Dendritová bunka (DC, z angl. dendritic cell) je antigén-prezentujúca bunka imunitného systému. Produkuje cytokíny, je schopná fagocytózy a zároveň dokáže spracovať a T lymfocytom prezentovať antigén. Tým prepája vrodené (nešpecifické) a adaptívne (antigénne špecifické) mechanizmy imunitného systému. Nezrelé DC sa nachádzajú v tkanivách na rozhraní s vonkajším prostredím, tj. v koži (tu sa nachádza špecializovaný typ DC nazývaný Langerhansove bunky) a slizniciach nosa, pľúc, žalúdka a čriev. Nezrelé štádia DC sa nachádzajú aj v krvi a v malej miere skoro v každom orgáne tela. DC tvoria vždy iba malú časť prítomných buniek v orgáne. Rozpoznaním signálu predstavujúcim nebezpečie (napríklad molekuly bakteriálneho, alebo vírusového pôvodu) dochádza k aktivácii DC.

Dendritovú bunku prvýkrát opísal na konci 19. storočia Paul Langerhans. Po ňom je aj nazvaný typ DC vyskytujúci sa v koži (tzv. langerhansova bunka). Pojem „dendritová bunka“ zaviedli v roku 1973 Ralph M. Steinman a Zanvil A. Cohn. Za objavovanie centrálnej úlohy DC v adaptívnej imunitnej odpovedi bol Ralph M. Steinman v roku 2011 ocenený polovicou Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu.

Dendritové bunky sú fenotypovo heterogénna skupina buniek, avšak na povrchu všetkých DC okrem folikulárnych DC sa nachádzajú MHC glykoproteíny I. a II. triedy zodpovedné za prezentáciu antigénu. Väčšina DC vzniká a je dopĺňaná krvotvorbou, avšak Langerhansove bunky vznikajú počas embryonálneho štádia a folikulárne DC vznikajú z mezenchymálnych kmeňových buniek.

Nezrelé cDC fagocytujú odumreté časti zdravých tkanív zo svojho okolia, tento materiál spracujú a následne sú schopné prezentácie telu vlastných antigénov špecifickým T lymfocytom. Takéto T lymfocyty sú týmto kontaktom buď utlmené, alebo sa premenia na regulačné T lymfocyty (Treg). Týmto cDC napomáhajú k udržiavaniu tolerancie imunitného systému voči vlastným, zdravým tkanivám.

V prípade rozpoznania nebezpečia takzvanými vzory rozpoznávajúcimi receptormi (PRR; napr. rôzne typy TLR) sú cDC aktivované, maturujú a pomocou receptoru CCR7 pre chemokíny CCL-19 a CCL-21 smerujú do sekundárných lymfatických orgánov. Tu na MHC glykoproteínoch prezentujú antigén naivným T lymfocytom, kostimulujú ich pomocou molekúl CD80 a CD86 a sekretujú stimulujúce cytokíny. Tým dochádza k aktivácii T lymfocytov a spusteniu adaptívnej (antigén špecifickej) imunitnej odpovede. cDC dokáže aktivovať CD4+ aj CD8+ T lymfocyty. cDC dozrieva počas 48 h a v zrelom štádiu prežije 2-3 dni. Vyznačuje sa povrchovým znakom - integrínom CD11c.

pDC sa podieľajú na protivírovej odpovedi imunitného systému. Rozpoznávajú najmä vírusové nukleové kyseliny pomocou TLR-7 a TLR-9. Týmto signálom sú aktivované a menia sa na producentov proti vírusových cytokínov nazývaných interferóny I typu. Okrem toho sú tiež schopné prezentácie antigénu.

Tieto bunky majú podobnú morfológiu ako ostatné DC, ale vznikajú z mezenchymálnych kmeňových buniek a teda nie sú s ostatnými DC vývojovo príbuzné. Viažu opsonizovaný antigén a neexprimujú na svojom povrchu MHC II. triedy. FDC sú prítomné v lymfatických folikuloch kde sa podieľajú na aktivácii B lymfocytov.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dendritová bunka