Argentínska konfederácia Confederación Argentina ←  1831 – 1861  →  → vlajka znak
Hymna: Himno Nacional Argentino
Geografia Územie Argentínskej konfederácie a nezávislý Štát Buenos Aires (1858).
Hlavné mesto	Buenos Aires (1831-1853) Paraná (1853-1861)
Obyvateľstvo
Jazyky	španielčina
Náboženstvo	rímskokatolícke
Štátny útvar
Štátne zriadenie	konfederácia (1831-1853) federálna republika (1853-1861)
Mena	argentínske peso
Vznik	4. januára 1831 (Federálny pakt)
Zánik	12. decembra 1861 (založenie Argentínskej republiky)
Predchádzajúce štáty: Spojené provincie La Platy Nástupnícke štáty: Argentína Štát Buenos Aires

Argentínska konfederácia (špa. Confederación Argentina) bola konfederáciou provincii bývalých Spojených provincií Río de la Plata, ktorá existovala medzi rokmi 1835 a 1852, ktorú riadil z pozície guvernéra provincie Buenos Aires Juan Manuel de Rosas. Tieto provincie vytvorili konfederáciu suverénnych štátov, ktoré delegovali niektoré právomoci (napríklad zahraničnú politiku) na guvernéra jednej z provincii (spravidla Buenos Aires). Zároveň je to jedno z oficiálnych mien Argentínskej republiky, ktoré upravuje článok 35 Ústavy argentínskeho národa spolu s pomenovaním Argentínska republika a Spojené provincie Río de la Plata.

Ratifikácia tzv. Federálneho paktu provinciami Buenos Aires, Entre Ríos, Santa Fe a Corrientes dňa 4. januára 1831, ku ktorému sa v nasledujúcich rokoch pridali aj ďalšie provincie, sa považuje za začiatok obdobia prechodu, ktorý bol dokončený návratom Juana Manuela de Rosasa k vláde nad provinciou Buenos Aires v roku 1835.^[1] Zvrat nastal po bitke pri Caseros (1852),^[2] v ktorej prehrala konfederácia na čele s Rosasom so spojenými vojenskými silami niektorých provincii konfederácie, ktoré mali podporu Brazílie a časti Uruguaja. V roku 1852 tak secesiou (odtrhnutím od existujúceho štátu) vznikol Štát Buenos Aires. Tento sa postupne dostal do vojny so zvyškom konfederácie, ktorá vyvrcholila v bitke pri meste Pavón (1861), kde drvivo vyhral Štát Buenos Aires. Triumf Buenos Aires znamenal koniec konfederácie, národné zjednotenie na úkor federálnych provinčných samospráv a vládu liberálnej elity z Buenos Aires na základe ústavy z roku 1853 na celom území nového štátu.

História

Bližšie informácie v hlavnom článku: Argentínske občianske vojny

Administratíva Juana Manuela de Rosasa

Juan Manuel de Rosas, ústredná postava väčšiny existencie konfederácie.

Moderná Argentína je menšia časť (približne 1/3) pôvodného územia Miestokráľovstva Río de la Plata, čo bola španielska kolónia, ktorá zahŕňala územia súčasných štátov Bolívia, Uruguaj, časť Peru a väčšinu územia Paraguaja. Dlho po nadobudnutí nezávislosti, Argentína obsadila veľké oblasti územia, ktoré obývalo domorodé obyvateľstvo.

Májová revolúcia znamenala začiatok argentínskej vojny za nezávislosť a krajina bola premenovaná na Spojené provincie Río de la Plata. Moderná Bolívia a Paraguaj boli stratené počas následných konfliktov a stali sa novými nezávislými štátmi. Uruguaj bol napadnutý a anektovaný Brazíliou v roku 1816, až pokým miestni povstalci známi ako Tridsaťtri Orientálcov (Treinta y Tres Orientales) viedli povstanie za návrat daného územia späť pod Spojené provincie.^[3] Tým začala vojna s Brazíliou, ktorá skončila ratifikáciou Dohody z Montevidea v roku 1828, ktorá vytvorila z Uruguaja nový nezávislý štát.

Keď sa argentínske jednotky vrátili z tejto vojny späť do Buenos Aires, ich veliteľ Juan Lavalle^[4] viedol vojenský prevrat proti guvernérovi Buenos Aires Manuelovi Dorregovi. Tento bol popravený a začalo sa ťaženie proti všetkým federalistom, ktoré podporoval José María Paz v provincii Córdoba, ktorý konal obdobné ťaženie ako Lavalle. Voči tejto situácii zorganizoval odpor Juan Manuel de Rosas,^[5] ktorý bol úspešný a donútil Lavalla vzdať sa vlády a obnoviť parlament. Paz zorganizoval v roku 1830 Unitárnu ligu, do ktorej sa pripojilo deväť západných a severných provincii krajiny. Rosas podpísal v roku 1831 tzv. Federálny pakt (Pacto Federal), do ktorého sa pridali okrem Buenos Aires aj provincie Santa Fe a Entre Ríos. Všetky unitárne provincie boli porazené a pripojili sa k paktu, čím vznikla Argentínska konfederácia. Rosas formálne zostal guvernérom najvýznamnejšej provincie Buenos Aires. No iba na krátko.^[6]

Avšak následne Rosas opustil Buenos Aires a viedol prvé tzv. ťaženie do púšte na juhu, aby potlačil banditov pochádzajúcich z domorodých obyvateľov danej oblasti. Ťaženie bolo kombináciou vojenských akcii a vyjednávaní a dosiahlo odstránenie problému s banditami na niekoľko rokov. Napriek svojej neprítomnosti, mal Rosas stále silný politický vplyv v Buenos Aires. Jeho manželka Encarnación Ezcurra bola zodpovedná za udržiavanie dobrých vzťahov s obyvateľmi mesta.^[7] 11. októbra sa po meste rozšírili oznámenia o súdnom procese proti tzv. reštaurátorovi zákonov. Novinami to však bolo nesprávne pochopené, keď to prezentovali ako súdny proces voči samotnému Rosasovi, ktorý mal takýto titul. Toto podnietilo veľké množstvo gaučov a chudobných ľudí k revolúcii, teda demonštráciám pred bránami parlamentu. Tu chválili Rosasa a požadovali rezignáciu guvernéra Juana Ramóna Balcarceho. Jednotky, ktoré boli zorganizované na boj s demonštrantami sa vzbúrili a pripojili k demonštrantom. Parlament sa tak nakoniec vzdal súdneho procesu a o mesiac neskôr odvolal Balcarceho a vymenil ho za Juana Josého Viamonteho. Z dôvodu sociálnych nepokojov stále veľa ľudí verilo, že iba Rosas dokáže zaistiť poriadok. Vražda guvernéra provincie La Rioja Facundo Quiroga iba zvýšila túto vieru.^[8] Z tohto dôvodu parlament vymenoval Rosasa za guvernéra v roku 1835.

Rosas čelil zložitej vojenskej hrozbe počas prvých rokov svojej druhej administratívy. Najprv musel na severe čeliť Peruánsko-bolivíjskej konfederácii, ktorá vyhlásila vojnu Argentíne a Čile. Potom zaslalo Francúzsko diplomatické požiadavky, ktoré boli Rosasom zamietnuté. Na to začali Francúzi s námornou blokádou, následne obsadili Ostrov Martín García a zosadili uruguajského prezidenta Manuela Oribeho^[9] a za nového prezidenta dosadili sebe lojálneho Fructuosa Riveru,^[10] ktorý vyhlásil vojnu Argentíne, aby podporil Francúzsko. Guvernér provincie Santa Fe Domingo Cullen podporil oddelenie všetkých provincii, aby tak nechal Buenos Aires v konflikte osamotené. Juan Lavalle zorganizoval armádu na obsadenie Buenos Aires. V meste Chascomús sa vzbúrili miestni rančeri a zorganizovali tzv. Milície slobodných mužov z juhu.

Rosas však prekonal všetky tieto hrozby. Peruánsko-bolivíjska konfederácia bola porazená Čile a prestala existovať. Domingo Cullen bol porazený a zastrelený, podobne aj ostatní vzbúrenci vrátane rančerov z Chascomús. Argentínsky diplomat Manuel Moreno smeroval protesty britských obchodníkov z Buenos Aires, ktorí boli negatívne ovplyvnení blokádou. To sa pridalo k ostatným francúzskym pochybnostiam o udržiavaní konfliktu o ktorom spočiatku očakávali, že bude trvať iba veľmi krátko. Francúzsko tak pristúpilo na podpis Dohody Mackau-Arana a zrušilo námornú blokádu. Lavalle tak stratil francúzsku podporu, no snažil sa v konflikte pokračovať. Buenos Aires však neobsadil, naopak musel ustúpiť bez jedinej bitky a utiekol na sever. Bol však prenasledovaný Oribem, ktorý bol zodpovedný za argentínske jednotky. Následne zomrel za doposiaľ nevyjasnených okolností.

Mapa z roku 1846, ktorá zobrazuje územie konfederácie ako aj iné štáty regiónu.

Napriek porážke Francúzov zostával Uruguaj stále hrozbou. Manuel Oribe však tvrdil, že je stále právoplatným prezidentom Uruguaja, sústavne prebiehala uruguajská občianska vojna, kde bojovali stúpenci Oribeho proti stúpencom Riveru. Rosas v konflikte podporoval Oribeho, Uruguaj tak bol stále vo vojnovom stave s Argentínou. Oribe začal obliehať Montevideo. Británia a Francúzsko sa spojili s Riverom, zajali argentínsku flotilu a začali novú námornú blokádu Buenos Aires. Do oblasti prišiel Giuseppe Garibaldi,^[11] ktorý spolu s talianskymi vojakmi zabezpečili rieku Uruguaj. Ďalšia expedícia sa pokúsia zaistiť rieku Paraná tým, že sa dostala až do Paraguaja a späť. Argentínska armáda však odolávala invázii tejto rieky na niekoľkých miestach, no nedokázala nakoniec útočníkov zastaviť. Rozhodujúca bola bitka pri Vuelta de Obligado, kde síce Argentína prehrala, no škody na britských a francúzskych lodiach boli také veľké, že obe krajiny nakoniec rezignovali a zrušili blokádu.

Guvernér provincie Entre Ríos Justo José de Urquiza^[12] podporoval Rosasa až kým to bolo možné. Avšak farmári z jeho provincie mali rozvíjajúcu sa ekonomiku a chceli mať aj miestne dane, aby mohli priamo obchodovať s inými krajinami. Avšak výhradné právo na zahraničný obchod mal prístav Buenos Aires. Provincia Entre Ríos tak požiadala o federalizáciu národného príjmu, ktorý bol vytvorený exportom. Zároveň vyzvala národné zhromaždenie, aby prijalo ústavu, ako bolo pred tým stanovené v tzv. Federálnom pakte. Urquiza urobil vyhlásenie, ktorým obnovil práva provincie Entre Ríos na obchod a začal vyjednávať s inými krajinami namiesto delegovania takýchto právomoci na Buenos Aires. Rosas mu tak vyhlásil vojnu, avšak Urquiza porazil Rosasa v bitke pri Caseros (3. február 1852) a prinútil ho odísť do exilu.

Secesia a návrat Buenos Aires

Justo José de Urquiza, po porážke Rosasa najvýznamnejší predstaviteľ konfederácie.

Urquiza nebol unitarián, naopak bol federalistom, no iným ako Rosas. Unitariáni ho tým pádom nepodporovali, naopak boli mu opozíciou tak ako pred tým Rosasovi. Urquizov zámer znížiť centralizmus Buenos Aires a zvýšiť úroveň federalizácie krajiny vytvoril konflikt s unitariánmi. Urquiza vytvoril Zmluvu San Nicolás (31. máj 1852), túto podpísali všetky provincie s výnimkou Buenos Aires. Cieľom zmluvy bolo stanoviť základy pre organizáciu nového argentínskeho štátu. Zároveň táto zmluva slúžila ako precedens pre neskoršie prijatie argentínskej ústavy v roku 1853. S týmto Buenos Aires nesúhlasilo. Unitariáni následne využili neprítomnosť Urquizu v meste a 11. septembra 1853 vyvolali revolúciu, ktorá znamenala secesiu (odtrhnutie) Buenos Aires od konfederácie. Vznikol tak Štát Buenos Aires, zvyšné argentínske provincie zostali Argentínskou konfederáciou.

Novým guvernérom Buenos Aires sa stal Manuel Guillermo Pinto. Tento vymenil členov národného zhromaždenia. Hlavné mesto konfederácie sa presunulo do mesta Paraná v provincii Entre Ríos. Buenos Aires sa pokúsilo o vojenské akcie proti konfederácii, aby zabránilo práci národného zhromaždenia, no nebolo úspešné. V roku 1853 bola prijatá argentínska ústava, zároveň bolo Buenos Aires pozvané, aby sa vrátilo do konfederácie. Buenos Aires však prijalo vlastnú ústavu v roku 1854. Konfederácia ako aj Štát Buenos Aires tak prijalo status quo, čím hrozilo vážne nebezpečenstvo, že secesia sa stane trvalou.

Argentínska konfederácia napadla Buenos Aires v roku 1856. Jej oddiely viedol Jerónimo Costa, ktorý však bol porazený veliteľom armády Buenos Aires Bartolomém Mitrem.^[13] Mitre zajal 140 vojakov, 125 z nich nechal popraviť. V roku 1857 sa Mitre a ostatní politici v Buenos Aires rozhodli ponechať secesiu trvalou a premenovať štát na "Republiku Río de la Plata". S týmto projektom však nesúhlasil Domingo Faustino Sarmiento, ktorý začal konflikt s Mitrem. Projekt tak nenašiel podporu obyvateľstva a bol opustený. V meste vznikol politický nepokoj v súvislosti s vraždou Nazaria Benavídeza, guvernéra provincie San Juan, ktorú spáchali stúpenci Sarmienta. Toto veľmi nahnevalo Justa Josého de Urquizu, ktorý obnovil vojenské akcie proti Buenos Aires. V roku 1859 v bitke pri Cepeda porazil Urquiza Mitreho a začalo sa obliehanie Buenos Aires. Väčšina federalistov sa domnievala, že Urquiza by mal obsadil Buenos Aires a nanútiť mu ústavu. Avšak Urquiza zostal pred mestom a hľadal možné sprostredkovanie rokovaní od paraguajského politika Francisca Solano Lópeza. Buenos Aires malo podľa Urquiza zvolať ústavodarné zhromaždenie na prijatie ústavy a požiadať o návrat do konfederácie.

Zhromaždenie požiadalo o niekoľko pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov. Z týchto najdôležitejšie bolo, že Buenos Aires nebude hlavným mestom Argentíny. To by umožnilo zachovať si výhradné práva na využívanie prístavu. Novým prezidentom konfederácie sa stal Santiago Derqui, požiadavky zhromaždenia boli schválené a nová národná ústava vyhlásená. Avšak vražda guvernéra Josého Antonia Virasoreho znamenala začiatok nového konfliktu medzi Buenos Aires a konfederáciou. 17. septembra 1861 sa odohrala bitka pri meste Pavón, v ktorej Buenos Aires na čele s Mitrem porazilo konfederáciu, ktorú viedol Urquiza.^[14] Buenos Aires sa po bitke vrátilo do konfederácie, no na jej čelo sa dostali unitariáni z Buenos Aires. Tým vznikla moderná Argentínska republika.

Referencie

Zdrojeupraviť | upraviť zdroj

• J. Chalupa Ďejiny Argentiny, Uruguaye a Chile, Nakladatelství Lidové noviny, 2012, ISBN 9788074221934
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Argentine Confederation na anglickej Wikipédii.