Štefan Butkovič
Slovenský historik a muzeológ
Narodenie	20. máj 1908 Prešov, Slovensko
Úmrtie	21. apríl 2001 (92 rokov) Košice, Slovensko
Národnosť	slovenská
Alma mater	Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Manželka	Marta, rod. Michlová, od roku 1937
Deti	3
Biografický portál

Dr. Štefan Butkovič, CSc. (* 20. máj 1908, Prešov – † 21. apríl 2001, Košice) bol slovenský historik, muzeológ a popularizátor vedy. Bol zakladateľom a prvým riaditeľom Slovenského technického múzea.

Štefan Butkovič sa narodil v Soľnej Bani pri Prešove (dnes Solivar, administratívna časť Prešova). Jeho otec Viktor Butkovič (1880 - 1947) bol strojníkom v solivarskom závode, matka Katarína, rodená Fričovská (1872 - 1932), bola krajčírkou. Soľná Baňa bola od 16. storočia známa dolovaním soli. Spôsob produkcie soli sa v 18. storočí zmenil na kombináciu ťažby soľanky a následného odparovania v účelne vybudovanom priemyselnom komplexe. Štefan Butkovič od útleho detstva vyrastal v tomto ojedinelom priemyselnom prostredí a to výrazne ovplyvnilo jeho profesionálne záujmy.

V rokoch 1920 – 1928 študoval na Slovenskom evanjelickom kolegiálnom gymnáziu v Prešove. V decembri 1935 úspešne ukončil štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a od roku 1936 pracoval v organizačno-právnickom oddelení riaditeľstva štátnych železníc v Košiciach. V dôsledku Viedenskej arbitráže sa presťahoval do Bratislavy, kde pracoval v podobnej pozícii na ministerstve dopravy. Po návrate do oslobodených Košíc, v roku 1945, sa stal zástupcom prednostu právneho a správneho oddelenia na riaditeľstve štátnych železníc v Košiciach. V tomto postavení jednou z jeho úloh bolo vyriešenie budúcnosti technických zbierok po bývalom maďarskom múzeu, ktoré sa nachádzali v priestoroch riaditeľstva. V roku 1947 sa stal správcom týchto zbierok, ktoré premiestnil do budovy na Hlavnej ulici. V tejto budove sú dodnes. Zbierky boli v roku 1948 sprístupnené verejnosti a stali sa základom Technického múzea, ktoré bolo v roku 1983 premenované na Slovenské technické múzeum. Dr. Butkovič bol jeho riaditeľom v rokoch 1954 - 1973, neskôr pôsobil v múzeu vo funkcii konzultanta až do odchodu do dôchodku v roku 1975. Pod jeho vedením prešlo múzeum veľkým vývojom. V roku 1973 malo múzeum 45 zamestnancov a pôvodné zbierky v 17 technických odboroch boli rozšírené o špecializované oddelenia vrátane baníctva (v podobe podpovrchovej simulácie bane), hutníctva a energetiky. Mimoriadne postavenie mala výstavba astronomického komplexu s prvým planetáriom na Slovensku. Významné miesto v činnosti múzea pod vedením Dr. Butkoviča mala popularizácia výsledkov vedecko-technického pokroku. To zahrnovalo napríklad predvádzanie fyzikálnych a chemických experimentov pre školy v povojnových 50. a 60.rokoch pred masovým používaním televízie, prvej čierno-bielej (1953) a neskôr aj farebnej televízie (1970) v Košiciach. Populárne boli koncerty reprodukovanej vážnej hudby a nedeľné filmové predstavenia.

Pri výstavbe múzea Dr. Butkovič využíval poznatky získané počas pobytov v zahraničných múzeach (Londýn, Mníchov, Viedeň, Budapešť, Moskva). Presadzoval sa o to, aby múzeum nebolo len zbierkou technických pamiatok, ale aby dynamickým spôsobom nadväzovalo kontakt s návštevníkmi a motivovalo ich ku aktívnej interakcii s vystavenými objektami.

Od roku 1964 sa pod jeho vedením začali otvárať externé oddelenia múzea: fotografické Múzeum J.M.Petzvala v Spišskej Belej, Hámor v Medzeve a neskôr zrekonštruovaný unikátny areál technických objektov na čerpanie, varenie a uskladnenie soli v Solivare, ktorý je od roku 2008 národnou kultúrnou pamiatkou. V areáli sa nachádza výstava o živote a diele Štefana Butkoviča s pamätnou tabuľou tomuto solivarskému rodákovi. Dr. Butkovič presadzoval rekonštrukciu ďalších technických objektov z minulosti ako napríklad železiarskej huty vo Vlachove, vysokej pece v Červeňanoch a portálu štôlne Jozef v opálových baniach na Dubníku. Medzi jeho aktivity patrilo organizovanie súpisov slnečných hodín a sakrálnych kováčskych pamiatok na Slovensku.

V roku 1956 sa stal predsedom Zväzu slovenských múzeí a v tejto funkcii sa zúčastnil 4. generálnej konferencie Medzinárodnej asociácie múzeí (ICOM) vo Švajčiarsku. Ako člen ústrednej muzeálnej rady v Prahe a neskôr v Bratislave sa podieľal na riešení koncepčných otázok múzeí a na príprave legislatívy riadiacej činnosť múzeí v Československu.

Vedecko-výskumná činnosť Dr. Butkoviča bola zameraná predovšetkým na históriu banského podnikania a výrobu ortuti. Odhalil jedinečné postavenie Slanských vrchov ako oblasti spoločnej pre dobývanie rôznorodých nerastov (soľ, opál, zlato, ortuť). Pochopil dôležitosť významných vedecko-výskumných osobností slovenského pôvodu (Samuel Mikovíni, Jozef Maximilián Petzval, Aurel Stodola, Maximilián Hell, Andrej Kmeť, Jozef Murgaš, Štefan Banič) pre sebauvedomenie a formovanie moderného slovenského národa a časť jeho výskumu bola preto venovaná ich životu a dosiahnutým úspechom.

Výsledky svojho výskumu publikoval v monografiách Po stopách výroby ortuti na Slovensku, História slovenského drahého opálu z Dubníka a Dejiny ťažby soli v Solivare, a vo vyše tridsiatich vedecko-výskumných a odborných článkoch v časopisoch (Historica Carpatica, Z dejín vedy a techniky na Slovensku, Dějiny věd a techniky Múzeum a iné).

Už od prvých rokov Dr. Butkovič presadzoval myšlienku, že múzeum je vedecko-výskumná inštitúcia. V tomto smere bol jeho výskum a publikačná činnosť skvelým príkladom. V roku 1968 obhájil kandidátsku prácu s názvom „Po stopách výroby ortuti na Slovensku“. V spolupráci s Historickým ústavom SAV múzeum vychovalo viacero vedecko-výskumných pracovníkov.

Dr. Butkovič bol celý život zapálený pre svoju prácu, vynikal optimizmom a entuziazmom. To boli prednosti, ktoré mu pomohli dosiahnuť jeho pracovné ciele aj bez politickej angažovanosti v zložitom prostredí totalitnej spoločnosti. Za svoju celoživotnú prácu bol odmenený cenou Andreja Kmeťa a mnohými inými vyznameniami.

Jeho manželka Marta (* 9. júl 1913, Košice – † 22. január 2002, Košice) bola dcérou vynálezcu Roberta Michla (autora medzinárodného patentu na elektrické hodiny z roku 1929), riaditeľa košickej elektrárne, ktorý zabezpečoval elektrifikáciu Košíc. Marta, pôvodným povolaním učiteľka francúzštiny, bola dlhoročnou pracovníčkou Východoslovenského múzea v Košiciach. Mali spolu tri deti: Moniku, Evu a Petra.