Havária vrtuľníka Mil Mi-8 pri letisku Bratislava - Ivánka
Mil Mi-8
Nehoda
Dátum	20. október 1977
Čas	po 13:00 hod.
Hlavná príčina	Strata priestorovej orientácie pilota vrtuľníka
Miesto	Letisko M. R. Štefánika
Súradnice	48°10′14″S 17°13′02″V / 48,170563°S 17,217111°V / 48.170563; 17.217111Súradnice: 48°10′14″S 17°13′02″V / 48,170563°S 17,217111°V / 48.170563; 17.217111
Miesto nehody (interaktívna mapa)
Lietadlo
Model	Mil Mi-8
Začiatok letu	Bardejov
Cieľ letu	Bratislava
Následky
Počet osôb na palube	5
Prežilo	0
Mŕtvych	5
Letecký portál

Havária vrtuľníka Mil Mi-8 sa stala 20. októbra 1977 neďaleko letiska Bratislava – Ivánka. Zahynula trojčlenná posádka, lekár a manželka vtedajšieho československého prezidenta Gustáva Husáka Viera Husáková.

Prezidentova manželka Viera Husáková si v Bardejovských kúpeľoch 20. októbra 1977 zlomila ruku. Požiadala bardejovských kúpeľných lekárov, aby informovali profesora MUDr. Pavla Nováka, lekára SANOPS Bratislava (Štátne sanatórium pre komunistické nomenklatúrne kádre a ich rodinných príslušníkov), ktorý jej už podobné zranenie liečil. Ten sa rozhodol, že priletí do Bardejova prezidentovu manželku ošetriť. Rozbehlo sa rokovanie s letkou federálneho ministerstva vnútra v Bratislave. Krátko pred pol štvrtou popoludní odštartoval z bratislavského letiska vrtuľník Mil Mi-8 s jednou z najlepších posádok. Vo vrtuľníku bol aj profesor Novák. Okolo piatej popoludní pristal vrtuľník v Bardejove. Posádku tvorili kapitán letu Milan Fabík, druhý pilot František Mihalík a palubný mechanik Samuel Ďurč. Riaditeľ kúpeľov rátal s tým, že všetci tam prespia, a to aj v tom prípade, že nepresvedčí profesora, aby ošetril prominentnú pacientku priamo v bardejovskej nemocnici. Profesor Novák sa nedal presvedčiť a neústupne trval na prevoze do SANOPSu. Argumentoval, tým, že ráno má dôležité operácie a že nemá so sebou osobné potreby. „Hovoril som s majorom Fabíkom, ktorý bol prvým pilotom, či nemôžu odletieť až na druhý deň. Bola už tma. On však tvrdil, že musí letieť v každom prípade ešte dnes“, spomínal poručík Jozef Jaslovský, osobný strážca Viery Husákovej. Kapitán vrtuľníka, major Milan Fabík ho v zapätí požiadal, aby telefonicky oznámil na vojenské letisko v Košiciach plánovaný let jeho vrtuľníka do Popradu.

Od pristátia v Bardejove neuplynula ani pol hodina a vrtuľník bol opäť vo vzduchu. Viezol prominentnú osobu – manželku prezidenta. Letel aj napriek tomu, že počasie nebolo ideálne a po zotmení sa dalo letieť iba podľa prístrojov. Medzipristátie v Poprade bolo len na doplnenie paliva. Potom okamžite vrtuľník vzlietol a pokračoval do Bratislavy. Medzitým sa v Bratislave zhoršilo počasie. Dráhová dohľadnosť na letisku v Ivanke klesla na 50 metrov a vertikálna dokonca na 30 m. Všetky pravidelné lety boli zrušené a letisko nepovolilo žiadne štarty a pristátia. Aj preto tri linky ČSA, ktoré mali v tom čase pristáť v Bratislave boli odklonené na náhradné letiská. Posádka bola o nepriaznivých podmienkach informovaná. Odmietla však ponuku na pristátie v Piešťanoch. Riadiaci letovej prevádzky všetko nechal na rozhodnutie posádke vrtuľníka.

Zostup na letisko bol vedený podľa OSP (let na vzdialenú a blízku rádiostanicu). Pred pol ôsmou večer bolo počuť nad letiskom zvuk letiaceho stroja. V zapätí sa však stratil. Posádka opakovala priblíženie. Pilot nedodržal stanovený uhol zostupu. Nedodržal predpísanú výšku. Riadiaci pristávania upozorňoval posádku, ale len tak nezáväzne akoby o nič nešlo. V konečnom štádiu priblíženia mal vrtuľník rýchlosť 60 km/hod. Posádka žiadala stlmiť navádzacie svetlá. Boli stlmené. Vzápätí sa posádka ozvala: „To je veľa, to je veľa“. A potom celkom stíchla.

Ivanský rodák Ing. Ladislav Roller pracoval v tom čase ako technik letky Ministerstva vnútra SSR a na udalosť si spomínal takto:

„Letcov, ktorí absolvovali spomínaný let, som veľmi dobre poznal. Veliteľ bol suverén, špičkový pilot, ktorý robil veci naplno a rád riskoval. Aj mi pri futbale zlomil palec... Bol expertom na lietanie v horách. Hovorilo sa o ňom, že keď sa zabije, tak v Tatrách, pretože tam predvádzal kúsky, ktoré iní nedokázali. Jeden vrtuľník Mi 8 dokonca v Nízkych Tatrách potopil, keď s ním sadol na zamrznuté Vrbické pleso a ľad sa preboril. Sovieti ho potom ťažkým vrtuľníkom vyťahovali...

V deň odletu na osudnú cestu som sledoval jeho odlet a večer v absolútnej hmle som s manželkou (bývali sme blízko dráhy na terajšej Štefánikovej ulici v Bratislave) počul zvuk motorov, ktoré som vedel identifikovať ako zvuk Mi 8. Veľmi som sa čudoval, že niekto v takomto zlom počasí letí. Ráno po príchode do práce som sa dopočul o podrobnostiach. Službukonajúci technici po strate spojenia s vrtuľníkom nasadli do Škoda 1203-ky a pri stiahnutých oknách a vystrčených hlavách, aby vôbec videli okraje dráhy, ho išli hľadať. Asi po trištvrte hodiny pátrania zacítili zápach leteckého petroleja, proti vetru postupovali za ním a po 60 metroch od okraja dráhy prišli k troskám. Vzápätí sa začala záchranná akcia a vyšetrovanie.

V priebehu dňa sme identifikovali a označovali trosky, aby sa mohli zdokumentovať. Vrak následne previezli do hangára. Jedným z momentov vyšetrovania bola potreba fyzicky dokázať, kto vrtuľník riadil. Vyšetrovatelia odrezali páky ručného a nožného riadenia pre snímanie odtlačkov prstov. Ja som si pri odpájaní batérií všimol nad miestom hlavného pilota zachytené, vytrhnuté vlnené nite zo svetra. Podľa nich sa potvrdilo, že vrtuľník riadil veliteľ lietadla.“

Trosky boli nájdené 300 metrov pred prahom dráhy. Podľa účinku dotyku so zemou na drak je možné usúdiť, že vrtuľník mal vysokú rýchlosť. Posádka bola zo stroja katapultovaná. Našli ju až po 50 minútach.

Let vzhľadom ku geografickému západu slnka a poveternostným podmienkam, najmä spiatočný let s cieľovým letiskom Bratislava, nemal byť uskutočnený. Let v daných podmienkach bol motivovaný tým, že bol označovaný ako sanitárny na záchranu ľudského života váženej a významnej osoby. Na tomto základe sa veliteľ posádky na letisku v Poprade rozhodol pokračovať v lete do Bratislavy.

Na letisku v Bratislave boli v tej dobe tieto poveternostné podmienky: vietor 180°/lm/s, dráhová dohľadnosť 50 m, vertikálna dohľadnosť 30 m, teplota 4°C a rosný bod 4°C. S týmto postupom súhlasili i orgány letového riadenia ACC a APP Bratislava. Po dohovore s posádkou vrtuľníka urobili priblíženie na pristátie s pomocou OSP A RSP.

Príčina leteckej nehody bola v tom, že vrtuľník sa v zložitých poveternostných podmienkach pri pristávacom manévri v blízkosti letiska dostal do kukuričného poľa, kde sa vytvoril zo zvyškov kukurice a prachu mrak. Preto posádka stratila kontakt s navádzacími svetelnými bodmi a stratila priestorovú orientáciu. To pilot vrtuľníka nemohol predvídať. Na tomto základe došlo k havarijnej situácii, ktorú posádka nemohla úspešne vyriešiť. Spis o havárii bol odtajnený v roku 1999.

V hangári boli trosky asi rok, potom ich armáda odviezla na Záhorie, kde ich na osobnú žiadosť prezidenta Gustáva Husáka vo vykopanej jame zaliali napalmom, spálili a zahrabali.

1. ↑ ^{a b c d e f g} SVETOŇ, Pavol. Vrtuľníky nad Tatrami. 1. vyd. Martin : Matica slovenská, 2009. ISBN 978-80-8115-010-4. S. 238.
2. ↑ Posádka vrtuľníka

• Médiá o havárii
• Médiá o havárii
• Reportáž o havárii