Štandardná varieta (iné názvy: spisovný jazyk, štandardná úroveň (jazyka), štandardný jazyk, (spisovný) štandard, štandardný dialekt, literárny jazyk, čiastočné synonymum: kultúrny jazyk) je "najvyššia", "prestížna" celonárodná varieta/forma jazyka, pričom pri bližšom pohľade sa pod "najvyššia" či "prestížna" v závislosti od zdroja spravidla považuje (a) používanie ako všeobecne záväzná norma, záväznosť (často kodifikovanosť) (b) vnútorná kvalitnosť (napr. systémovosť, funkčnosť, ustálenosť) (c) používanie spoločenskou elitou; alebo kombinácie (a) až (c).

V najširšom poňatí je štandardná varieta (spisovný jazyk) opakom nárečí, ale mnohí autori medzi štandardnou varietou a nárečiami rozlišujú ďalšie formy jazyka (napr. hovorový jazyk, subštandard), a tieto delenia závisia aj od sledovaného jazyka.

V súčasnej slovenskej jazykovede pojem zahŕňa spravidla buď len tzv. spisovnú varietu (formu) alebo spisovnú varietu + štandardnú varietu (formu) v užšom zmysle.

Terminológia

Z terminologického hľadiska nemeckí, českí a slovenskí lingvisti historicky spravidla používali najmä termín spisovný jazyk, ruskí a francúzski literárny jazyk, ale dnes sa presadil najneutrálnejší, pôvodne anglosaský, termín štandardný jazyk alebo presnejšie štandardná varieta. Neologizmus štandardný dialekt zas zdôrazňuje, že táto forma jazyka nie je "cennejšia" ako nárečia (dialekty) a podobne^[1].

Štandardná varieta jazyka x sa zvykne označovať štandardná x-čina (alebo spisovná x-čina, literárna x-čina), napríklad štandardná arabčina, štandardná/spisovná nemčina, spisovná slovenčina a pod.

Pozri aj

• spisovný jazyk

Referencie

1. ↑ Anđel Starčević. Govorimo hrvatski ili ’hrvatski’: standardni dijalekt i jezične ideologije u institucionalnom diskursu. Suvremena lingvistika (University of Zagreb), 2016, s. 68. (srbochorvátčina)

Zdroje

• ČERMÁK, František. Jazyk a jazykověda.  : Karolinum Press, 2011. 382 s. ISBN 9788024619460. S. 45.

Externé odkazy