Albánske kniežatstvo Principata e Shqipërisë ←  ←  1914 – 1917 1920 – 1925 ↓ vlajka znak
Hymna: Himni i Flamurit
Motto: Atdheu mbi te gjitha
Geografia
Hlavné mesto	Drač
Rozloha	28 748 km² (1923)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov	803 959
Jazyky	Albánčina
Náboženstvo	Sunnitský islam, Bektašija, Rímskokatolícka cirkev, Pravoslávie
Štátny útvar
Štátne zriadenie	Kniežatstvo
Vznik	21. február 1914
Zánik	31. január 1925
Predchádzajúce štáty: Nezávislé Albánsko Republika Centrálneho Albánska Nástupnícke štáty: Albánska republika (1925 – 1928) Mirditská republika Taliansky protektorát nad Albánskom Autonómna albánska republika Korçë Autonómna republika Severného Epira

Albánske kniežatstvo (albán. Principata e Shqipërisë) bol štátny útvar resp. kniežatstvo na území dnešného Albánska existujúci od roku 1914 do roku 1925. Vládnuce knieža nikdy neabdikoval, ale už v roku 1914 po 200 dňoch vlády opustil krajinu kvôli zlým podmienkam. Monarchia však vydržala až do roku 1925, aj keď od roku 1920 to bola skôr formálna monarchia. Kniežatstvo zaniklo prevratom v roku 1925, ktorého hlavnou postavou bol diktátor Ahmet Zogu. Nástupcom albánskeho kniežatstva sa stala Albánska republika a do istej miery aj Albánske kráľovstvo vyhlásené Ahmetom Zoguom v roku 1928.

Dejiny

Na začiatku 20. storočia bolo Albánsko zaostalou krajinou s vysokým podielom negramotnosti a skoro žiadnym priemyslom. Stále bolo v područí Osmanskej ríše. Proti Osmanskej nadvláde prepukali rôzne povstania. Medzi rokmi 1756 a 1831 získal na severe krajiny moc rod Bušatliovcov, medzi rokmi 1787 a 1822 potom juh krajiny ovládol Ali paša Tepelenský. Od 2. polovice 19. storočia existovalo už albánske národné hnutie, na prelome 70. a 80. rokov toho istého storočia tiež pôsobila Prizrenská liga, jedna z národných organizácií, ktorá požadovala na tureckom sultánovi autonómiu krajiny.

Nezávislosť a Albánske kniežatstvo

Albánsko vyhlásilo 28. novembra 1912 nezávislosť. Požiadavka na vytvorenie autonómneho štátu, ktorý predložili predstavitelia krajiny osmanskej vláde, jej ministri prijali. 17. decembra 1912 potom európske mocnosti priznali krajine autonómny status pod zvrchovanosťou sultána. V Londýne bola 29. júla 1913 podpísaná mierová zmluva, ktorá Albánsko už stanovila definitívne ako autonómne, suverénne a dedičné kniežatstvo, ktorého existencia a neutralita bola garantovaná šiestimi veľmocami (Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Spojené kráľovstvo a Rusko) a do zvolenia kniežaťa mala najvyššiu moc vykonávať IRP (MKK). Ako záujemcovia na albánsky kniežací trón sa našli napr. taliansky markíz Giovanni Kastrioti Skanderberg d'Auletta alebo španielsky šľachtic Don Juan de Alandro Kastrioti y Perez de Velasco, ktorí odvodzovali svoj pôvod od hrdinského Skadenberga, avšak nemali podporu veľmocí a tak neprichádzali do úvahy. Rovnako dopadli aj kandidáti z Albánska alebo čiernohorský kráľ Nikola. Neuspeli však tiež kandidáti veľmocí väčšinou katolíci. Úspešne dopadol až Wilhelm Wied z Neuwied v Porýní, ktorého matkou bola holandská princezná a jeho vzdialený príbuzný bol cisár Viliam II. Rozhodujúcim faktorom pre neho bolo to, že bol protestant a teda prijateľný pre všetkých. Wilhelm Wied dorazil do Albánska 7. marca 1914 a za svoje sídelné mesto si vybral prístav Durres (Drač), tak začala jeho dvestodenná vláda v Albánsku.

Albánsko počas prvej svetovej vojny

Knieža Viliam Wied a jeho žena Sofia prichádzajú do Albánska

Onedlho po vyhlásení nezávislosti Albánska však vypukla prvá svetová vojna a členovia MKK jeden po druhom začali aj s vojenskými jednotkami opúšťať Albánsko. Kniežaťu napokon došli financie a pri moslimskej vzbure, ktorá dorazila do Durrës hľadal úkryt na palube talianskej lode Misurata, čo v očiach Albáncov veľmi znížilo jeho prestíž. Po definitívnom odchode členov MKK a ich jednotiek nenachádza východisko predtým než sa opäť nalodiť na loď Misurata. Vydal vyhlásenie, v ktorom Albáncom oznámil, že neabdikuje, ale opúšťa krajinu, pretože mu pomery v nej neumožňujú riadnu správu krajiny. Knieža vyjadril presvedčenie, že počas jeho dočasnej neprítomnosti „si bude môcť ľud v pokoji rozmyslieť a nájsť pre seba správnu cestu“. Najprv odcestoval do Rumunska a potom bol ako major nemeckej armády poslaný na front do Flámska, čo zdiskreditovalo Weida ako neutrálnu osobu schopnú vykonávať funkciu vladára Albánska predovšetkým v očiach dohody. Od roku 1916 sa z Albánska stalo jedno z bojísk konfliktu. Počas vojny bolo obsadené ako Rakúsko-Uhorskou, tak francúzskou a talianskou armádou. Počas vojny uzavreli albánski predstavitelia spojeneckú zmluvu so Srbskom.

Povojnové (medzivojnové) Albánsko

Po ukončení vojny zostával osud nezávislého Albánska neistý. Podľa Londýnskej dohody by veľkú časť Albánska dostalo Taliansko a zvyšok Grécko, popr. Srbsko, ale vďaka pričineniu amerického prezidenta Woodrowa Wilsona zostalo Albánsko nezávislým štátom a monarchiou. Krátko po ukončení vojny v roku 1920 došlo k jednej významnej zmene. Hlavné mesto bolo presunuté z Draču do Tirany, vtedy malého dvadsaťtisícového mesta.

V roku 1924 vypukla v meste revolúcia, ktorá však vyústila v zrušenie monarchie a vytvorenie republiky. Vodcovskou albánskou postavou už od roku 1922 bol Ahmet Zogu, ktorý bol najskôr premiérom 1922 – 1924, neskôr prvým prezidentom Albánska 1925 – 1928 a konečne v rokoch 1928 až 1939 vládol ako kráľ Albáncov Zog I.

Keď v roku 1928 prezident Ahmet Zogu obnovil monarchiu a vyhlásil sa kráľom, knieža Wilhelm znovu potvrdil svoj legitímny nárok na trón pre seba a svojich dedičov.

Knieža

Hlavou štátu bol dedičný knieža, suverénny panovník z dynastie Wiedovcov. O moc sa delil s vládou. V zahraničnej a diplomatickej korešpondencii bol uvádzaný ako Suverénne knieža, ale v Albánsku bol označovaný ako mbret (čiže kráľ).

Jeho celý titul bol:

Z milosti veľmocí a vôle ľudu Albánsky knieža.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Albánske kniežatstvo

Externé odkazy

• Stránky o Albánskom kniežatstve (po anglicky)
• Stránky rodu Wied

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Albánské knížectví na českej Wikipédii.