastí sa v budove nachádzali sprchy a šatne pre návštevníkov.^[4] Budova bola rozdelená na časť pre mužov a časť pre ženy,^[1] pričom tieto časti mali aj oddelené vchody.^[4] Plavecké bazény mali rozmery 18 x 7 metrov.^[1]

Minerálny prameň

Zdrojom vody v kúpeloch sú miestne minerálne pramene, ktoré vyvierajú v podzemí priamo pod budovou a v blízkom okolí.^[6]

Minerálna voda zásobujúca centrálne minerálne kúpele je termálna a dosahuje teploty 46 °C.^[1]^[7] Je slabo mineralizovaná (0,3g/l) a alkalická.^[1]^[7] Jej ph sa pohybuje v hodnotách 9,0 – 9,6. Je hydrogenuhličitanovo-sírovo-sodná.^[7]

Liečebné účinky prameňa sa využívajú na liečbu pohybovej a opornej sústavy, periférneho nervového systému a miechy, rovnako ako aj pri liečbe gynekologických a urologických problémov, ochoreniach tráviacej sústavy a poruchách metabolizmu.^[1]

Prvá chemická analýza prameňa bola vykonaná v roku 1883. Od roku 1948 je voda pravidelne analyzovaná a kontrolovaná.^[7]

Regionálne historické múzeum – Sofia

Regionálne historické múzeum – Sofia (bulh. Регионален исторически музей – София – Regionalen istoričeski muzej – Sofia),^[6]^[5]^[1] známe aj ako Múzeum dejín Sofie (bulh. Музея за история на София – Muzej za istorija na Sofija) sídliace v budove verejných minerálnych kúpeľov je hlavnou budovou sofijského regionálneho historického múzea.^[6]

Stála expozícia múzea sa nachádza v celkovo ôsmich sálach^[4]^[6]^[7] s celkovou rozlohou viac ako 2300 m².^[6] V múzeu je uchovaných viac než 120 000 artefaktov.^[7] Zaoberá sa 8000 ročnou históriou Sofie a uchováva tak exponáty od obdobia neolitu až do 40. rokov 20. storočia.^[6]^[4]^[7]

Expozícia je rozdelená na niekoľko hlavných tematických celkov, ktorými sú:

Dedičstvo staroveku (bulh. Наследството на древността – Nasledstvoto na drevnostta)
Sila ducha (bulh. Силата на духа – Silata na ducha)
Dynastické spojenie so západnou Európou (bulh. Династичната връзка със Западна Европа – Dinastičnata vrăzka săs Zapadna Evropa)
Palácový kabinet (bulh. Дворцов кабинет – Dvorcov kabinet)
Sofijská ulica (bulh. Софийската улица – Sofijskata ulica)
Štátne a mestské inštitúcie (bulh. Държавни и общински институции – Dăržavni i obštinski institucii)
Domov a oblečenie Sofijčanov (bulh. Домът и облеклото на софиянци – Domăt i oblekloto na sofijanci)
Kultúrny život a zábava (bulh. Културен живот и развлечения – Kulturen život i razvlečenija)^[6]

Najväčší dôraz je venovaný histórii Sofie v období jej menovania za hlavné mesto v roku 1879 a následujúcim desaťročiam do začiatku vojen v rokoch 1912 – 1918, kedy Sofia zažívala najväčší rozmach a premieňala sa na moderné európske mesto.^[6]

Štatút a dôvod pamiatkovej ochrany

Kategória: kultúrna pamiatka národného významu^[2]

Budova bola vyhlásená za kultúrnu pamiatku miestneho významu v roku 1955. Neskôr bol jej štatút preklasifikovaný a budova bola v v Štátnom vestníku č.25 z roku 1998 vyhlásená za kultúrnu pamiatku národného významu. Ako dôvod ochrany je uvedená architektonicko-staviteľská ako aj umelecká hodnota budovy.^[2]

Názov budovy ako je uvedený na zozname kultúrnych pamiatok národného významu je Sgradata na Centralni mineralni bani (bulh. Сградата на Централни минерални бани, doslova Budova Centrálnych minerálnych kúpeľov).^[2]

Galéria

celkový pohľad na areál kúpeľov zo severozápadu
pohľad na budovu centrálnych sofijských kúpeľov v noci
pohľad na západnú fasádu budovy cez vodnú nádrž pred budovou
pohľad na budovu kúpeľov zvrchu
pohľad na centrálnu časť hlavnej západnej fasády budovy
pohľad na centrálnu časť hlavnej západnej fasády budovy
pohľad na kupolu v centrálnej časti budovy
pohľad na časť západnej fasády
detail z fasády
detail z fasády
detail z fasády
detail z fasády
detail z fasády
detail z fasády
budova kúpeľov na historickej fotografii zhotovenej medzi rokmi 1920 – 1930

Referencie

↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j ^k ^l ^m ⁿ ^o ^p ^q ^r ^s ^t ^u ^v ^w ^x KADIJSKA, Taňa; BLAŽEVA, Elena; SAVOVA, Mariana. Enciklopedija Sofia. Sofia : Bălgarska akademija na naukite – Naučnoinformacionen centăr "Bălgarska enciklopedija" – Knigoizdatelska kăšta "Trud". 2017. 420 s. ISBN 9549384921. S. 333 – 336. (bulharsky)
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ mc.government.bg, . Dostupné online.
↑ TIŤANOVA, Antoaneta. Sofia – ot 7 izvora voda. Sofia : Programa „Kultura“ na Stolična obština. 96 s. ISBN 9786197030211. S. 2. (po bulharsky)
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j ^k ^l ^m ⁿ ^o RUSKOV, Kiril; ANGELOV, Čavdar. Sofia – architekturni zabeležitelnosti. Sofia : Architekturno izdatelstvo arch&art. 2017. 180 s. ISBN 9789548931519. S. 84. (po bulharsky)
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j ^k ^l ^m ⁿ ^o ^p ^q ^r ^s ^t ^u STANISHEV, Georgi. Sofia – architectural guide. Berlin : DOM publishers. 2019. 320 s. ISBN 9783869226576. S. 48 – 50. (po anglicky)
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j ^k ^l ^m ⁿ ^o ^p ^q ^r ^s ^t ^u ^v ^w ^x ^y ^z ^aa ^ab ^ac ^ad ^ae Централна сграда . sofiahistorymuseum.bg, 2013-10-12, . Dostupné online.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j ^k ^l ^m ⁿ ^o TIŤANOVA, Antoaneta. Sofia – ot 7 izvora voda. Sofia : Programa „Kultura“ na Stolična obština. 96 s. ISBN 9786197030211. S. 15 – 20. (po bulharsky)

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Centrálne minerálne kúpele (Sofia)

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[ref1-1] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j ^k ^l ^m ⁿ ^o ^p ^q ^r ^s ^t ^u ^v ^w ^x KADIJSKA, Taňa; BLAŽEVA, Elena; SAVOVA, Mariana. Enciklopedija Sofia. Sofia : Bălgarska akademija na naukite – Naučnoinformacionen centăr "Bălgarska enciklopedija" – Knigoizdatelska kăšta "Trud". 2017. 420 s. ISBN 9549384921. S. 333 – 336. (bulharsky)

[mc.government.bg-2] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ mc.government.bg, . Dostupné online.

[ref4-3] TIŤANOVA, Antoaneta. Sofia – ot 7 izvora voda. Sofia : Programa „Kultura“ na Stolična obština. 96 s. ISBN 9786197030211. S. 2. (po bulharsky)

[ref2-4] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j ^k ^l ^m ⁿ ^o RUSKOV, Kiril; ANGELOV, Čavdar. Sofia – architekturni zabeležitelnosti. Sofia : Architekturno izdatelstvo arch&art. 2017. 180 s. ISBN 9789548931519. S. 84. (po bulharsky)

[ref3-5] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j ^k ^l ^m ⁿ ^o ^p ^q ^r ^s ^t ^u STANISHEV, Georgi. Sofia – architectural guide. Berlin : DOM publishers. 2019. 320 s. ISBN 9783869226576. S. 48 – 50. (po anglicky)

[sofiahistorymuseum.bg-6] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j ^k ^l ^m ⁿ ^o ^p ^q ^r ^s ^t ^u ^v ^w ^x ^y ^z ^aa ^ab ^ac ^ad ^ae Централна сграда . sofiahistorymuseum.bg, 2013-10-12, . Dostupné online.

[ref5-7] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j ^k ^l ^m ⁿ ^o TIŤANOVA, Antoaneta. Sofia – ot 7 izvora voda. Sofia : Programa „Kultura“ na Stolična obština. 96 s. ISBN 9786197030211. S. 15 – 20. (po bulharsky)

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]