Anna Dalasséna

	Anna Dalasséna
	augusta – cisárovná matka
Panovanie
Dynastia	Dalassénovci
Biografické údaje
Narodenie	okolo 1025
Úmrtie	1. november 1100/1102; Monastier Pentepoptes, Konštantínopol
Vierovyznanie	kresťanstvo
Rodina
Manžel	Ján Komnénos
Potomstvo	Manuel, Mária, Izák, Eudokia, Theodóra, Alexios I., Adrianos, Nikéforos
Otec	Alexios Charón
	Historický portál; Byzantský portál; Biografický portál

Anna Dalasséna^[2] (starogr. Ἄννα Δαλασσηνή – Anna Dalasséné, iný prepis Anna Dalassene^[3], lat. Anna Dalassena^[4]; * okolo 1025/1030 – † 1. november 1100/1102^[1]/medzi 1101 až 1105^[4]/asi 1105^[2]) bola byzantská aristokratka z rodu Dalassénovcov, matka byzantského cisára Alexia I. Komnéna. Podporovala svojho syna počas nástupu na trón i počas jeho vlády. V jeho neprítomnosti vládla de facto ako jeho regentka. Bola známa pre svoju zbožnosť, podporovala byzantské mníšstvo. Jej vnučkou a obdivovateľkou bola byzantská kronikárka Anna Komnéna.^[1]^[5]

Životopis

O Anninom ranom živote sa nič nevie. Narodila sa zrejme niekedy okolo roku 1025. Jej otcom bol Alexios Charón, vysoký byzantský úradník v južnej Itálii. Po matke pochádzala z rodu Dalassénovcov, jej starý otec bol Adrianos Dalassénos. Vydala sa za Jána Komnéna, brata cisára Izáka Komnéna. Spolu mali osem detí, z toho päť chlapcov a tri dcéry. Ťažko niesla stratu cisárskej koruny z rúk Komnénovcov a snažila sa rodine zabezpečiť silné postavenie. Negatívne sa stavala proti Dukovcom, ktorí sa ujali moci (Konštantín X.) a živila nádeje na znovunastolenie komnénovskej dynastie. To sa prejavilo najmä po roku 1067, keď ovdovela a prevzala úlohu hlavy rodiny. Traja dospelí synovia odišli bojovať do vojska a jej dcéry sa vydali za významných byzantských aristokratov.^[1]^[2]

Anna sa snažila dostať svoje deti do vysokých pozícií v štáte, čo sa jej počas vlády cisárovnej regentky Eudokie (vdovy po Konštantínovi X.) a Romana IV. Diogena aj darilo. Po bitke pri Mantzikerte bol cisár zbavený moci a Dalasséna, ktorá stála na jeho strane, bola spolu s deťmi vyhnaná na Princove ostrovy v Marmarskom mori. Situácia v krajine bola však vážna a po smrti Romana IV. bola rodina omilostená. Jej synovia odišli bojovať na front. Moci sa ujal Nikefor III. Botaneiates a Annin syn Alexios, ktorý potlačil niekoľko povstaní získal postupne veľkú moc. Dalasséna ho aktívne povzbudzovala k vzbure. Ťažko niesla Alexiov sobáš s Irenou z roku Dukovcov. Zmier znepriatelených rodov však výrazne posilnil Alexiovo postavenie. V roku 1081 Nikéfor za svojho dediča vymenoval svojho synovca Synadéna a Komnénovci sa dostali do nemilosti. Dalassénini synovia Alexios a Izák pred perzekúciami utiekli z Konštantínopola a Anna hľadala azyl v Chráme Hagia Sofia a následne v Monastieri Petrion. Alexios bol prehlásený cisárom a krátko na to vstúpil do Konštantínopola.^[1]^[2]

Anna sa stala cisárovnou matkou a na cisárskom dvore získala veľkú moc. Keď Alexios v roku 1081 vytiahol do boja proti Normanom, zveril jej prostredníctvom zlatej buly absolútnu moc. Jej text sa zachoval v diele Anny Komnény. Vyhotovená bola aj Dalassénina pečať. V paláci zaviedla prísny poriadok obdobný s kláštorným režimom. Žila zbožným životom, no čoraz viac sa začala prejavovať jej panovačná a neústupná povaha, takže sa rýchlo stala neobľúbenou. V roku 1095 nechala oslepiť Nikéfora Diogena. Napokon sama pochopila, že jej postavenie sa zhoršuje a že i jej dovtedy milujúci syn, cisár Alexios, na ňu mení názor. Sama preto odišla do Monastiera Pentepoptes, kde krátko na to zomrela.^[1]^[2]^[5]

Referencie

↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h DALASSENE, ANNA. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 578.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e DIEHL, Charles. Postavy z byzantských dejín. Preklad Štefan Janšák. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2009. ISBN 978-80-8061-373-0. Kapitola XII. ANNA DALASSÉNA, s. 229 – 246.
↑ Dalassenoi. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 122.
↑ ^a ^b SALAMON, Maciej. Dalassena Anna. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. ISBN 83-235-0011-8. S. 133.
↑ ^a ^b DALASSENE, ANNA. In: Historical Dictionary of Byzantium. Ed. John R. Rosser. New York : Oxford University Press, 2001. ISBN 978-0810839793, 0810839792. S. 109.

Ďalšia literatúra

RUNCIMAN, Steven. The End of Anna Dalassena. Annuaire de l'Institut de Philologie et d'Histoire Orientales et Slaves (Bruxelles: Université Libre de Bruxelles, Institut de Philologie et d'Histoire Orientales et Slaves), 1949, čís. 9, s. 517 – 524.
Anna Dalassena. In: LAWLER, Jennifer. Encyclopedia of Women in the Middle Ages. Jefferson, London : McFarland & Company, 2001. ISBN 978-0-7864-3253-0.

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[:KZD-1] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h DALASSENE, ANNA. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 578.

[:PBD-2] DIEHL, Charles. Postavy z byzantských dejín. Preklad Štefan Janšák. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2009. ISBN 978-80-8061-373-0. Kapitola XII. ANNA DALASSÉNA, s. 229 – 246.

[:VV-3] Dalassenoi. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 122.

[:EKB-4] SALAMON, Maciej. Dalassena Anna. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. ISBN 83-235-0011-8. S. 133.

[:ROS-5] DALASSENE, ANNA. In: Historical Dictionary of Byzantium. Ed. John R. Rosser. New York : Oxford University Press, 2001. ISBN 978-0810839793, 0810839792. S. 109.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]