Antická filozofia zahŕňa filozofiu starovekého Grécka (starogrécka filozofia a helenistická filozofia) a filozofiu starovekého Ríma. V antickom a stredovekom vedeckom svete nejestvovala nijaká koncepcia, ktorá by sa v niečom líšila od filozofie. Myslenie o svete prírody bolo filozofiou.

Je to prvá etapa a základ európskej filozofie, súčasť starovekej filozofie, ktorá existovala v časovom intervale antiky. Vznikla v prostredí starogréckej polis v 6. storočí pred Kr. a vyvíjala sa v starovekom Grécku alebo v Stredomorí do 6. stor. po Kr. Bola takmer úplne dielom Grékov, Rimania boli ich žiakmi a väčšinou od nich myšlienky preberali a prispôsobovali si ich pre svoje potreby.

Antická filozofia sa vyznačuje ideou harmónie a racionálnej postihnuteľnosti sveta a obsahuje zárodky takmer všetkých neskorších spôsobov a smerov filozofického (a sčasti i vedeckého) myslenia.

Antická filozofia ako teoretický výraz najrôznejších čiastkových i základných koncepcií vyhrotila najmä v klasickom období základné protiklady filozofických teórií a filozofických metód a vytvorila základnú filozofickú terminológiu. V tomto zmysle je všetka neskoršia filozofia dedičkou a pokračovateľkou antickej filozofie. Ideové zápasy a teoretické spory v antickej filozofii sú ešte pomerne jednoduché, priame, často takmer v priezračne čistej podobe. A práve preto je štúdium antickej filozofie aj vynikajúcou školou filozofického myslenia.

Etapy vývinu antickej filozofie

• 1. obdobie – predatická filozofia
• 2. obdobie – klasická grécka filozofia
• 3. obdobie – helenistická filozofia
• 4. obdobie – rímska filozofia

Smery, školy, učenia antickej filozofie

• Platónska akadémia

Antická filozofia podľa Patočku

Podľa Jana Patočku je filozofia tretej osoby, čo však ešte neznamená, že je to filozofia neosobného súcna. Celý impetus síce smeruje k zachyteniu súcna tak, ako je samo osebe, substanciálneho súcna, samostatne existujúcej bytosti bez ďalších vzťahov, pre čistý pohľad – čo možno zachytávať v dištancii, ako objekt. Ale určenie týchto objektov, in concreto ich zaradenie do celku, ich vlastnosti, ich vzťahy, sú odvodené od našej personálnej skúsenosti. Filozofovanie v tretej osobe tu teda neznamená úplnú neosobnosť. Druhé dve osoby sú tu v zmlčanej podobe, i keď sa celý záujem zameriava na tú tretiu, na to, na čo sa dívame v odstupe.

Vznik antickej filozofie (= vznik západnej filozofie, vznik európskej filozofie, vznik filozofie v Grécku)

Dochádza k nemu asi v polovici 6. storočia pred Kr.; vznik antickej filozofie súvisí pravdepodobne s vytvorením mestských štátov (polis) takého typu, v ktorých ekonomike mali značný význam tovarové a peňažné vzťahy a ktorých politické zriadenie sa postupne demokratizovalo. Ich sociálna štruktúra umožňovala niektorým členom občianskeho kolektívu takú individuálnu slobodu, aká sa v predchádzajúcej histórii ľudstva nikde nevyskytla.

V týchto podmienkach sa vyvinul nový typ ľudí, nespútanych autoritou rodu, kmeňa alebo centralizovaného despotického štátu, ktorí mali možnosť samostatne teoreticky uvažovať o svete. Vznikom filozofie v Grécku sa vytvára perspektíva teoretického, a tým aj vedeckého objavovania sveta a uvažovania o ňom.

Vznik antickej filozofie podľa B. Boreckého

Tak, ako 7. a 6. storočí pred Kr. vytvorilo ekonomické a politické predpoklady pre nasledujúce obdobie rozkvetu gréckych mestských štátov, vytvorilo i predpoklady pre klasické diela gréckeho myslenia, drámy a prózy. Boli to opäť grécke obchodné centrá na maloázijskom pobreží, kde grécke myslenie urobilo významný krok a postúpilo od mytologického vysvetľovania k čisto racionálnym úvahám o svete a o prírode. Tento čin, ktorý znamenal vznik filozofického myslenia, vyrástol opäť zo spojenia domácich tradícií s vedeckými poznatkami a kozmogonickými mýtmi Predného východu. V nových spoločenských podmienkach, ktoré sa podstatne odlišovali od strohej hierarchie orientálnych despocií, oslobodili prví iónski filozofi poznatky orientálnej a egyptskej matematiky a astronómie od ich účelovej viazanosti a využili ich na pokus o racionálne poznanie vzniku a vývoja sveta, ktoré v duchu ideí nových spoločenských síl chcelo prekonávať staré nábožensko-mytologické nazeranie. Spoločnou otázkou, ktorú si Táles, Anaximandros, Anaximenes a Herakleitos položili, bola otázka hmotnej pralátky sveta. Odpovede, ktoré na tuto otázku našli, boli nevyhnutne špekulatívne. V terminológii, v niektorých predstavách i v spôsobe kladenia niektorých otázok možno však ešte dobre rozoznať náboženský základ mytologických kozmogónií, na ktoré nadväzovali a ktoré sa snažili prekonať. Cesta filozofického myslenia bola však nastúpená a otvorila naraz priestor smelým racionálnym úvahám a konštrukciám.

Zoznam literatúry

• Machovec, D.: Technika psaní ročníkových prací z dějin antické filozofie, 1977
• Martinka, J.: Dominanty antickej gréckej filozofie, 1991
• Eduard Zeller: Die Philosophie der Griechen in ihrer geschichtlichen Entwicklung. I-III, 1844 – 1952
• Zeller, E.: Grundriss der Geschichte der Philosophie, 1883