Anna I.
ruská imperátorka
Panovanie
Dynastia	Romanovci
Panovanie	1730 – 1740
Korunovácia	28. apríl (9. máj) 1730
Predchodca	Peter II.
Nástupca	Ivan VI.
Biografické údaje
Pôvodné meno	Anna Ivanovna
Narodenie	7. február 1693 Moskva, Rusko
Úmrtie	28. október 1740 (47 rokov) Petrohrad, Rusko
Rodina
Manžel	Fridrich Viliam, vojvoda kurónsky
Otec	Ivan V.
Matka	Praskovia Fiodorovna
Odkazy
	Anna I. (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Biografický portál

Anna I. Ivanovna (rus. Анна I. Иоанновна; (* 7. február 1693, Moskva – † 28. október 1740, Petrohrad) bola imperátorka Ruska v rokoch 1730 – 1740, dcéra Ivana V.

Anna Ivanovna bola druhou dcérou Ivana V. (spoluvládcu Petra I.), ktorú mal s Praskoviou Fiodorovnou. V roku 1710 sa vydala za kurónskeho vojvodu Fridricha Wilhelma. Už štyri mesiace po svadbe však ovdovela. Po smrti Petra II. ju Najvyššia tajná rada určila ako dedičku ruského cárskeho trónu a povolala ju v roku 1730 z Kurónska späť do Moskvy. Nová imperátorka spočiatku panovala len s ohraničenými právomocami, čoskoro však s pomocou mocibažných poradcov rozohnala Najvyššiu tajnú radu a získala neobmedzenú moc. Obdobie vlády Anny Ivanovny sa často označuje aj ako „bironovščina“ (rus. бироновщина) podľa mena jej poradcu a milenca Birona.

Detstvo a mladosť

Od roku 1682 vládli na ruskom tróne bratia Peter I. a Ivan V. (až do roku 1696, kedy starší a chorľavejší Ivan zomrel). V januári 1684 sa Ivan oženil s Praskoviou Fiodorovnou Saltykovou a mali spolu päť dcér, z ktorých však prežili iba tri. Najstaršiu dcéru Katarínu Ivanovnu vydali za meklenbursko-šverínskeho vojvodu Karla Leopolda a jej vnuk bol nakrátko ruským imperátorom známym pod menom Ivan VI. Prostredná dcéra Anna Ivanovna sa narodila v roku 1693 a do svojich 15-tich rokov žila spolu s matkou Praskoviou Fiodorovnou v usadlosti Izmajlovo neďaleko Moskvy. Detstvo teda Anna Ivanovna prežila mimo dvorných intríg ako politicky bezvýznamná šľachtičná.

V apríli 1708 sa celý cársky dvor, vrátane rodiny Anny Ivanovny, presťahoval do budúceho hlavného mesta ríše – Petrohradu.

V roku 1710 vydali sedemnásťročnú Annu Ivanovnu za mladého kurónskeho vojvodu Fridricha Wilhelma, príbuzného pruského kráľa. Stalo sa tak na priame želanie cára Petra I., aby tak Rusko upevnilo svoj vplyv v Pobaltí. Svadba sa uskutočnila 31. októbra v Petrohrade, v paláci kniežaťa Menšikova. Radosť novomanželov však netrvala dlho, už začiatkom roka 1711 vojvoda Fridrich zomrel. Anna však musela zostať žiť v kurónskom hlavnom meste Mitave (dnes Jelgava, Lotyšsko) na pokyn ruského dvora, aby v jej osobe bolo naďalej Ruské impérium v regióne prítomné. Mladá vojvodkyňa však v Kurónsku vládla len formálne, reálnu moc malo v rukách Ruské impérium prostredníctvom ruského vyslanca Petra Michajloviča Bestuževa-Riumina. Anna mala viacerých nápadníkov, najhorúcejším kandidátom na nového kurónskeho vojvodu sa javil gróf Móric Saský, ktorý sa o jej ruku uchádzal v roku 1726. Svadbu však prekazil knieža Menšikov, ktorý sa sám chcel (aj keď už šesťdesiatročný) stať Anniným manželom a kurónskym vojvodom. Približne v tomto čase sa v Anninom živote objavuje aj ďalší muž, ktorý si nad ňou udrží vplyv až do jej smrti.

V roku 1718 bol do služieb vojvodkyne prijatý 28-ročný kurónsky dvoran Ernest Johann Biron (pôvodne Ernst Johann Bűhren), ktorý už v roku 1727 vymenil na pozícii kancelára Bestuževa a stal sa dôverníkom a milencom Anny Ivanovny.

Nástup na trón

Takmer okamžite po smrti Petra II. v januári 1730 sa začalo horlivé hľadanie nového ruského panovníka. Najvyššia tajná rada stála pred ťažkou úlohou – keďže priamych potomkov Peter II. nezanechal, bolo treba vybrať vhodného následníka zo širšieho okruhu rodu Romanovcov. Pri rozhodovaní však nik nebral ohľad na závet Kataríny I. z roku 1727, v ktorom určila za svojho nástupcu Petra II. V prípade jeho bezdetnosti sa následníčkou trónu po smrti Petra mala stať Anna Petrovna a jej potomkovia, následne jej mladšia sestra Alžbeta Petrovna s deťmi a až potom sestra Petra II. – Natália Alexejevna. Anna Petrovna v tom čase už nežila (zomrela v roku 1728), ale ani žijúci potomkovia Petra I. a bývalej slúžky a cudzinky Kataríny I. sa netešili prílišnej priazni šľachticov. Ako možní kandidáti teda prichádzali do úvahy:

• cárovná Alžbeta Petrovna (dcéra Petra I.)
• cárovná – babička Jevdokija Fiodorovna Lopuchinová (prvá manželka Petra I.)
• vojvoda holštajnský (manžel Anny Petrovny, dcéry Petra I.)
• kňažná Katarína Alexejevna Dolgoruková (snúbenica Petra II.)

Predmetom záujmu sa však nakoniec na návrh kniežaťa Golicyna stala druhá rodová línia Romanovcov – potomkovia cára Ivana V., spoluvládcu Petra I. do roku 1696. Najstaršia Ivanova dcéra Katarína Ivanovna už bola vydatá za meklenbursko-šverínskeho vojvodu, preto konečná voľba padla na mladšiu dcéru Annu. Anna Ivanovna žila v tom čase už 19 rokov v Kurónsku vo svojom vojvodcovskom sídle v Mitave (dnes Jelgava, Lotyšsko), a tak nemala na ruskom dvore žiadnych spojencov, javila sa ako poslušná, ľahko ovládateľná a bez sklonov k despotizmu, preto vyhovovala všetkým. Najvyššia tajná rada teda zvolila sedem hodín po smrti Petra II. novú ruskú imperátorku Annu I.

Rada chcela naplno využiť vzniknutú situáciu a podnikla kroky, aby vo svojich rukách sústredila všetku moc. Zabezpečila si to v tzv. „Mitavských kondíciách“, podľa ktorých väčšina právomocí prešla na členov Najvyššej tajnej rady, pričom úloha imperátorky bola obmedzená na reprezentatívne funkcie. 28. januára (8. februára) 1730 Anna Ivanovna predložené „Kondície“ podpísala, čím sa vzdala právomoci bez súhlasu Najvyššej tajnej rady vyhlásiť vojnu, uzatvoriť mier, zavádzať nové dane a poplatky, utrácať financie cárskej pokladne podľa svojho uváženia, menovať vyšších dôstojníkov, darovať léna (tzv. votčiny), bez súdu zbaviť dvorana majetku či poslať ho na smrť, vstúpiť do manželstva alebo určiť následníka trónu. Bola to jej cena za cársky trón.

15. februára (26. februára) 1730 Anna Ivanovna slávnostne pricestovala do Moskvy, aby jej tu armáda a najvyšší predstavitelia Ruského impéria prisahali vernosť v Uspenskom chráme moskovského Kremľa. V novej, upravenej slávnostnej prísahe boli vynechané zmienky o samoderžaví, ale chýbali v nej aj zmienky o novej forme vládnutia a, čo bolo najdôležitejšie, chýbala v nej akákoľvek zmienka o právomociach Najvyššej tajnej rady a o ich potvrdení cárovnou. Zmena spočívala v tom, že prítomní prisahali vernosť panovníčke a vlasti.

Politická špička moskovského cárskeho dvora bola rozdelená na dva nezmieriteľné tábory, v ktorých práve vrcholil boj o podobu nového štátneho usporiadania moci. Členovia Najvyššej tajnej rady (rus. Верховный тайный совет, Verchovnyj tajnyj soviet) – „verchovnici“ sa všemožne snažili presvedčiť Annu Ivanovnu, aby potvrdila nové právomoci pre Najvyššiu tajnú radu. Prívrženci samoderžavia (gróf Heinrich Johann Friedrich Ostermann, episkop Feofan Prokopovič, gróf Pavel Ivanovič Jagužinskij, Antioch Dmitrievič Kantemir) s veľkou podporou šľachty zas presadzovali revidovanie „Kondícií“ podpísaných v Mitave (dnes Jelgava, Lotyšsko). Odpor vyvolávala hlavne neúmerne silnejúca moc úzkej skupiny „verchovnikov“. 25. februára (7. marca) 1730 navštívila Annu Ivanovnu v jej paláci veľká delegácia šľachticov (podľa rôznych zdrojov 150 – 800 ľudí) a predložila Anne prosebný list. V ňom sa nachádzala žiadosť o prehodnotenie formy vládnutia v spolupráci so šľachtou, čo by vraj bolo na prospech celému národu. Anna však váhala, preto šľachta po krátkej porade upravila svoju žiadosť a prosila o návrat samoderžavnej vlády panovníčky a zrušenie „Kondícií“. Nadchádzajúca panovníčka tak s podporou šľachty obnovila samoderžavie a zrušila obmedzenia určené v „Kondíciách“.

Obdobie panovania

Imperátorka Anna I. sa od počiatku obklopovala príslušníkmi nemeckej šľachty, príliš nezaujímala o štátne záležitosti a ponechávala ich plne v kompetencii svojich poradcov – kancelára G. I. Golovkina, kniežaťa Čerkasského, ministra zahraničných vecí Ostermanna a ministra vojny Münnicha. V čele vládnucej skupinky bol cárovnin hlavný poradca a milenec Ernest Johann Biron (pôvodne Ernst Johann Bűhren).

Osobnosť panovníčky

Súdiac podľa dochovaných písomných záznamov, Anna I. Ivanovna bola typickým príkladom pohodlnej šľachtičnej-zbohatlíčky. Rada bola v strede diania, rada vedela o všetkých klebetách a aférkach, o osobnom živote dvoranov, obklopovala sa množstvom dvorných šašov, tárajov a klebetníc, ktorí ju zabávali. Cárovná bola poverčivá, zabávala sa streľbou na vtáky, mala rada pestré šaty. Štátne záležitosti ponechávala v rukách úzkej skupiny svojich dôverníkov, ktorí neustále medzi sebou bojovali o priazeň panovníčky.

Vláda Anny I. Ivanovny bola poznačená obrovskými výdavkami na rôzne zábavky, výdavky na bály a vydržiavanie imperátorského dvora desaťnásobne prevyšovali výdavky na údržbu armády a flotily. Lady Jane Rondeau, manželka anglického vyslanca na ruskom cárskom dvore, opísala v roku 1733 imperátorku Annu takto: „Je takmer rovnakej výšky ako ja, ale je o niečo tlstejšia, má peknú driečnu postavu, tmavšiu pleť, veselú a príjemnú tvár, čierne vlasy a modré oči. Jej gestá a pohyby vyžarujú akúsi odmeranú vznešenosť, ktorá vás zasiahne už pri prvom pohľade, ale keď hovorí, na ústach jej stále pohráva úsmev, ktorý je mimoriadne príjemný. Hovorí veľa so všetkými a s takou láskavosťou, že sa vám zdá, akoby ste sa rozprávali s niekým seberovným. Ale ani na okamih nestráca dôstojnosť monarchu, vyzerá veľmi milo a myslím, že každý by ju nazval príjemnou jemnou žienkou, keby bola obyčajnou osobou. Sestra imperátorky, vojvodkyňa meklenburská má nežný výraz tváre, peknú postavu, vlasy aj oči čierne, ale je nízka a nemožno ju nazvať krásavicou; je veselej povahy a často používa satiru. Obe sestry hovoria iba po rusky, ale rozumejú aj nemčine.“ ^[1] Oveľa delikátnejší v opise imperátorky bol španielsky diplomat, vojvoda de Liria: „Imperátorka Anna je tlstá, snedá, aj jej tvár je viac mužská ako ženská. Je v celku veľmi príjemná, láskavá a neobyčajne pozorná. Má silný sklon k márnotratnosti, bezmedzne miluje okázalosť, ktorou jej dvor predčí všetky ostatné európske dvory. Vyžaduje prísnu poslušnosť a chce vedieť všetko, čo sa deje v jej ríši. Vie prejaviť vďaku tým, ktorí jej preukážu nejakú službu, no rovnako si pamätá a neodpúšťa všetky jej spôsobené bôle. Hovorí sa, že má nežné srdce a ja tomu verím, hoci starostlivo skrýva svoje činy. Možno bez váhania povedať, že je to dokonalá panovníčka…“ (vojvoda bol výborným diplomatom a vedel, že v Rusku listy zahraničných vyslancov často otvárajú a čítajú) ^[2].

Vnútorná politika

Krátko po svojom nástupe na ruský trón Anna I. rozhodla o zrušení Najvyššej tajnej rady, v ktorej mali hlavné slovo staré šľachtické rody. Onedlho, 18. (29. októbra) 1730 zriadila nový vládny orgán – „Kabinet ministrov“. Kabinet tvorili Andrej Ivanovič Ostermann, Gavril Ivanovič Golovkin, Alexej Michajlovič Čerkasskij. Počas prvého roku svojej vlády sa Anna snažila poctivo zúčastňovať každého zasadania Kabinetu, ale neskôr štátnické záležitosti úplne ignorovala a už v roku 1732 prišla na zasadnutie iba dvakrát. Kabinet ministrov postupne získaval nové právomoci, okrem iného mohol sám vydávať zákony a vyhlášky (rus. указы).

Reforma armády

Hlavný veliteľ ruskej armády Christoph von Münnich zmodernizoval armádu podľa západoeurópskeho modelu. Bol zavedený systém armádneho vzdelávania, vojakom dali nemecké uniformy, nariadili im nosiť lokne a copy, používať púder. Podľa Münnichovich projektov boli postavené opevnenia vo Vyborgu a Šlisseľburgu a vybudovali sa obranné valy pozdĺž južnej a juhozápadnej hranice Ruského impéria. V štruktúre armády boli vytvorené dva nové gardové pluky – Izmajlovský pluk (rus. Измайловский полк) a Jazdecký pluk (rus. Конногвардейский полк).

Zahraničná politika a vojenské konflikty

Zahraničná politika počas vlády Anny I. v zásade pokračovala v tradícii založenej Petrom I. Po skončení Severnej vojny víťazstvom Ruska nad Švédskom (1721) a podpísaní spojeneckej zmluvy s Rakúskom (1726) je badať snaha vyhýbať sa v zahraničnej politike konfliktom.

V roku 1733 však zomrel poľský kráľ August II. a v Poľsku sa začal boj o trón známy v dejinách ako Vojna o poľské následníctvo (1733 – 1735). Išlo o dôležitú otázku strategického významu pre všetky vtedajšie mocnosti. Francúzsko presadzovalo svojho prívrženca, Stanislava Leszczyňského, čo by mohlo pre Rusko znamenať vážny problém, pretože nepriateľský blok zložený z Francúzska, Poľska, Švédska a Osmanskej ríše by sa dostal priamo k hraniciam Ruského impéria. 11. augusta 1733 si poľský snem vo Varšave zvolil za kráľa Stanislava Leszczyňského. Krátko nato sa syn Augusta II. Fridrich August Saský obrátil na Ruské impérium, Rakúsko a Prusko s prosbou o pomoc proti zasahovaniu Francúzska do poľských záležitostí a Rusko bez dlhšieho váhania vyhlásilo Francúzsku vojnu. Dvadsaťtisícové ruské vojsko vpochodovalo na predmestie Varšavy a menšina poľského snemu zvolila za „vzdorokráľa“ Fridricha Augusta. Leszczyňský s prívržencami sa usídlil v meste Gdansk, kde ho na jar 1734 obkľúčilo ruské vojsko. Po niekoľkomesačnom obliehaní vyslala Anna I. svoju flotilu proti francúzskej eskadre pomáhajúcej obliehanému mestu. Ruské víťazstvo na mori tak spôsobilo, že sa Gdansk v júni 1734 vzdal a Leszczyňský ušiel do francúzskeho exilu. Kráľom Poľska sa stal Fridrich August saský ako August III.

Ešte v čase vojny v Poľsku sa snažila francúzska diplomacia rozpútať rusko-turecký konflikt s cieľom oslabiť angažovanosť Ruského impéria v strednej a západnej Európe. Aj Ruskému impériu boli európske územia obsadené Osmanskou ríšou tŕňom v oku. Vojna s Osmanmi vypukla v roku 1736. Spočiatku proti Osmanom bojovalo Rusko spolu s Rakúskom, no neskôr Rakúsko uzavrelo s Osmanskou ríšou mier a Rusko zostalo osamotené. Napriek viacerým víťazstvám ruských vojsk (dobytie Azova, Očakova, obsadenie Moldavska) bola 18. (29. septembra) 1739 podpísaná separátna mierová tzv. „Belehradská dohoda“, podľa ktorej si Rusko ponechalo Azov a získalo neveľké územie Ukrajiny pozdĺž pravého brehu rieky Dneper, získalo prístup k Azovskému a Čiernemu moru bez možnosti umiestniť tu svoju flotilu. Výsledok rusko-tureckej vojny mal veľký zahraničnopolitický význam – bola anulovaná ruská kapitulácia v bitke na Prute a stala sa predzvesťou začínajúceho úpadku Osmanskej ríše a nastupujúcej vojenskej a mmocenskej prevahy Ruska v regióne.^[3]

Koniec panovania a smrť cárovnej

Keďže Anna I. nemala žiadnych potomkov, s jej pribúdajúcim vekom narastali na cárskom dvore dohady a špekulácie, kto sa stane jej nástupcom. Riešenie sa Anne I. podarilo nájsť vďaka jej sestre, Kataríne Ivanovne. V roku 1732 vyhlásila Anna za dediča ruského trónu a svojho následníka budúceho mužského potomka svojej netere, dcéry Kataríny Ivanovny.

Katarína Ivanovna, sestra cárovnej Anny I., ktorú vydal Peter I. za meklenburského vojvodu Karla Leopolda, sa v roku 1722 spolu so svojou dcérou Alžbetou Katarínou Kristínou Meklenburskou (po pravoslávnom krste dostala meno Anna Leopoldovna) vrátila do Ruska. Po smrti Kataríny Ivanovny v roku 1733 vzťah cárovnej Anny I. k Anne Leopoldovne ešte zosilnel. V júli 1739 vydali Annu Leopoldovnu za vojvodu brunšvického Antona Ulricha a v auguste 1740 sa mladému páru narodil syn Ivan Antonovič. Pri jeho krste Anna I. verejne zopakovala svoju vôľu, aby sa Ivan stal jej dedičom.

5. (16. októbra) 1740 počas obeda s Bironom prišlo Anne I. nevoľno a upadla do bezvedomia. Keďže lekári jej stav označili ako veľmi vážny, okamžite sa začali rokovania najvyšších predstaviteľov impéria. Nik nespochybnil vôľu Anny I. vyhlásiť za jej nástupníka dvojmesačného Ivana Antonoviča, ale bolo treba určiť regenta, ktorý bude v mene nedospelého panovníka vládnuť. Voľba padla na najmocnejšieho muža Impéria, cárovninho favorita, Birona.

16. (27. októbra) 1740 postihol chorú cárovnú záchvat a bolo zrejmé, že panovníčka zomiera. K smrteľnej posteli si Anna dala zavolať Ostermanna a Birona a v ich prítomnosti podpísala listiny o následníctve Ivana Antonoviča a regentstve Ernesta Birona. O 21.00 hodine 17. (28. októbra) 1740 imperátorka Anna I. ako 48-ročná zomiera. Ako príčinu smrti lekári určili chronickú dnu v spojení s močovými kameňmi. Pochovali ju v Katedrále svätého Petra a Pavla v Petrohrade.

Poznámka k uvádzaniu dátumov

V článku sú uvádzané dvojité zápisy dátumov udalostí spätých s územím Ruského impéria. Je to z dôvodu, že do februára 1918 platil na území Ruska juliánsky kalendár. Dátumy podľa juliánskeho kalendára sú o niekoľko dní „posunuté dozadu“ oproti dnes používanému gregoriánskemu kalendáru. Odchýlka dátumov sa s pribúdajúcimi rokmi zväčšovala (približne 1 deň za 128 rokov), preto rozdiel v historických dátumoch nemusí byť stále rovnaký. V období panovania Anny I. bol tento rozdiel 11 dní.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Anna I. (Rusko)

Zdroje

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Анна Иоанновна na ruskej Wikipédii.

Ruský portál Biografický portál