Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.

Štyri piesne, Op. 82 je dielo českého skladateľa Antonína Dvořáka.

Zväzok Štyroch piesní op. 82 prisľúbil Dvořák nakladateľovi Simrockovi ako náhradu piesní z Rukopisu královédvorského, ktoré plánovala vydať londýnska firma Novella. Táto odkúpila niektoré piesne od Pražských vydavatelstiev, okrem iného aj od Em. Starého, ktorému Dvořák v začiatkoch prenechal tieto piesne, aby mohli byť vydané ako jeho prvotiny. Simrocka však zabudol upozorniť na túto skutočnosť pri vydaní celej zbierky piesní Kráľovodvorských. Dvořák priznal vinu v liste z 3. novembra 1887: „Prosím abyste se na mne nezlobil, neboť nevědomost hříchů nečiní, praví přísloví. Vynasnažím se napsati Vám písně právě tak krásné jako jsou ony op. 7, před 15ti roky komponované, ne-li lepší, takové jiště ...“.

Aby ušetril vydavateľovi starosti s nemeckými prekladmi, vybral si tentokrát priamo nemecké texty z básnickej zbierky „Lyrische Gedichte und Übertragungen nach böhmischer Kunst und Volks Poesie“ od Otílie Malybrock-Stielerové, vydané krátko predtým v Prahe. Zhudobnil „Lasst mich allein“, „Frühling“, „Am Bache“ a „Die Stickerin“. Dvořák tieto sentimentálne erotické básne povzniesol svojím hudobným výrazom, nemeniac strofickú formu. Odoslané boli Simrockovi vo februári 1888, vyšli však až na ďalší rok.

Tri z piesní, v chronologickom poradí vzniku „Jaro“, „Při vyšívání“, „U potoka“, pripomínajú po melodickej, rytmickej a formovej stránke schubertovskú pieseň. Najcennejšia a jedna z majstrových najkrajších je pieseň zaradená ako prvá „Kéž duch můj sám“, prekomponovaná strofická pieseň s hudbou tak presvedčivej krásy, že pri nej archaický český preklad ustupuje do pozadia. Motív tejto piesne zámerne alebo náhodne citoval Dvořák v 2. vete violončelového koncertu opus 104.

Český preklad piesní op. 82 dal Dvořák dodatočne urobiť od J. V. Novotného, ktorý však neprejavil zvláštny jemnocit pre správnu deklamáciu textu, ktorú mal v nemeckom origináli skladateľ bezchybnú.