Bioetika (z gr. bios – život a éthos – mrav) je pododbor aplikovanej etiky, ktorého hlavnou úlohou je skúmanie etických problémov v praktickom výkone lekárskej praxe a výskume. V širšom význame slova sa tento názov používa v súvislosti s ochranou životného prostredia, či ochranou biologickej diverzity (pestrosti) a správaním sa človeka k zvieratám. Zaoberá sa množstvom bioetických problematík – interrupcia, prenatálne genetické testy, prenatálna medicína, lekársky výskum na ľuďoch, eugenika a ďalšie.

Bioetika, niekedy označovaná aj ako "etika života", úzko súvisí s rôznymi odvetviami vied, ktoré skúmajú človeka – biológia, medicína, filozofia, psychológia a mnoho ďalších.

Vznik bioetiky

Bioetika vznikla ako súčasť tradičnej etiky v súvislosti so vznikom nových problémov etického rozhodovania, ktoré vyplynulo zo situácie človeka žijúceho v súčasnom svete. Jej vznik je datovaný k 60. rokom 20. storočia. Dnešnú bioetiku ovplyvnilo najmä dianie v Spojených štátoch amerických. Mnoho bioetikov, ako napríklad Albert R. Jonsen, uvádza dátum, ktorý by sa mohol považovať za zrod bioetiky v USA, rok 1962. V tomto roku boli po prvýkrát uvádzané rôzne kritéria pri výbere chorých, ktorým nové biotechnológie mohli zachrániť život. Ku vzniku tohto vedného odboru prispeli aj rôzne sociálno-politické hnutia v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, ako kampane za ženské práva, mentálne indisponovaných ľudí, či práva zvierat. Veľkú úlohu pri jej vývoji zohrávali aj ekonomické kritériá. V dobe, kedy je pre medicínu dôležitý zisk, sa menia aj vzťahy medzi doktormi a ich pacientmi. Kladie sa dôraz na právo autonómneho riešenia problémov, ktoré sa týkajú pacientovho zdravia. Po prvýkrát sa o tomto pojme zmienil americký biochemik a vlastne zakladateľ bioetiky Van Rennselaer Potter roku 1970. Bioetika sa rozširovala hlavne v USA a na ostatné kontinenty sa dostáva až s časom.

Delenie

• Všeobecná bioetika – skúma základne normy a etiku v tejto oblasti; participuje na tvorbe nových zásad bioetiky
• Špeciálna bioetika – analyzuje a skúma rôzne problémy v biologickej a lekárskej oblasti
• Klinická bioetika – zaoberá sa konkrétnymi prístupmi v klinickej praxi

Modely bioetiky

Každý model určovali historické osobnosti, ktoré podmieňovali vznik a vývin morálnych noriem.

Hippokratov model

Hippokratove normy, ktorými stanovil konanie lekára v praxi fungujú dodnes: vždy pomáhať trpiacim, chrániť osobné aj rodinné tajomstvo, s ktorým sa chorý zverí lekárovi, nezneužívať preukázanú dôveru k nízkym cieľom, nezahanbiť česť stavu, do ktorého lekár vstúpil, byť svedomitý atď. Hlavný morálny princíp je neškodiť.

Paracelsov model

Sformovaný v stredoveku. V tomto modeli sa konanie lekára zameriava na emocionálno-psychické pochopenie daného človeka, pacienta. Formuje sa tu typ vzájomnej spätosti lekára a pacienta. Hlavný princíp je prospešnosť.

Deontologický model

Hlavný princíp je plniť povinnosť. Myšlienka povinnosti je určujúcim a nevyhnutým základom konania lekára. Človek, ktorý toto zvládne, môže robiť svoju profesiu. V deontologickom kódexe Slovenskej lekárskej komory zdôrazňujú povinnosti:

• zodpovedne, svedomito a starostlivo si plniť profesionálne povinnosti
• korektne, trpezlivo a mravne sa správať (voči pacientovi)
• rešpektovať pacientove občianske práva, vrátane zodpovednosti za vlastné zdravie
• zodpovedne, zrozumiteľne a primerane informovať chorého o povahe ochorenia, o zamýšľaných diagnostických a liečebných úkonoch
• nebrať úplatky
• nezneužiť vo vzťahu k chorému jeho dôveru
• neodmietnuť starostlivosť o chorého (v prípade neúmerného pracovného zaťaženia, z titulu svojej nepríslušnej odbornosti alebo ak je ohrozený život alebo zdravie lekára, lekár smie odmietnuť).

Literatúra

• Gluchman, Vasil: Úvod do etiky. Brno, Tribun EU, 2011
• Kovaľová, Daniela: Aplikované etiky II. Bioetika a medicínska etika. Banská Bystrica, 2004
• Cehuľová, Ľubomíra: Bioetika pre vychovávateľov. Bratislava, 2010

Externé odkazy

• Ústav medicínskej etiky a bioetiky
• Bioetika na stránkach UNESCO