Vešeléniho sprisahanie (iné názvy pozri nižšie) bolo neúspešné sprisahanie významných (katolíckych i protestantských) hodnostárov a šľachticov Kráľovského Uhorska v rokoch 1664-1670/1671. Zvykne sa zaraďovať medzi tzv. uhorské protihabsburské stavovské povstania, i keď prísne vzaté išlo len o sprisahanie a plánované povstanie sa takmer neuskutočnilo. Hlavným cieľom sprisahania bolo zvrhnúť v Kráľovskom Uhorsku vládu Habsburgovcov, ktorá bola vnímaná ako absolutistická, a obnoviť stavovskú nadvládu domácej vysokej šľachty. Vzniklo primárne ako reakcia na vašvársky mier (1664).^[1][2][3]

Slovenské názvy tohto sprisahania sú: Vešeléniho sprisahanie^[2], nepresne: Vešeléniho povstanie^[4][5], nespisovne alebo zastarano: Vešeléniho spiknutie^[6][7], zriedkavo: Vešeléniho odboj^[8][9], magnátske sprisahanie^[10][11], sprisahanie magnátov^[12][13]. Do roku 1991 sa namiesto tvaru Vešeléniho vyskytovali aj tvary: Vešeleniho^[14], Wesselényiho^[1], Wešelényiho^[15], Wešeléniho^[16], Vešelényho^[5], Vešelényiho^[17], Vesselényiho^[18], Vesselenyiho^[14], Veselényiho^[19] či Vešelíniho^[20][21]. Ďalšie varianty priezviska Vešeléni pozri v článku František Vešeléni.

Sprisahanie spočiatku, t.j. v roku 1664, viedol Mikuláš Zrínsky. Už koncom roka 1664 však zomrel a vedenie po ňom prevzali František Vešeléni, ktorý sprisahanie viedol až do svojej smrti v roku 1667, a sčasti aj Juraj Lipai, ktorý sprisahanie viedol do svojej smrti v roku 1666. František Vešeléni sa stal vodcom sprisahania aj formálne, a to v marci 1666 podľa jednej z listín podpísaných sprisahancami. Nakoniec po Vešeléniho smrti (1667) vedenie prevzali na juhu Peter Zrínsky a František Frankopán, ktorí sprisahanie viedli až do jeho konca (1670), a na severe František Nádašdy, ktorý sprisahanie viedol do roku 1669, kedy prešiel na stranu Viedne (pričom ale už v roku 1667 prechodne sčasti koketoval s Viedňou, lebo sa chcel stať palatínom).^{[22][1][23][2]}

Sprisahancami boli príslušníci viacerých najvýznamnejších uhorských rodov, na juhu najmä chorvátsky bán Mikuláš Zrínsky (zomrel v novembri 1664), chorvátsky bán Peter Zrínsky a chorvátsky magnát František Frankopán, inak najmä palatín František Vešeléni (zomrel v marci 1667), krajinský sudca František Nádašdy (účastník sprisahania len v rokoch 1666 - 1669), ostrihomský arcibiskup Juraj Lipai (zomrel 1666), a neskôr aj magnáti Štefan Tököli (otec Imricha Tököliho) a František I. Rákoci (otec Františka II. Rákociho). Vodcovia sprisahania sú uvedení vyššie. Hlavní predstavitelia sprisahania sa usilovali nájsť zahraničnú podporu vo Francúzsku, v Poľsku, v Benátkach a v Turecku, no bezvýsledne. O sprisahaní sa viedenský dvor dozvedel v júni 1667, teda krátko po smrti palatína Vešeléniho, od tlmočníka sedmohradského vyslanectva, ktorý sa volal Nikosios Panajotti, a následne v roku 1669 svojich spolusprisahancov Viedni zradil František Nádašdy. Viedeň najprv nechcela reagovať silou, preto len nasadila na sprisahancov špiónov a snažila sa ich jednotlivo získať na svoju stranu. Až keď sa v marci 1670 Peter Zrínsky v Chorvátsku a František I. Rákoci v severnom Potisí neúspešne pokúšali spustiť ozbrojené povstanie proti Viedni, Viedeň okamžite poslala cisárske vojská na Slovensko a do Chorvátska, ktoré rozbiehajúce sa povstanie a celé sprisahanie násilne potlačili. Hlavnými príčinami neúspechu Vešeléniho sprisahania boli zlá pripravenosť povstania a osobné spory povstalcov.^{[24][23][25][22]}

Po potlačení Vešeléniho sprisahania v roku 1670 videla cisárska vláda príležitosť na absolutistické opatrenia. V tom istom roku začala v Slovenskej Ľupči pôsobiť vyšetrovacia komisia pod vedením grófa Johanna von Rottala, ktorá sa v roku 1671 zmenila na špeciálny súd v Bratislave a predvolala vyše 200 podozrivých šľachticov vrátane protestantských duchovných. Väčšina z nich bola prepustená, niektorí dostali doživotie, siedmi boli popravení, z toho traja v Bratislave.

Medzi popravenými boli František Frankopán, Peter Zrínsky a František II. Nádašdy.^[24]

V reakcii na toto sprisahanie prišiel panovník s tzv. teóriou straty práv (Verwirkungstheorie), čo znamenalo, že Uhorsko stratilo právo na sebaurčenie, pretože tu bolo organizované povstanie proti legitímnemu panovníkovi.^[26]

Mnohí kuruci už v roku 1670 hromadne utekali do Sedmohradského kniežatstva. Uhorsko bolo priamo okupované Turkami a majetky údajných sprisahancov skonfiškovali Habsburgovci.

• časová os povstania (angl.)
• Zrinski and Frankapan conspiracy (1664-1671) (angl.)
• Die Magnatenverschwörung (nem.)