Nikolaj Platonovič Patrušev
Bývalý sekretár Rady bezpečnosti RF
V úrade 12. máj 2008 – 12. máj 2024
Igor Ivanov Sergej Šojgu
Bývalý riaditeľ Federálnej bezpečnostnej služby RF
V úrade 9. august 1999 – 12. máj 2008
Vladimir Putin Alexandr Bortnikov
Biografické údaje
Narodenie	11. júl 1951 Leningrad, ZSSR
Alma mater	Sankt-Peterburská štátna morská technická univerzita Vyššie kurzy KGB v Minsku
Národnosť	ruská
Odkazy
	Nikolaj Platonovič Patrušev (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Nikolaj Platonovič Patrušev (rus. Никола́й Плато́нович Па́трушев; * 11. júl 1951, Leningrad, ZSSR) je ruský politik. V rokoch 1999 - 2008 riaditeľ ruskej Federálnej bezpečnostnej služby. Od 12. mája 2008 tajomník Bezpečnostnej rady Ruskej federácie. Armádny generál (2001), Hrdina Ruskej federácie (2000).

Patrušev patrí do užšieho okruhu spolupracovníkov a poradcov ruského prezidenta Vladimira Putina.^[1] Je jedným z hlavných predstaviteľov vedenia silových rezortov (tzv. siloviki) a jednou z vedúcich postáv v otázkach národnej bezpečnosti Ruska.

Narodil sa v rodine vojenského námorníka.^[2] Otec Platon Ignatievič Patrušev (1918-1995) bol pôvodnom roľník, od roku 1938 slúžil v sovietskom vojenskom námorníctve. Člen Komunistickej strany Sovietskeho zväzu od novembra 1939. Zúčastnil sa druhej svetovej vojny ako člen posádky torpédoborca. Vyznamenaný viacerými medailami. Po vojne odišiel do výslužby ako kapitán 1. triedy.^[2]

Matka Antonina Nikolajevna vyštudovala chémiu, bola zdravotnou sestrou počas sovietsko-fínskej vojny a počas blokády Leningradu, po vojne pracovala v stavebníctve.^[2]

Študoval na v Leningrade strednej škole č. 211 v jednej triede s budúcim predsedom Najvyššej rady politickej strany Jednotné Rusko Borisom Gryzlovom. ^[3][4] V roku 1974 absolvoval Strojársku fakultu Leningradského inštitútu stavby lodí, potom pracoval ako inžinier v projekčnej kancelárii tohto inštitútu.^{[3][4] [5]} V rokoch 1974-1975 bol študentom vyšších kurzov KGB pri Rade ministrov ZSSR v Minsku .

Od roku 1975 slúžil v kontrarozviedke KGB v Leningradskej oblasti na rôznych pozíciách. Najprv ako mladší detektív, následne detektív, vedúci mestského oddelenia, zástupca vedúceho okresného oddelenia, vedúci oddelenia boja proti pašovaniu a korupcii.^[3][4][6][7] Absolvoval jednoročné zdokonaľovacie kurzy na Vysokej škole KGB ZSSR.

Od júna 1992 do roku 1994 bol ministrom bezpečnosti Republiky Karélia, vedúci oddelenia Federálnej kontrarozviedky Ruskej federácie pre Karéliu.^[3][4] V rokoch 1994-1998 bol vedúcim Riaditeľstva vnútornej bezpečnosti FSB Ruska, zástupcom vedúceho oddelenia - vedúcim organizačného a kontrolného oddelenia Oddelenia pre organizačnú a personálnu prácu FSB Ruska. ^{[4] [5] [8]}

Od 31. mája 1998 bol vedúci hlavného kontrolného riaditeľstva kancelárie prezidenta Ruskej federácie.^[3] Od 11. augusta 1998 do 6. októbra 1998 zástupca vedúceho prezidentskej kancelárie. V tejto funkcii sa stal vedúcim Hlavného kontrolného riaditeľstva. Nahradil Vladimira Putina, dovtedajšieho veliteľa HKR, ktorý bol vymenovaný za prvého zástupcu vedúceho kancelárie.

Od 6. októbra 1998 do 1999 pôsobil ako zástupca riaditeľa FSB, ktorým bol v tej dobe Vladimir Putin. Po príchode do FSB dostal nestarosti vedenie oddelenia ekonomickej bezpečnosti (v predchádzajúcej pozícii mal bližšie ku Kremľu a mal viac príležitostí).^[4][7] V tejto funkcii však sledoval ruskú ekonomiku a významné obchody.

Od 29. januára 1999 - člen Medzirezortnej komisie pre prevenciu a odstraňovanie mimoriadnych situácií.^[5][9]

Od 16. apríla 1999 - prvý zástupca riaditeľa FSB. Od 9. augusta 1999 poverený funkciou riaditeľa FSB.^{[10] [11]} Od 16. augusta 1999 do 12. mája 2008 - riaditeľ FSB.

V auguste 1999 sa začala druhá čečenská vojna. Ruské sily boli postupom čečenských separatistov zaskočené. Viacerí armádni činitelia kritizovali FSB, že o týchto akciách nevarovala vopred.^[12]

V septembri 1999 došlo v Rusku k sérii výbuchov bytových domov v Moskve, Bujnaksku a Volgodonsku. K útokom sa prihlásili čečenskí separatisti. V meste Riazaň miestna polícia zaistila v bytovom dome výbušninu aj osoby podozrivé z jej nastraženia. Ako sa neskôr ukázalo boli to agenti FSB. Patrušev vtedy verejne tvrdil, že sa jednalo iba o cvičenie a výbušnina nebola skutočná. Akcia dodnes vrhá podozrenie jednak pre otázku zapojenia FSB.^[12]

30. septembra 1999 bol zvolený za predsedu Rady náčelníkov bezpečnostných agentúr a špeciálnych služieb členských štátov SNŠ (do mája 2008). ^{[5] [13]} Vo februári 2006 - máji 2008 ex offo - predseda Národného protiteroristického výboru Ruska. ^[14]

Od novembra 1999 do apríla 2001 bol členom komisie prezidenta Ruskej federácie pre boj proti politickému extrémizmu v Ruskej federácii.

Od 15. novembra 1999 - stály člen Bezpečnostnej rady Ruskej federácie. ^{[5] [13]}

Od 20. novembra 1999 ex offo - podpredseda Federálnej protiteroristickej komisie.

Od januára 2001 do augusta 2003 - vedúci operačného veliteľstva pre riadenie protiteroristických operácií v regióne Severného Kaukazu. 28. augusta 2003 oficiálne odovzdal právomoc viesť protiteroristickú operáciu na Severnom Kaukaze ruskému ministrovi vnútra Borisovi Gryzlovovi. ^{[3] [15]}

V marci 2001 bol vymenovaný za vedúceho operačnej skupiny pre posilnenie verejnej bezpečnosti, ochranu obyvateľstva pred terorizmom v Stavropoľskom kraji a Karačajsko-čerkesskej republike a pre poskytovanie núdzovej pomoci občanom postihnutým teroristickými útokmi.

V marci 2007 bol ustanovený za člena Komisie pre vojensko-technickú spoluprácu medzi Ruskou federáciou a zahraničnými štátmi.

Dňa 26. septembra 2007 bol vymenovaný za člena Rady prezidenta Ruskej federácie pre rozvoj telesnej kultúry a športu, vrcholového športu, prípravu a uskutočnenie XXII. zimných olympijských hier a XI. zimných paralympijských hier 2014 v Soči.

12. mája 2008 bol vymenovaný za tajomníka Bezpečnostnej rady Ruskej federácie. Opätovne menovaný do tejto funkcie dekrétom prezidenta Ruska zo dňa 22. júna 2018. ^[16]

Z čias, keď bol riaditeľom FSB, je známy presadzovaním myšlienky založenia novej šľachty v Rusku („neošľachta“).

V roku 2006 bol politickými komentátormi označený za jedného z možných nástupcov Putina v prezidentskom úrade.^[17]

21. januára 2016 Robert Owen, sudca Najvyššieho súdu Británie, počas oznámenia výsledkov verejného vyšetrovania prípadu Alexandra Litvinenka uviedol,^[18] že podľa rozhodnutia súdu Litvinenka zabil bývalý dôstojník oddelenia štátnej bezpečnosti Andrej Lugovoj a jeho partner Dmitrij Kovtun.^[19] Podľa Owena atentát „s najväčšou pravdepodobnosťou schválili“ osobne šéf FSB Nikolaj Patrušev a ruský prezident Vladimir Putin.^{[20] [21]}

2. novembra 2021 prijal v Moskve riaditeľa CIA Williama Burnsa, ^[22] diskutovali o rusko-amerických vzťahoch.

12. mája 2024 bol odvolaný z postu tajomníka Bezpečnostnej rady Ruskej federácie, kde ho nahradil bývalý minister obrany Sergej Šojgu.^[23]

Dňa 6. apríla 2018 bol zaradený do sankcií amerického Kremeľského zoznamu medzi 17 úradníkmi a 7 podnikateľmi z Ruska, ktorí majú blízko k Putinovi.^[24][25]

Vo februári 2022, po ruskej invázii na Ukrajinu, USA uvalili na Patruševa a jeho synov nové sankcie.^[26] Od 24. marca 2022 zaviedlo sankcie i Spojené kráľovstvo,^[27] od 25. marca je aj na japonskom sankčnom zozname.^[28]

Manželka Jelena Nikolajevna Patruševová (1955) - lekárka ultrazvukovej diagnostiky.

• Najstarší syn Dmitrij je od 18. mája 2018 ministrom poľnohospodárstva Ruskej federácie. Pracoval ako viceprezident VTB Bank.^{[29] [30]} Člen predstavenstva PJSC Gazprom. ^[31] 26. októbra 2016 mu bol dekrétom prezidenta Ruskej federácie udelený Čestným rád „za veľký prínos k organizácii úverovej podpory agropriemyselného komplexu“.^[32]
• Najmladší syn Andrej absolvoval Akadémiu FSB v júli 2003, pracoval v FSB na takzvanom „priemyselnom“ oddelení a v septembri 2006 bol vymenovaný za poradcu riaditeľa Rosneftu Igora Sečina. ^[33] V apríli 2007 mu bol dekrétom prezidenta Putina udelený Čestný rad „za dlhoročnú svedomitú prácu“.

• Hrdina Ruskej federácie (udelený neverejným dekrétom z marca 2000 ).^[2]
• Rad za zásluhy o vlasť I. triedy (11. júl 2006)^[34]
• Rad za zásluhy o vlasť, 2. stupeň (30.12.2002)
• Rad "Za zásluhy o vlasť" 3. stupňa (1. augusta 2005)
• Rad "Za zásluhy o vlasť" 4. stupeň
• Rad Alexandra Nevského
• Rad odvahy
• Rad za vojenské zásluhy
• a iné

• Rad Bohdana Chmeľnického III stupňa (Ukrajina, 23. mája 2001)
• Rád cti (Bielorusko, 11. júla 2001)
• Rad bojového kríža 1. triedy (Arménsko, 2003)
• Rad priateľstva (Vietnam, 1. decembra 2021) ^[35]

• Rad svätého pravoverného veľkovojvodu Dmitrija Donského, 1. trieda (Ruská pravoslávna cirkev, 2005)^[36]

• Николай Платонович Патрушев (рус.). Сайт «Герои страны».
• Биография на официальном сайте ИТАР-ТАСС
• Биография Патрушева на сайте ФСБ
• Н. Патрушев в Путинской энциклопедии Archivované 2016-08-12 na Wayback Machine
• КГБ-председатели органов госбезопасности (рассекреченные судьбы) Archivovaná kópia online. Cit. 2022-09-15. Dostupné online. Archivované 2019-03-28 z originálu.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nikolaj Platonovič Patrušev