AC/DC
Základné informácie
Pôvod	Sydney, Austrália
Žáner(-re)	Hard rock Heavy metal Blues rock Rock'n'roll
Pôsobenie	1973 – súčasnosť
Vydavateľstvá	Albert, Atlantic, ATCO, Elektra, East West, EMI, Epic
Webstránka	www.acdc.com
Členovia skupiny:
Angus Young Stevie Young Brian Johnson Phil Rudd Cliff Wiliams
Bývalí členovia
Malcolm Young Bon Scott Simon Wright Mark Evans Dave Evans Chris Slade

AC/DC (štylizované ako AC⚡DC, čítaj „ej sí dí sí“) je hardrocková skupina, ktorú v roku 1973 v austrálskom Sydney založili bratia Malcolm a Angus Young. Títo dvaja súrodenci boli stálymi členmi kapely až do Malcolmovho ochorenia a odchodu v roku 2014.^[1] Žánrovo je kapela bežne označovaná za hardrockovú, či bluesrockovú^[2] formáciu, no sú uznávaní aj ako priekopníci heavy metalu.^[3] Sami svoju hudbu považujú iba za bežný rokenrol.^[4] Bratia Youngovci tvrdia, že názov „AC/DC“ kapela dostala podľa nápisu na šijacom stroji ich sestry Margaret.^[5][6]

Kým AC/DC dňa 17. februára 1975 vydali svoj štúdiový debut High Voltage , boli jedinými dvoma stabilnými členmi skupiny Malcolm a Angus Youngovci. Zostava sa postupne stabilizovala potom, ako basgitaristu Marka Evansa nahradil v roku 1977 počas nahrávania albumu Powerage Cliff Williams. Ich sólový spevák, Bon Scott, zomrel po ťažkej otrave alkoholom dňa 19. februára 1980, po nahraní projektu Highway to Hell. Skupina uvažovala o ukončení kariéry, no s podporou Scottových rodičov sa rozhodla pokračovať a začala hľadať nového vokalistu.^[7] Voľba padla na zakladateľa a lídra glam rockovej kapely Geordie, Briana Johnsona. Ešte v tom istom roku nahrali a vydali album Back in Black, ktorý bol poctou Bonovi Scottovi. Album vyzdvihol kapelu na novú vyššiu úroveň komerčného úspechu a stal sa najpredávanejším projektom, ktorý zrealizovali počas svojej hudobnej kariéry.

Ďalší ich hudobný nosič, album For Those About to Rock We Salute You, bol ich prvým, ktorý sa stal jednotkou v rebríčkoch Spojených štátov. Krátko potom, ako od kapely v roku 1983 odišiel bubeník Phil Rudd popularita AC/DC klesala. Na bicie s nimi hral budúci člen formácie Dio Simon Wright. Svoje oživenie kapela AC/DC zažila začiatkom 90. rokov potom, ako vydala album The Razors Edge. Phil Rudd sa ku nej vrátil v roku 1994, kedy nahradil Chrisa Sladea, ktorý s nimi hral medzi rokmi 1989 – 94. Rudda oslovili na spoluprácu pri nahrávaní albumu Ballbreaker (1995). V roku 2000 kapela nahrala kritikou kladne hodnotený album Stiff Upper Lip. Ich štúdiový projekt Black Ice, ktorý vydali 20. októbra 2008, sa stal druhým najlepšie predávaným albumom roka. Tým, že v rebríčkoch celého sveta obsadil vrcholné pozície, bol ich prvým hudobných úspechom od čias vydania For Those About to Rock.^[8] Zostava skupiny sa počas rokov nemenila až do roku 2014, kedy začal mať Malcolm Young zdravotné ťažkosti a Rudd sa zaplietol do právnych sporov.

Skupina AC/DC má po celom svete predaných viac ako 200 miliónov hudobných nosičov. Len v USA ich predali 71,5 miliónov. V Spojených štátoch je kapela na jedenástom mieste medzi najpredávanejšími a sú na vrcholoch predaja hudobných nosičov sveta.^[9][10][11] Album Back in Black s odhadovaným predajom 50 miliónov nosičov je piatym najpredávanejším albumom sveta medzi všetkými umelcami a tretím medzi hudobnými skupinami. Len v USA sa z neho predalo 22 miliónov, čím sa stal v tejto krajine šiestym najpredávanejším.^[12] Televízny kanál VH1 dal skupinu AC/DC na štvrté miesto svojho zoznamu „stovky najlepších hardrockových umelcov“,^[13][14] a televízia MTV ich označila za siedmu najlepšiu heavy metalovú skupinu všetkých čias.^[15] V roku 2004 dal časopis Rolling Stone skupinu AC/DC na 72. miesto svojho zoznamu „stovky najlepších umelcov všetkých čias“.^[16] Producent Rick Rubin, ktorý napísal do zoznamu v Rolling Stone článok o AC/DC sa o nich vyjadril, že sú najlepšou rokenrolovou skupinou všetkých čias.^[16] V roku 2010 boli AC/DC v televízii VH1 na 23. mieste ich zoznamu „stovky najlepších umelcov všetkých čias“.^[17]

História

Pôvod a názov

Logo kapely z roku 1977. Podľa návrhu Boba Defrina ho vytvoril Gerard Huerta. Prvýkrát bolo použité na medzinárodnej verzii albumu Let There Be Rock.

Malcolm, Angus, a George Young pochádzali zo škótskeho Glasgowa. Do Sydney sa spolu s väčšinou rodinných príslušníkov presťahovali v roku 1963. Prvý z nich, ktorý sa začal zaujímať o hru na gitaru bol George. Stal sa členom jednej z najúspešnejších kapiel 60. rokov, The Easybeats. V roku 1966 sa táto skupina stala medzinárodne úspešnou potom, ako nahrala singel „Friday on My Mind“.^[18] V šľapajach brata šiel aj Malcolm, ktorý hral so skupinou Velvet Underground, ktorá účinkovala v austrálskom Newcastle (kapela nemala nič spoločné s americkou skupinou Velvet Underground).^[19] Ich najstarší brat Alex sa svojimi hudobnými záujmami zostal zaoberať v Spojenom kráľovstve. V roku 1967 hral na basovú gitaru v skupine The Grapefruit (neskôr len Grapefruit). Založil ju spolu s ďalšími členmi, ktorými boli John Perry, Geoff Swettenham, a Pete Swettenham.

Názov skupiny pochádza z nápisu „AC/DC“, ktorý Malcolm a Angus zazreli na šijacom stroji ich sestry Margaret. Je skratkou, ktorá v anglickom jazyku označuje Striedavý (alternating current)/Jednosmerný elektrický prúd (direct current). Bratia verili, že takéto označenie symbolizuje dravú energiu ich vysokým napätím poháňanej hudobnej produkcie.^[5][6] Názov skupiny je štylizovaný tak, aby boli tieto dve skratky oddelené vyobrazením blesku. V tejto verzii sa ich logo nachádza na každom ich štúdiovom albume, okrem medzinárodného vydania projektu Dirty Deeds Done Dirt Cheap.^[20]

Začiatky

V novembri roku 1973 začali bratia Malcolm a Angus Youngovci zakladať kapelu AC/DC. Do skupiny zobrali basgitaristu, Larry Van Kriedta, speváka Dave Evansa a na bicie nástroje s nimi začal hrať bývalý bubeník kapely The Masters Apprentices, Colin Burgess.^[21] K úspechu skupiny AC/DC prispeli aj legendárni roadie, Ray Arnold a Alan Kissack a promotér, Gene Pierson, ktorý kapelu rezervoval na novoročný školský večierok v roku 1973.^[22]

Už od týchto začiatkov sa Angus Young obliekal do školskej uniformy. Nápad dostala jeho sestra Margaret. Angus skúšal na pódiu prezentovať aj iné postavy: Spider-Mana, Zorra, gorilu a aj paródiu na Supermana, ktorú nazval „Super-Ang“.^[19] V týchto časoch bol hudobný priemysel silne inšpirovaný glam rockom a AC/DC mali svoj vzor v pódiových prezentáciách kapely Skyhooks z austrálskeho mesta Melbourne.

Postupne ale bratia Youngovci prestali uznávať Evansa za vhodného frontmana skupiny. Príliš im pripomínal glam rockera, akým bol Gary Glitter.^[23] Príležitostne ho preto na koncertnom pódiu nahradzoval ich prvý manažér, Dennis Laughlin, ktorý mal praktické skúsenosti ako spevák skupín Daryl Braithwaite a Sherbet. Evans si s Laughilnom príliš nerozumel, čo tiež prispelo ku zhoršovaniu vzťahu medzi ním a kapelou.^[23] Spolu s Evansom skupina nahrala iba jeden singel, „Can I Sit Next To You, Girl“/„Rockin' in the Parlour“. Druhá nahrávka singla s Evansom bola neskôr kapelou prepísaná a nanovo nahratá s Bonom Scottom pod názvom „Can I Sit Next to You Girl“ a vyšla v roku 1975 ako siedma na austrálskej edícii TNT a šiesta na celosvetovo vydanom albume High Voltage z roku 1976.

Obdobie s Bonom Scottom (1974 – 1980)

V začiatkoch (1974 – 1977)

V septembri roku 1974 nahradil po viacerých odporúčaniach Dave Evansa skúsený spevák a priateľ Georga Younga, Ronald Belford "Bon" Scott.^[7][24] Podobne ako Youngovci aj Scott bol škótsky rodák, ktorý sa počas detstva spolu s rodičmi presťahoval do Austrálie.

V októbri roku 1974 skupina nahrala iba vo verzii pre austrálsky hudobný trh album High Voltage. Ich pobyt v štúdiu trval len desať dní.^[25] Obsah albumu bol založený na inštrumentálnych nápadoch bratov Youngovcov s textami, ktoré dodal Bon Scott. Počas nasledujúcich mesiacov sa stabilizovala zostava kapely: ku Scottovi a bratom Youngovcom sa pripojil basgitarista Mark Evans a hráč na bicie nástroje, Phil Rudd. Ešte v tom istom roku vydali singel „It's a Long Way to the Top“, ktorý sa stal ich rockovou hymnou.^[26] Bol v roku 1975 pridaný na úvod ich druhého austrálskeho albumu, TNT, ktorý publikovali aj na Novom Zélande. Album T.N.T. obsahoval aj nahrávku „High Voltage“, ktorá bola prvou, ktorú počas jeho výroby napísali a nahrali. Nakoľko skladba „High Voltage“ tiež vyšla pred vydaním albumu T.N.T., bola mylne považovaná za titulnú nahrávku ich debutu.

Medzi rokmi 1974 – 77 kapela AC/DC dostala podporu masmédií pravidelným vystupovaním v austrálskom televíznom populárnom programe Countdown, ktorý pre národný televízny kanál ABC pripravoval miestny významný hudobný producent Molly Meldrum. Táto pravidelná televízna prezentácia v navýznamnejšom mediálnom priestore spôsobila, že AC/DC sa stali jednými z najobľúbenejších populárnych umelcov Austrálie. Ich posledné vystúpenie v tomto programe sa konalo dňa 3. apríla 1977 a od tejto udalosti sa kapela v televíznom vysielaní nepredstavila počas nasledujúcich 20 rokov.^[25]

Medzinárodný úspech (1976 – 1980)

Pôvodný spevák kapely, Bon Scott (v strede), aj s gitaristom Angusom Youngom (vľavo) a basgitaristom Cliffom Williamsom (vzadu) v auguste 1979

V roku 1976 skupina podpísala nahrávaciu zmluvu s hudobným vydavateľstvom Atlantic Records a vyšla na európske Lock Up Your Daughters Summer Tour, ktorého britskú časť sponzoroval časopis Sounds. Získali počas neho neoceniteľné skúsenosti. Podporovali vtedajších koncertných lídrov ako Black Sabbath, Aerosmith, Kiss, Styx, UFO a Blue Öyster Cult. Hlavnými účinkujúcimi boli AC/DC spolu s kapelou Cheap Trick.^[25]

Prvým celosvetovo publikovaným hudobným albumom skupiny AC/DC bola kompilácia nahrávok z ich prvých dvoch albumov High Voltage a T.N.T.. Tento nosič, ktorý vydali u Atlantic Records, dostal názov High Voltage. Obsahoval viac materiálu z T.N.T. a iba dve nahrávky z druhého albumu. Na celom svete sa z neho kúpilo viac ako tri milióny kópií.^[27] Kapela si vtedy získala na svoju stranu priazeň publika, ktoré bolo skôr naklonené pre britskú punkovú vlnu.^[28] Ďalší album skupiny, Dirty Deeds Done Dirt Cheap, vyšiel tiež v roku 1976, podobne ako predchádzajúce, vo verzii pre svet aj pre Austráliu. Zoznam jeho nahrávok bol rôzny a na medzinárodnej edícii bola aj skladba „Rocker“, ktorá sa z albumu T.N.T. na medzinárodnú hudobnú scénu nedostala. Pôvodná austrálska verzia obsahovala aj nahrávku „Jailbreak“, ktorá vyšla aj v roku 1984 na ich EP ’74 Jailbreak a na koncertnom CD Live z roku 1992. Až do roku 1981, kedy boli AC/DC na vrchole popularity, album Dirty Deeds Done Dirt Cheap oficiálne nevyšiel v Spojených štátoch.

Po vydaní albumu Let There Be Rock bol z kapely AC/DC prepustený basgitarista Mark Evans. Ako dôvod pre toto rozhodnutie bol uvedený zámer nájsť niekoho, kto by dokázal spievať sprievodné vokály.^[7] Evans ho popisoval skôr ako spor s Angusom a Malcomom voči jeho pridanej hodnote.^[7] Nahradil ho Cliff Williams.^[7] Na Evansovom odchode sa však nepodieľali tak Youngovci, ale ako neskôr manažér Epic Records a agent AC/DC, Richard Griffiths komentoval, že „on vedel, že Mark v kapele dlho nevydrží, lebo bol jednoducho príliš pekný chlap.“^[19] Mark Evans v roku 2011 vo svojej biografii DIRTY DEEDS: My Life Inside/Outside of AC/DC sa výrazne zaoberal obdobím účinkovania v skupine AC/DC vrátane jeho vyhodenia.^[29]

Bronzová socha Bona Scotta, odhalená v októbri roku 2008 vo Fremantle (Západná Austrália)

AC/DC patria k tým, ktorí v začiatkoch vplývali na vznik kapiel formujúcich koncom 70. rokov 20. storočia novú vlnu britského heavy metalu. Boli to skupiny Saxon a Iron Maiden, ktoré boli súčasťou reakcie na úpadok popularity niekdajších hardrockových kapiel začiatku 70. rokov. V roku 2007 kritici zdôrazňovali, že „AC/DC spolu s Thin Lizzy, UFO, Scorpions a s Judas Priest patrili k druhej generácii stúpajúcich hviezd, ktoré boli pripravené vstúpiť do priestoru po padajúcej starej generácii“.^[30]

V roku 1977 sa konalo v michiganskom rádiu AM 600 WTAC prvé oficiálne americké predstavenie kapely AC/DC. Manažér rádia, Peter C. Cavanaugh, rezervoval skupine Capitol Theater v meste Flint. Podporným umelcom podujatia bola hardrocková skupina MC5, ktorá sa stretla po rozpade iba pre túto príležitosť. Vystúpenie AC/DC začali skladbou „Live Wire“ a ukončili zahraním piesne „It's a Long Way to the Top (If You Wanna Rock 'n' Roll)“.^[31]

V britských tlačových médiách boli AC/DC identifikovaní s punk rockovým hnutím. Táto ich reputácia im pomáhala ustáť punkový nápor konca 70. rokov a udržalo im to v týchto časoch ich kult.^[4] Angus Young sa stal svojimi koncertnými kreáciami v školskej uniforme výrazným predstaviteľom satirického postoja voči oficialitám.

Album Powerage z roku 1978 sa stal debutom svojimi nahrávkami, ktoré boli zvýraznené podstatne tvrdšími riffmi v podaní nového basgitaristu Cliffa Williamsa..^[32] K Powerage vyšiel jediný singel s nahrávkami "Rock 'n' Roll Damnation/Sin City". Z ich vystúpenia na Powerage tour v glasgowskom Apollo Theatre vznikla nahrávka If You Want Blood You've Got It. Sú na nej skladby „Whole Lotta Rosie“, „Problem Child“, či „Let There Be Rock“, ale aj menej známe skladby z albumu ako napríklad aj „Riff Raff“. Powerage bol posledný album, ktorý produkovali Harry Vanda a George Young a naspieval ho Bon Scott. Je zároveň aj najnižšie hodnoteným hudobným projektom kapely AC/DC.^[33]

Jedna z najhlavnejších prelomových udalostí v kariére skupiny AC/DC sa udiala v roku 1979 po ich spolupráci s producentom "Mutt" Lange na výrobe albumu Highway to Hell. Túto nahrávku spolu s Powerage označil za to najlepšie od AC/DC aj gitarista Eddie Van Halen.^[34] Bol to prvý hudobný nosič od AC/DC, ktorý sa v Spojených štátoch umiestnením na 17. mieste prebojoval do Top 100^[25] a zároveň posunul kapelu do prvých radov medzi významných hráčov hardrockovej hudobnej scény.^[4] Album Highway to Hell mal texty, ktoré kapelu posunuli od prostorekých a komických k viac pre rock charakteristickým témam. Spev na albume je viacej zvýraznený sprievodnými vokálmi, no stále si zachováva štýl a rukopis, ktorý patrí AC/DC: hlasné, jednoduché dunivé riffy s charakteristicky zvýraznenou rytmikou.^[35] Záverečná nahrávka, „Night Prowler“ začína dvoma rýchlymi dychmi, ktorých cieľom je evokovať pocit strachu a nenávisti.^[4]

Scottova smrť (1980)

V roku 1980 sa kapela pustila do prípravy albumu, ktorým by mohol byť aj Back in Black, no Bon Scott ho už nikdy neuvidel dokončený. Po prepitej noci v londýnskom klube Music Machine dňa 19. februára 1980 sa vracal autom späť k domu svojho dlhoročného priateľa, Alistaira Kinneara. Potom ako dorazili k domu, sa Kinnear bezvýsledne pokúšal dostať Scotta z automobilu. No boli obaja natoľko pod vplyvom alkoholu, že to nakoniec vzdal a nechal ho vo voze. Keď Scott ani ráno z auta nevyšiel, Kinnear ho rýchlo odviezol do nemocnice King's College Hospital v Camberwelli, kde Scotta už pri príchode označili za mŕtveho. Za príčinu smrti bolo označené vdýchnutie zvratkov,^[36] no v oficiálnej správe bola jeho smrť odôvodnená akútnou otravou alkoholom.^[37] Scottova rodina Bona pochovala v západoaustrálskom Fremantli, mieste, kam emigrovali, keď bol malý chlapec.^[38]

Pre nezrovnalosti medzi oficiálnymi vyhláseniami o smrti Bona Scotta sa začali šíriť niektoré konšpiračné teórie. Hovorilo sa o tom, že Scott zomrel na predávkovanie heroínom, či bol zabitý napustením výfukových plynov do kabíny automobilu, dokonca sa hovorilo, že Kinnear ani neexistoval.^[37] Okrem toho bol Scott astmatikom^[39] a vonkajšia teplota bola v čase jeho smrti pod bodom mrazu.

Obdobie s Brianom Johnsonom (1980 – súčasnosť)

Znovuzrodenie (1980 – 1983)

Brian Johnson na koncerte s AC/DC (2008)

Po Scottovej smrti kapela AC/DC uvažovala o konci svojho účinkovania, ale povzbudení naliehaním zo strany jeho rodičov, že aj Bon by chcel, aby ďalej pokračovali sa nakoniec rozhodli ísť ďalej a začali si hľadať nového frontmana.^[7] Vyberali z viacerých kandidátov. Boli nimi napríklad Buzz Shearman z kanadskej kapely Moxy,^[40] Terry Slesser zo skupiny Back Street Crawler, ale aj Noddy Holder z anglickej glam rockovej legendy Slade.^[41] Voľba nakoniec padla na Briana Johnsona, speváka a lídra inej glam rockovej kapely, ktorá sa volala Geordie.

Cliff Williams v roku 1981 počas For Those About to Rock Tour

Angus Young neskôr v rozhovore spomenul, že „prvýkrát o Brianovi počul od Bona Scotta. Bon hovoril o tom, ako raz bol v Anglicku na turné s kapelou a Brian bol v skupine nazvanej „Geordie“. Bon o Brianovi hovoril ako o vynikajúcom spevákovi, ktorý mal štýl ako Little Richard. Little Richard bol veľkým Bonovým idolom. Spomínal, že keď vtedy videl Briana, Bon si pomyslel, že to je človek, ktorý vie o čom je rokenrol. Spomínal ho aj pred kapelou v Austrálii.“ Angus potom dodal, že „keď padlo rozhodnutie, že po Bonovej smrti budú pokračovať, bolo Brianove meno prvým, na ktoré si s Malcolmom spomenuli.“^[42] Pri konkurze Johnson spieval piesne „Whole Lotta Rosie“, z albumu AC/DC Let There Be Rock a skladbu „Nutbush City Limits“, ktorú zložili Ike & Tina Turnerovci.^[6]

S Brianom Johnsonom skupina skompletizovala skladby, ktoré začala ešte s Bonom Scottom pripravovať pre album Back in Black. Nahrávali ho krátko po Scottovej smrti na Bahamách v Compass Point Studios. Producentom výroby bol Mutt Lange a nahrávanie viedol Tony Platt. Výsledný hudobný nosič sa stal ich najúspešnejším albumom a jedným z významných hardrockových medzníkov. Obsahoval hity „Hells Bells“, „You Shook Me All Night Long“, „Rock and Roll Ain't Noise Pollution“ ako aj samotnú titulnú skladbu albumu. V Spojenom kráľovstve sa dostal na vrchol a v Spojených štátoch dosiahol v rebríčku Billboard 200 štvrtú pozíciu a držal sa v ňom 131 týždňov.^[25]

V roku 1981 nasledoval album For Those About to Rock We Salute You, ktorý sa taktiež dobre predával a mal aj pozitívny ohlas hudobnej kritiky. Vyšli k nemu dva z ich najpopulárnejších singlov: „Let's Get It Up“,^[43] a titulná skladba „For Those About to Rock“, ktoré sa v Spojenom kráľovstve dostali na 13. a 15. miesto hudobných rebríčkov.

Odchod Rudda a komerčný prepad (1983 – 1987)

Po tom, ako začal mať bubeník Phil Rudd problémy s drogami a alkoholom,^[44] začal sa zhoršovať aj jeho vzťah k Malcolmovi Youngovi až kým nevyvrcholil do fyzickej konfrontácie, po ktorej Rudda vyhodili z kapely.^[6] K nahrávaniu bicích sekcií nových skladieb pozvali štúdiového hudobníka B.J. Wilsona, no tieto časti nakoniec neboli použité, lebo Rudd ich už aj tak dokončil.^[45] V lete roku 1983 po koncertnom turné nahradil Rudda anglický hráč na bicie nástroje, Simon Wright. Skupina na tomto turné vystúpila v USA a Spojenom kráľovstve pred 700-tisícovým publikom.^[46] Na koncertoch s nimi medzi inými hrali aj Simon Kirke, ktorý sa preslávil ako bubeník v skupinách Free a Bad Company a Paul Thompson z Roxy Music.^[47]

Kapela sa v tom istom roku rozišla s Langem a sama si v roku 1983 vyprodukovala projekt Flick of the Switch, v ktorom sa snažila vrátiť naspäť surovosť a jednoduchosť ich prvých nahrávok.^[48] Album bol menej úspešný ako predchádzajúce a bol označený ako neinvenčný a ťažko zapamätateľný.^[48] Jeden z kritikov sa vtedy vyjadril, že „skupina má deväťkrát nahratý ten istý album“.^[49] Kapela AC/DC bola čitateľmi časopisu Kerrang! zvolená za „ôsme najväčšie sklamanie roku 1984“. Napriek tomu album Flick of the Switch dosiahol v britských rebríčkoch 4. priečku^[6] a menšie úspechy dosiahli aj jeho single „Nervous Shakedown“ a „Flick of the Switch“. Aj nasledujúci album Fly on the Wall, ktorý bratia Youngovci vyprodukovali v roku 1985 bol kritikou označený za nenápaditý a bez konkrétneho hudobného cieľa.^[50] K albumu vyšlo aj hudobné video s takým istým názvom. Bola na ňom snímka kapely, ktorá zahrala päť skladieb z desiatich nahrávok albumu.

V roku 1986 sa kapela AC/DC vrátila do rebríčkov, keď nahrala skladbu „Who Made Who“. Album Who Made Who bol soundtrack pre film Stephena Kinga Vzbura strojov.^[33] Bola na ňom zbierka starších hitov ako „You Shook Me All Night Long“, „Ride On“ s jedným novším „Who Made Who“ a dvoma novými inštrumentálkami „D.T.“ a „Chase the Ace“.

Vo februári 1988 bola kapela AC/DC organizáciou ARIA do ich Sieni slávy.^[51]

Návrat k úspechom (1987 – 2008)

Phil Rudd 12. augusta 1996 v Seattle počas Ballbreaker World Tour

V roku 1988 sa kapela AC/DC znovu stretla so svojimi pôvodnými producentmi Harrym Vandom a Georgom Youngom a vo francúzskom nahrávacom štúdiu Studio Miraval v Le Val (Occitania) nahrali album Blow Up Your Video. Z pôvodných devätnástich vyprodukovaných skladieb na zvukový nosič vybrali desať. Napriek tomu, že sa doň kritika navážala, že v podstate neobsahuje nič významné, len nevýraznú výplň,^[52] album sa stal komerčne úspešným. Predalo sa z neho toľko, ako dovedna z jeho dvoch predchodcov a dostal sa na druhú priečku v rebríčkoch Spojeného kráľovstva. Bol to jeden z najúspešnejších albumov skupiny AC/DC od roku 1980, kedy vydali Back in Black. Na Blow Up Your Video je singel, ktorý sa umiestnil do Top 20, „Heatseeker“^[43] a z tých populárnejších aj„That's the Way I Wanna Rock 'n' Roll“. Turné Blow Up Your Video World Tour začalo v austrálskom Perthe vo februári 1988. V apríli kapela koncertovaním prešla Európu. Malcolm Young z dôvodu liečenia z alkoholizmu svoju účasť na vystúpeniach prerušil. Jeho miesto v kapele dočasne nahradil ďalší z rodiny Youngovcov, Stevie Young. Po turné zo skupiny odišiel Wright, aby začal s kapelou Dio spolupracovať na nahrávaní projektu Lock Up the Wolves. Na jeho miesto prišiel do AC/DC štúdiový veterán Chris Slade. Mimo kapely bol niekoľko mesiacov, kým ukončil rozvodové konanie aj Brian Johnson,^[6] Napriek tomu bratia Youngovci pracovali na písaní skladieb pre nasledujúci album a prakticky takto pokračovali aj pri ďalších projektoch až do Black Ice v roku 2008.

V roku 1994 Angus a Malcolm pozvali Rudda na niekoľko improvizačných vystúpení. Následne na to nahradil Sladea, ktorý sa s kapelou rozišiel v dobrom, lebo videl, že jej členovia veľmi chcú, aby spolu znovu spolupracovali. Táto pôvodná zostava kapely z rokov 1980 – 83 sa spolu s producentom Rickom Rubinom spojila v Los Angeles aby v štúdiách Ocean Way Studios nahrala a v roku 1995 vydala album Ballbreaker. Prvým singlom albumu bol „Hard as a Rock“, ďalšími dvoma boli „Hail Caesar“ a „Cover You in Oil“.

V roku 1997 AC/DC vydali box set Bonfire. Obsahoval štyri albumy: remastrovanú verziu Back in Black, zbierku alternatívnych nahrávok, skladieb, ktoré sa počas produkcie nedostali na oficiálne albumy pod názvom Volts a dva koncertné albumy Live from the Atlantic Studios a Let There Be Rock: The Movie. Live from the Atlantic Studios nahrali 7. decembra 1977 v Atlantic Studios v New Yorku, Let There Be Rock: The Movie bol dvojalbum, ktorý nahrali v parížskom koncertnom sále Pavillon de Paris a bol soundtrackom k filmu AC/DC: Let There Be Rock. Americká verzia box setu obsahovala farebnú brožúrku, obojstranný plagát, samolepku, dočasnú tetovačku, pivový otvárač na kľúčenke a gitarové brnkadlo.^[53]

Angus Young v roku 2001 počas Stiff Upper Lip Tour na koncerte v Kolíne nad Rýnom

V roku 2000 skupina vydala album Stiff Upper Lip, ktorý im produkoval v kanadskom Vancouveri Warehouse Studiu ich brat George Young. U kritiky mal tento projekt lepšiu odozvu ako Ballbreaker, no považovali ho za málo nápaditý.^[54][55] Pri austrálskej edícii albumu bol aj bonusový disk s tromi ukážkovými videami a niekoľkými koncertnými vystúpeniami, ktoré vznikli v roku 1996 v španielskom Madride. Album Stiff Upper Lip sa v piatich krajinách dostal na prvú priečku hitparád. Medz nimi bola Argentína a Nemecko, v troch krajinách bol album druhý (Španielsko, Francúzsko a Švačiarsko), tretím bol v Austrálii, piaty v Kanade a Portugalsku a siedmy bol v Nórsku, Maďarsku a v USA. Jeho prvý singel, „Stiff Upper Lip“ bol štyri týždne prvým v rebríčku US Mainstream Rock.^[25] Aj ďalšie single albumu sa umiestnili dobre: „Satellite Blues“ (#7) a „Safe in New York City“ (#31).

Dňa 30. júla 2003 skupina vystúpila spolu s Rolling Stones a Rush na benefičnom podujatí Molson Canadian Rocks for Toronto. Koncert videlo pol milióna návštevníkov. Jeho cieľom bolo pomôcť mestu prekonať negatívnu publicitu, vyplývajúcu z účinkov epidémie SARS. Koncert je držiteľom rekordu za najväčšie platené hudobné podujatie v severoamerickej histórii.^[56] V roku 2005 sa skupina AC/DC dostala na druhé miesto zoznamu najlepšie platených umelcov zábavného priemyslu,^[57] v roku 2006 bola v tomto zozname šiesta,^[58] aj napriek tomu, že od roku 2000 nevydala žiadny album a od roku 2003 nikde nekoncertovala.

Dňa 16. októbra 2007 vydavateľstvo Columbia Records vydalo dvoj a troj DVD album, ktorá má názov Plug Me In. Jeho zbierka obsahuje päť a sedem hodín vzácnych nahrávok a dokonca aj záznam AC/DC, ako hrajú na strednej škole „School Days“, „T.N.T.“, „She's Got Balls“ a „It's a Long Way to the Top“. Na DVD kompilácii Family Jewels prvý disk obsahuje vzácne zábery s Bonom Scottom, druhý je z éry s Brianom Johnsonom. Pre zberateľov vyšla špeciálna verzia, ktorá má tretí disk s 21 nahrávkami z vystúpení s Johnsonom aj Scottom a viacerými rozhovormi.^[59]

Debut kapely AC/DC vo videohre je v hrateľnej nahrávke „Let There Be Rock“ hry Rock Band 2.^[60] Skladby z ich koncertného albumu Live at Donington sú súčasťou série hier Rock Band series, ktorú americká obchodná sieť Wal-Mart exkluzívne distribuuje pod názvom AC/DC Live: Rock Band Track Pack.^[61]

Z koncertu z júla 1996, ktorý sa konal v Plaza De Toros de las Ventas v španielskom Madride pochádza vynovený Blu-ray a DVD nosič, ktorý pod názvom No Bull: The Directors Cut skupina AC/DC vydala 9. septembra 2008.^[62]

Black Ice (2008 – 2011)

Angus Young 18. júna 2010 v Stade de France (Paríž).

AC/DC 7. novembra 2008 v Toronte počas Black Ice World Tour

Dňa 18. augusta 2008 vydavateľstvo Columbia Records vyhlásilo, že 18. októbra v Austrálii a vo zvyšku sveta 20. októbra toho istého roku vyjde štúdiový album Black Ice. Hudobný nosič s 15 nahrávkami bol prvým, ktorý vyšiel po ôsmich rokoch. Jeho producentom bol Brendan O'Brien (spolupracoval napríklad aj s Pearl Jam, Soundgarden, Incubus či s Audioslave) a jeho technickú realizáciu mal na starosti Mike Fraser. Tak ako Stiff Upper Lip bol album nahrávaný vo Vancouveri v Britskej Kolumbii v The Warehouse Studio. Exkluzivitu v predaji albumu Black Ice mali v USA obchodné siete Walmart, Sam's Club a oficiálne stránky kapely AC/DC.^[63]

Prvým singlom albumu, ktorý zaznel v rádiách 28. augusta, bola skladba „Rock 'n' Roll Train“. Dňa 15. augusta ku skladbe nahrali hudobné video, v ktorom účinkovala špeciálne vybraná skupina fanúšikov.^[64] Album Black Ice debutoval na prvých priečkach v 19. krajinách. Od marca roku 1991, kedy začalo byť pre Billboard vykonávané meranie predaja hudobných nosičov v systéme Nielsen SoundScan bol tento album najlepším, ktorý vydalo vydavateľstvo Columbia Records. V ôsmich krajinách bol Black Ice certifikovaný ako multi platinový: bolo to v USA, Austrálii, v Kanade, v Švajčiarsku, Švédsku, Nórsku, Nemecku a v Česku. Platinový bol v dvanástich štátoch: Rakúsko, Belgicko, Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Maďarsko, Írsko, Taliansko, Spojené kráľovstvo, Argentína, v Singapure a na Novom Zélande, a zlatý bol v štyroch ďalších krajinách: v Holandsku, Španielsku, Poľsku a v Brazílii. Osemnásťmesačné koncertné turné, Black Ice World Tour, ktoré malo pôvodne začať 1. septembra, začalo 28. októbra v americkom štáte Pensylvánia, v meste Wilkes-Barre.^[65] Dňa 15. septembra 2008 skupina AC/DC debutovala vo vysielaniach rádia Sirius v programe, kde sa konal rozhovor s jej členmi a vysielanie ich hudobných nahrávok.^[66] Koncom septembra 2009, potom ako Johnson podstúpil operáciu vredov, kapela zrušila šesť koncertov.^[67] Dňa 29. septembra skupina oznámila, že vydáva kolekciu štúdiových a koncertných rarít pod názvom Backtracks. Box set vyšiel 10. novembra 2009. Obsahoval tri CD, dva DVD a jednu vinylovú LP platňu.^[68]

V novembri roku 2009 bola kapela AC/DC v austrálskom časopise Business Review Weekly označená za najlepšie zarábajúcich v zábavnom priemysle. Po štyroch rokoch prekonala chlapčenskú skupinu The Wiggles zárobkom 105 miliónov dolárov.^[69]

Dňa 19. apríla 2010 kapela AC/DC vydala soundtrack k filmu Iron Man 2.^[70] Mesiac nato boli AC/DC jedným z hlavných účinkujúcich na podujatí Download Festival, ktoré sa konalo v Donington Parku.^[71] V španielskom Bilbau ukončila skupina 28. júna 2010 koncertné turné Black Ice World Tour. Počas 20 mesiacov hrala asi pred päťmiliónovým publikom v 108 mestách z 28 krajím.^[72] Z troch koncertov z decembra 2009 v argentískom River Plate Stadium vyšlo 10. mája 2010 koncertné DVD Live at River Plate.^[73] Z DVD vyšiel exkluzívny singel „Shoot to Thrill“/„War Machine“.^[74] V roku 2011 skupina vydala aj DVD a Blu-ray AC/DC: Let There Be Rock.^[75]

Rock or Bust, odchod Malcolma Younga, Phila Rudda a súčasnosť

Začiatkom mája roku 2011 sa Angus Young vyjadril, že kapela AC/DC plánuje ďalšie celosvetové koncertné turné.^[76] K turné mal v najbližšej dobe vyjsť aj nový štúdiový album.^[77] Na rok 2013 vychádzalo aj 40. výročie vzniku AC/DC. V náväznosti na to sa Brian Johnson v programe „That Metal Show“, ktorý vysielal hudobný televízny kanál VH1 Classic vyjadril, že by sa skupina mala znovu vrátiť do nahrávacieho štúdia, aby mohla v prvej polovici roku 2013 vydať nový album. Neskôr Johnson poznamenal, že nahrávanie a teda aj vydanie nového albumu dočasne mešká kvôli ochoreniu jedného z členov kapely. Neupresnil, o ktorého člena ide, ale dodal, že situácia nie je natoľko vážna, že by sa tento člen nemal šancu zotaviť. V máji 2012 Malcom Young potvrdil, že skupina pracuje na potenciálnom nasledovníkovi albumu Black Ice, no dodal, že naň budú musieť počkať dlhšie, než si pôvodne mysleli.^[78] Dňa 19. novembra 2012 kapela vydala po 20 rokoch prvý koncertný album Live at River Plate.^[79]

V apríli roku 2013 frontman kapely Aerosmith, Steven Tyler, povedal, že by chcel za každú cenu spolu s AC/DC absolvovať koncertné turné.^[80] Dňa 16. apríla 2014 na predošlé správy kapela AC/DC reagovala vyhlásením, že skupina je mimo scény, lebo Malcolm je vážne chorý a nie je schopný vystupovať.^[81] Brian Johnson to komentoval, že „nie sú mimo, ale sú definitívne rozhodnutí ísť do Vacouveru, zobrať so sebou gitary a brnkať, skúšať a uvidia, či niekto neobjavil novú melódiu a iné hudobné nápady. Ak sa čokoľvek stane, tak to nahrajú“.^[82] Následne na to na svojej Facebookovej stránke skupina AC/DC oznámila, že Malcolm Young si dal od nich zo zdravotných dôvodov pauzu. Posledná veta ich oficiálneho stanoviska bola: „Kapela bude aj naďalej robiť hudbu.“^[83] V júni Johnson oznámil, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa koncom roka 2014 skupina AC/DC vydá na koncertné turné.^[84] V júli 2014 kapela potvrdila, že spolu s Malcolmovým synovcom, Steviem Youngom, v štúdiu dokončili nový album.^[85]

Dňa 29. augusta 2014 vydal Phil Rudd svoj prvý sólový štúdiový album, Head Job. Zároveň potvrdil, že kapela AC/DC vôbec nepomýšľa na odchod do dôchodku.^[86]

Dňa 23. septembra 2014 manažment Albert Music, ktorý spravuje hudobný katalóg austrálskej rockovej skupiny AC/DC, vyhlásil, že jeden z pôvodných členov skupiny, Malcolm Young, oficiálne odchádza od kapely. Skupina zároveň vydáva nový hudobný album, Rock or Bust, na ktorom je jedenásť nových nahrávok. Album, ktorý bol prvý v histórii AC/DC produkovaný bez účasti Malcoma Younga, vyšiel 28. novembra 2014.^[1] Skupina tiež vyhlásila svoje plány spolu s Malcolmovým a Angusovým synovcom Steviem Youngom absolvovať svetové koncertné turné.^[87]

Dňa 6. novembra 2014 bol po policajnej razii v jeho dome Rudd obvinený z pokusu o objednávku vraždy a za držanie metamfetamínu a marihuany.^[88][89] Obvinenie z objednávky vraždy bolo neskôr stiahnuté, no ostatné obvinenia zostali v platnosti.^[90] Skupina AC/DC vydala vyjadrenie, že turné na podporu Rock or Bust by sa malo konať, no nie je isté, že sa na ňom zúčastní aj Rudd a či je ešte stále členom kapely.^[91] Dňa 13. novembra Angus Young v rozhovore poznamenal, že v skupine zažili s Ruddom určité problémy už pri nahrávaní Rock or Bust, no situácia okolo neho ich aj tak prekvapila. Rudd sa takisto nenachádza na videu a fotografiách, a nie je ani spomínaný v súvislosti s budúcnosťou kapely, no v tejto fáze je to aj tak pre nich ťažké rozhodnutie.^[92] Dodal tiež, že skupina môže pokračovať a on si to musí vyriešiť sám. I keď v tejto chvíli je všetko otázne. Ale aj tak ak pôjde skupina na turné, bubeník bude v nej mať svoje miesto.^[93]

Počas charitatívneho stretnutia pred udeľovaním cien Grammy sa kapela AC/DC fotografovala spolu s predošlým bubeníkom, Chrisom Sladeom. Neskôr bolo potvrdené, že Slade bude účinkovať na Grammy a na nasledujúcom turné.^[94] V apríli 2015 sa Rudd priznal k držaniu drôg a plánom na zabitie svojho bývalého asistenta.^[95] Krátko nato skupina na svojich webových stránkach odstránila Rudda z pozície hráča na bicie nástroje a nahradila ho Chrisom Sladeom.^[96] Dňa 9. júla 2015 bol Rudd napriek všetkým snahám o oslobodenie odsúdený na osem mesiacov domáceho väzenia.^[97]

Odkaz

Tabuľka na ulici ACDC Lane (Melbourne)

Dňa 10. marca 2003 bola skupina AC/DC uvedená do Rokenrolovej siene slávy.^[98] Počas ceremónie kapela hrala skladby „Highway to Hell“ „You Shook Me All Night Long“, ktoré zaspieval ako hosť Steven Tyler zo skupiny Aerosmith. Steven označil energické akordy nahrávok AC/DC za „hrom od protinožcov“.^[99] Počas ďakovnej reči Brian Johnson zacitoval ich pieseň z roku 1977: „Let There Be Rock“.^[100]

V máji roku 2003 Malcolm Young prijal cenu Teda Alberta za výnimočný prínos pre austrálsku hudbu, počas ktorej dal špeciálnu poctu Bonovi Scottovi.^[101]

Dňa 1. októbra 2004 bola v centre mesta Melbourne premenovaná Corporation Lane na ACDC Lane.^[102] Ulica sa nachádza blízko ulice Swanston Street kde v roku 1975 na korbe náklaďáku kapela nahrala videoklip k svojmu hitu "It's a Long Way to the Top".^[26]

V roku 2009 asociácia Recording Industry Association of America aktualizovala výsledok predaja hudobných nosičov tejto kapely v Spojených štátoch zo 69 miliónov na 71 miliónov. Skupina AC/DC sa týmto stala piatou najlepšie predávanou kapelou v americkej histórii a medzi všetkými hudobníkmi obsadila jedenáste miesto. Predbehla popové stálice ako sú Madonna, či Mariah Carey.^[9] RIAA takisto certifikovala album Back in Black za jeho predaj 22 miliónov kópií na dvojnásobne diamantový. Album sa stal piatym najlepšie predávaným v histórii Spojených štátov.^[12] Celosvetovo tento album dosiahol predaj 50 miliónov nosičov, vďaka čomu sa drží v prvej desiatke medzi najpredávanejšími albumami sveta.

Členovia skupiny

Zakladajúci členovia

• Dave Evans – sólový spev
• Angus Young – sólová gitara
• Malcolm Young – rytmická gitara, vokály
• Larry Van Kriedt – basová gitara, saxofón
• Colin John Burgess – bicie nástroje

Súčasní členovia

• Angus Young – sólová gitara (1973 – súčasnosť)
• Cliff Williams – basová gitara, vokály (1977 – súčasnosť)
• Brian Johnson – sólový spev (1980 – súčasnosť)
• Stevie Young – rytmická gitara, vokály (1988 turné, 2014 – súčasnosť)
• Phil Rudd – bicie nástroje (1975 – 83, 1994 – 2015,2020 - súčasnosť)

Bývalí členovia

• Malcolm Young – rytmická gitara, vokály (1973 – 2014)
• Dave Evans – sólový spev (1973 – 74)
• Chris Slade – bicie nástroje (1989 – 94, 2015–2020)
• Bon Scott – sólový spev (1974 – 80)
• Mark Evans – basová gitara (1975 – 77)
• Simon Wright – bicie nástroje (1983 – 89)

Poznámka: Pred vydaním ich debutového albumu High Voltage (1975) prešli AC/DC viacerými ďalšími personálnymi zmenami.

Diskografia

• 1976 – Dirty Deeds Done Dirt Cheap
• 1976 – High Voltage
• 1977 – Let There Be Rock
• 1978 – If You Want Blood You've Got It
• 1978 – Powerage
• 1979 – Highway To Hell
• 1980 – Back in Black
• 1981 – For Those About to Rock We Salute You
• 1983 – Flick of the Switch
• 1984 – ’74 Jailbreak
• 1985 – Fly on the Wall
• 1986 – Who Made Who
• 1987 – Blow Up Your Video
• 1990 – The Razor’s Edge
• 1995 – Ballbreaker
• 1997 – Volts
• 2000 – Stiff Upper Lip
• 2008 – Black Ice
• 2010 – Iron Man 2
• 2014 – Rock or Bust
• 2020 – Power Up

Referencie

Zdrojupraviť | upraviť zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku AC/DC na anglickej Wikipédii.

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému AC/DC