Užhorodský hrad je stavba predstavujúca pevnosť v meste Užhorod. Nachádza sa na východe od centra Užhorodu na kopci známom pod názvom Hradná hora, neďaleko na Kapituľnej ulici. V súčasnosti sa v ňom nachádza krajské múzeum.

Má celkovú rozlohu 8,5 hektára, z toho na 6 hektároch sa nachádza záhrada.

Prvé zmienky o hrade pochádzajú z 9. storočia, kedy sa na tomto mieste nachádzala bašta nad osadou Bielych Chorvátov. Hrad vtedy vyzeral ako drevené opevnenie skladajúce sa zo sídla a z kolovej ohrady. V tej dobe oblasť osídľovali – Bieli Chorváti. Predstavovala kniežatstvo, v ktorom vládol knieža Laborec. Anonymova kronika uvádza, že Užhorodský hrad a okolité územie patrili práve kniežaťu Laborcovi. Keď územie napadli uhorské kmene, obyvatelia bojovali za obranu kniežatstva, čo opísal letopisec Nestor v Ruskom Litopyse (po slovensky Ruskom letopise) z roku 898.^[1]

Prvý organizovaný odpor prejavovali obyvatelia na území dnešnej Zakarpatskej oblasti v okolí Užhorodu na konci 9. storočia, kedy tam vládol knieža Laborec, ako to uvádza 13. kapitola Anonymovej kroniky. Uhri v značnej prevahe dobyli Užhorod a vypálili hrad. Knieža Laborec utiekol do svojej neďalekej pevnosti Zemplín, ale Uhri ho chytili a pri rieke Sviržava popravili. Na jeho počesť rieku pomenovali Laborec. V bojoch o Užhorod zahynul aj knieža Álmoš. Uhorskí kočovníci ho pochovali v Zemplínskom hradisku, ktoré tiež dobyli. Hrob kniežaťa Álmoša, ktorý bol ozdobený zlatom, objavili československí archeológovia.

Na prelome 10. a 11. storočia, kedy rovinnú časť Zakarpatska ovládli Uhri, v Užhorode bol postavený nový kamenný hrad predstavujúci Užskú župu (respektíve Uh). Bola to mohutná stavba, o ktorej sile svedčí fakt, že v roku 1086 počas útoku Polovcov na čele s chánom Kuteským hrad odolala. Polovci sa cez Karpaty dostali k Dunaju. Kočovníci však hrad nedobili. Historické dokumenty uvádzajú, že kamenné hrady na Zakarpatskej oblasti sa začali intenzívne budovať až po vpáde Mongolov do Uhorska v roku 1242. Po odchode Mongolov však kráľ Belo IV. vydal rozkaz, aby sa posilnila obrana hradov.

V roku 1312 po tom, čo neapolskí bratia z rodu Drugetovcov – Filip I. Druget a Ján I. Druget pomohli kráľovi Karolovi I. Róbertovi z Anjou potlačiť povstanie, Karol I. Róbert z Anjou bratom Drugetovcom daroval Užhorodský hrad a územie. Drugetovci na tomto území vládli 350 rokov.

Počas obdobia medzi rokmi 1322 až 1691, kedy hrad patril Drugetvocom, dochádzalo k veľkým zmenám v pevnosti. Podnietilo ich k tomu predovšetkým vynájdenie nových zbraní, a to hlavne strelných zbraní. To vyvolalo potrebu rozsiahlej rekonštrukcie hradu na konci 16. storočia pri využití najmodernejších techník fortifikačného umenia v Európe.

Rekonštrukciu, ktorej účelom bolo posilnenie obrany hradu, projektovali talianski inžinieri. Boli vybudované odolnejšie steny – v každom rohu sa nachádzal bastión vysoký 10 až 15 metrov. Na ploche bastíonov sa nachádzali zbrane, ktoré bránili hrad pred ostreľovaním. Rohy bastiónov boli preto vystavané zo štvorcových dlaždíc z bieleho kameňa.

Hrad bol takmer nedobytný hlavne vďaka vysokým stenám pozbavených strieľní. Steny sú vybudované z kameňa. Hrad bol vybudovaný v tvare nepravidelného štvoruholníka, čo podmieňoval reliéf Hradnej hory. Z troch strán stavbu obkolesovala priekopa hlboká 8 až 10 metrov, cez ktorú do vstupnej brány viedol padací most. Hrúbka vonkajšej steny pevnosti, ktorá sa zachovala dodnes, dosahovala 2,5 až 3 metre pri výške 10 metrov.

Počas 13-ročného obdobia na prelome 17. a 18. storočia, kedy na Užhorodskom hrade sídlili gróf Mikuláš Berčéni a grófka Kristína Čákiová, sa na ňom uskutočňovali bály a prijímania hostí. V tomto období bol hrad prestavaný do štýlu neskorej renesancie (charakteristického pre severné Uhorsko).

Počas obdobia povstania Františka II. Rákociho medzi rokmi 1703 až 1711 sa mesto pripravovalo na obliehanie. V očakávaní, že mesto čoskoro získa podporu, obyvatelia vytvorili zásobu obilia na pol roka a zhromaždili okolitý dobytok, aby mali dostatok mäsa. V hrade sa ešte schovávalo približne 300 – 400 maďarských šľachticov a jezuiti. Na jeseň 1703 do oblasti v okolí Užhorodu prišlo niekoľko stoviek rusínskych vidiečanov, čo v meste vyvolalo paniku. Z hôr preniklo vojsko zoskupujúce vidiečanov z hôr pod vedením Ivana Beca.^[2] Vojsko ovládlo obec Horiany pohnal dobytok šľachty do hôr, potom s vojskom opäť vyšiel z lesov. Dochádzalo k veľkým bojom v Užhorode. Zo začiatku boli povstalci vytlačení z mesta, ktorí preto odišli do okolitých obcí Horiany a Radvanka. Krátko na to došlo k veľkému útoku z Verchovyny. Povstalci počas noci napadli mesto a obkľúčili hrad, kde počas toho šľachtic viedol denník. V denníku uviedol: „Čo to nastalo za obdobie. Naši poddaní a nevoľníci povstali proti svojim pánom, naháňajú nás, prenasledujú ako psov a chcú nás umučiť hladom. Zástup Rusínov oblečených v gune sa spustil z hôr, obsadil mesto..,. a všetko zväčšujúc obkľúčil pevnosť.“.

Vidiečania ozbrojení kosami, sekerami a starými puškami uskutočnili niekoľko útokov. Stráž brániaca hrad, ktorá strieľala do povstalcov na základe rozkazu od jezuitov, odolala ich útoku. Skúšali však preniknúť do hradu pomocou rebríkov. Zároveň si priviezli k hradu veľa vozov so slamou, aby prostredníctvom ohňa dobyli hrad. V roku 1704 sa nakoniec užhorodská pevnosť vzdala. Vidiečania chceli potrestať členov stráže, čo však nedovolil František II. Rákoci, ktorý iba vyhnal jezuitov z Užhorodu.

Hlavným náčelníkom rusínskych vidiečanov z rôznych dedín v horách, ktorí zohrali dôležitú úlohu pri obliehaní a pri dobytí Užhorodského hradu, bol Ivan Bec. Povstalcov znepokojoval nedostatok potravín pre vojsko – najskôr využívali zásoby šľachty, ale František II. Rákoci už im nedovolil ničiť pánske majetky. František II. Rákoci v svojich zápisoch uvádzal, že vidiečanov poháňala ich značná nenávisť proti svojim pánom. Vydal preto rozkazy, ktorými pod hrozbou smrti zakázal jednotlivým častiam vojska útočiť alebo prenasledovať feudálov. Za neposlúchnutie dal zastreliť jedného z vodcov povstania – Alberta Kissa.

V roku 1707 hrad slávnostne prijal poslov cára Petra I. na rokovaní so zástupcami Františka II. Rákociho. Užhorodský hrad po potlačení povstania v roku 1711 prešiel pod správu Habsburskej monarchie. Z hradu boli do Viedne premiestnené všetky cennosti (obrazy, nábytok, servis, výzbroj). Mária Terézia v roku 1775 predala hrad Mukačevskej eparchii, aby tam vytvorila duchovný seminár. Došlo k menšej rekonštrukcii hradu a bola zničená sieň rytierov.

Palác sa nachádza oproti vstupnej bráne – v severovýchodnej časti Hradnej hory na kraji svahu. Vyzerá ako dvojposchodová budova so štvorcovým tvarom, ktorá má v každom rohu štvorcovú baštu (bastión). Na vrchnom poschodí sa nachádza vež, ktorej steny sú hrubé 2,5 až 3 metre, odkiaľ je možné vidieť otvory do strieľní. Palác ako súčasť opevneného systému hradu mal dominantnú polohu. V prípade preniknutia nepriateľa na dvor hradná stráž mohla pokračovať pri obrane z paláca, ktorý mal dobre vymyslený obranný systém – palác bol z troch strán obkolesený hlbokou priekopou, cez ktorú z východnej strany viedol padací most vedúci k vstupu na hrad. Pri budovaní paláca bol zohľadnený miestny reliéf, ktorý má významnú úlohu v rámci systému paláca – samotný palác je akýmsi pokračovaním svahu Hradnej hory, na ktorej sa hrad nachádza. Severná časť hradu sa nachádza nad priepasťou. Svah je natoľko strmý, že severná časť bola nezdolateľná pre nepriateľa. Budovu hradného paláca tvoria podzemné chodby (kazematy), ktoré slúžili v mierových časoch ako komory a počas obliehania ako skrýša. V podzemí sa nachádzali tiež žalár a mučiareň.

V 18. storočí bol vybudovaný hradný chrám. Už dávno bol zlikvidovaný, a teda o jeho existencii vznikli iba domnienky. V rámci prieskumu bola objavená písomná zmienka o chráme sv. Jurija z roku 1248. Základy zdevastovaného chrámu boli odhalené pri archeologických vykopávkach. Ostatky boli zakonzervované. O kompletnom vybudovaní chrámu neexistujú informácie.

24. apríla 1646 bola vytvorená Užhorodská únia.

Na dvor bola privezená socha bronzového turula – mýtického vtáka starých Uhrov. Podľa legendy vták priniesol šabľu vodcovi národného povstania, vďaka čomu zvíťazil nad rakúskym zotročovateľom – nad Františkom II. Rákocim. Socha bola premiestnená do múzea bez šable a bez piedestálu.

Na hradný dvor boli premiestnené tiež zvyšky bronzovej fontány. Kedysi sa nachádzala v sanatóriu v obci Užok počas obdobia Sovietskeho zväzu. Predstavuje bronzovú kópiu Odpočívajúceho Hermesa (po taliansky L'Hermes in riposo) od starogréckeho sochára Lysippa. Socha stratila ruky, a tak potrebuje zreštaurovať.

Na vnútornom dvore hradu bola v zime 2012 nainštalovaná busta grófa Mikuláša Berčéniho a 8. novembra 2013 busta jeho manželky – grófky Kristíny Čákiovovej. Inštaláciu zafinancoval Generálny konzulát Maďarska v Užhorode. Čákiovci vládli na hrade 13 rokov.^[3]

• V budove Užhorodského hradu sa od roku 1947 nachádza krajské múzeum.
• Ako architektonická pamiatka patrí medzi najviac navštevované turistické objekty v Užhorode aj na Ukrajine. V roku 2009 skončil na 2. mieste v rámci projektu 7 čudes Zakarpaťťa (po slovensky 7 divov Zakarpatska).^[4]

O Užhorodskom hrade existujú 3 legendy, ktoré predstavujú varianty pre vysvetlenie histórie hradu:

• Prvá legenda sa vzťahuje na obdobie, kedy na hrade panoval gróf Druget v 17. storočí. Mal jednu dcéru. Jeden zo susedných vojvodcov, aby ovládol hrad, sa prezliekol za cudzinca. Keď prišiel do Užhorodu, zoznámil sa s dcérou Drugeta. Zaľúbili sa do seba. Grófova dcéra mu vyrozprávala všetky tajomstvá o hrade vrátane informácie o tajnom vchode, o čom vedeli iba v rodine. Keď sa to gróf dozvedel, nariadil, aby dcéru zamurovali do stien hradu a vojvodcu popravili. Odvtedy sa podľa legendy na hrade objavuje duch dcéry (tzv. Biela Deva), ktorá hľadá svojho milého a s prvými kohútmi odchádza.
• Druhá legenda pojednáva tiež o tajnej láske dcéry grófa Drugeta, ktorá sa však zamilovala sa do sluhu jej otca. Vplyvom osudu sa dostal do tábora povstalcov proti hospodárovi. Dcéra sa nedokázala zmieriť s ich rozchodom, a tak neuvedomujúc si riziko mu dala správu o tom, kde sa stretnú. Mali sa stretnúť pri opustenom dube, ktorý rástol pri čistinke neďaleko hradu, do ktorého viedol tajný vchod. Otec sa o tom dozvedel. Chlapec tak namiesto svojej milej na dohodnutom mieste stretol troch oddaných pánových sluhov, ktorým sa podarilo vypátrať dievčinu, keď sa usilovala stretnúť sa so svojím milým. Dievčina nešťastne z hradu sledovala popravu svojho milého a neskôr ju zamurovali do stien hradu. Odvtedy duch dievčaťa hľadá svojho milého.
• Tretia legenda opisuje biedneho vidiečana, kováča Katka, ktorý sa zamiloval do dcéry grófa Drugeta. Možnosť, či by sa mohli vziať, bola neprípustná. Vysvetlila mu to dcéra grófa, preto neďaleko pevnosti opustil svoj majetok a zostal žiť v lese neďaleko pevnosti. Zanedlho vojvodca stratil svoju dcéru vyzradením tajomstva nepriateľovi.

Ďalej sa história v legendách rozchádza: Vidiečan sa vrátil do dediny a pomáhal vytvoriť studňu na hrade. Spáchal potom samovraždu a predtým dal sľub, že studňa bude zamilovaným plniť želania.

Podľa druhej verzie po strate dcéry vojvodca preklial vidiečana. Preto stratil ľudskú podobu a premenil sa na vlkolaka. Preto v predmestí hradu je v zime počuť vyť vlka na mesiac.

1. ↑ POP, Ivan. Enciklopedia Podkarpatskoj Rusi. 1. vyd. Užhorod : Vydavateľstvo vlaďaka, 2001. 430 strán. ISBN 966-7838-23-4. S. 122. (po rusky)
2. ↑ ZUBÁNICS, László; ZÉKANY, Krisztina; GYÖRGY, Dupka. Mozaikkockák: Kárpátalja múltjából Egy tájkutató jegyzetei. 1. vyd. Užhorod, Budapešť : UNE UMOTI–Intermix Kiadó, 2024. Ďalší autor = Meskó János. Dostupné online. ISBN 978-615-5757-49-5. Kapitola Az ungvári vár ostroma 1703–1704-ben, s. 22.
3. ↑ NOŽKA, Anastasija. Hrafyňa Kristina Čaki povernulasia v Užhorodskyj zamok . Užhorod: Novyny Zakarpaťťa, 2013-11-09, . Dostupné online. (po ukrajinsky)
4. ↑ Užhorodskyj yamok . Užhorod: Zakarpaťťa, . Dostupné online. (po ukrajinsky)

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Ужгородський замок na ukrajinskej Wikipédii a Užhorodský hrad na českej Wikipédii.
• LIPA, Kateryna Anatolijivna. Encyklopedija istoriji Ukrajiny: u 10. t.. 1. vyd. Zväzok 10. Kyjev : Naukova dumka, 2013. 518 s. Hlavný redaktor: Valerij Andrijovyč Smolij. ISBN 978-966-00-1359-9. Užhorodskyj zamok, s. 215. (po ukrajinsky)
• Zakarpatskyj oblasnyj krajeynavčyj muzej imeni Tyvodara Lehockoho . Užhorod: Zakarpatskyj oblasnyj krajeynavčyj muzej imeni Tyvodara Lehockoho, . Dostupné online. (po ukrajinsky)
• Užhorodskyj zamok u 3D . Užhorod: Karpaty 3D, . Dostupné online. (po ukrajinsky)
• Užhorodskyj zamok . Užhorod: Kolyba: portal pro Zakarpaťťa, . Dostupné online. (po ukrajinsky)
• Užhorodskyj zamok . Zamky ta chramy Ukrajiny, . Dostupné online. (po ukrajinsky)
• Užhorodskyj zamok: pryvyd boroťby ta kochaňňa . Karpaty, 2018-04-18, . Dostupné online. (po ukrajinsky)