Patrik Ouředník

	Patrik Ouředník
Narodenie	23. apríl 1957 (65 rokov); Praha, Česko
Odkazy
Webstránka	nllg.eu
Commons	Patrik Ouředník
	Biografický portál

Patrik Ouředník (vo Francúzsku tiež Patrick, * 23. apríl 1957, Praha) je česky a francúzsky tvoriaci spisovateľ a prekladateľ, žijúci vo Francúzsku.

Životopis

Narodil sa v rodine so silným intelektuálnym zázemím, otec bol lekár a matka profesorka francúzštiny. V sedemdesiatych rokoch sa angažoval v Jazzovej sekcii, organizácii, ktorá napriek nevôli normalizačného režimu organizovala jazzové, jazzrockové a neskôr punkové koncerty, a tiež sa venovala publikačnej a vydavateľskej činnosti. Keď sa v roku 1979 Ouředník podpísal pod petíciu VONSu za prepustenie politických väzňov v Československu, definitívne si zatvoril dvere k vysokoškolskému vzdelaniu. Pracoval ako kníhkupecký doručovateľ, archivár, sanitár, skladník a poštár.

Prekladateľského debutu sa dočkal ako dvadsaťjeden ročný, keď vydal najskôr samizdatovo a o tri roky neskôr v Jazzovej sekcii zborník Boris Vian: Kroniky, texty, povídky (1979) a oficiálne o päť rokov neskôr v literárnom magazíne Světová literatura texty šansoniéra Jacquesa Brela (1984). Okrem prekladania sa intenzívne venoval šachu.

Vo Francúzsku, kam emigroval v roku 1984, pracoval najprv ako šachový konzultant, neskôr ako knihovník. Večerne vyštudoval francúzsku literatúru a ako voľný poslucháč dejiny ideí a dejiny náboženského myslenia. V rokoch 1986 – 1998 bol redaktorom a vedúcim literárnej rubriky v štvrťročníku L’Autre Europe. V roku 1992 inicioval založenie Slobodnej univerzity v Nouallaguete, kde od roku 1995 prednáša.

Vlastnú lexikografickú, esejistickú a prozaickú tvorbu začal uverejňovať až po odchode do emigrácie. Po česky publikoval literárne a spoločensko-kultúrne články v časopisoch Svědectví a 150 000 slov, po francúzsky prispieval do periodík L’Autre Europe, La Nouvelle alternative, Lettre internationale, Liber, či Cadmos. Vo Francúzsku tiež vydal zborník štúdií o Vladimírovi Holanovi. Je autor hesla „Kultúra v Československu“ v Encyklopedia Universalis (1992) a tiež lektor a spoluautor Slovníka autorov a Slovníka literárnych diel v nakladateľstve Robert Laffont (1994). Po Nežnej revolúcii začal publikovať aj v českých periodikách ako napríklad Respekt, Nová přítomnost, Kritická příloha, Souvislosti, Prostor, Aluze a i.

Dielo

Dielo Patrika Ouředníka – nekonvenčné slovníky, romány, poviedky, eseje, básne, divadelné hry, literárne experimenty a mystifikácie – z neho robí z ojedinelého a nezaraditeľného autora súčasnej českej literatúry.

Roku 1988 vydal v Paríži „slovník nekonvenčnej češtiny“ Šmírbuch jazyka českého, v ktorom spracoval viac ako šestnásťtisíc výrazov z oblasti argotu a slangu. Dielo však nie je slovníkom v pravom slova zmysle. Ouředník chcel, podľa vlastných slov, poukázať na farebnosť a vtip nekonvenčnej češtiny, na jej mnohotvárnosť.^[1] Napríklad: Vysunul sem si extra válec a zapraskal pahejlama. Povidám pigošovi: „Zašroubuj si, vole, nebudem tu dunět nasucho.“ sa do spisovnej češtiny prekladá: Ubalil jsem si pěknou cigaretu a slastně protáhl nohy. „Ubal si rovněž cigaretu, příteli,“ pravil jsem svému společníku romského původu. „Když už zde musíme poshovět, využijme toho a zakuřme si.“ ^[2]

Prozaickou prvotinou vydanou po Nežnej revolúcii v Česku bola rozprávka O princi Čekankovi, jak putoval za princeznou a o všelijakých dobrodružstvích, která sa mu přitom přihodila. V rozprávke autor dokazuje svoju jazykovú brilantnosť. Klasická rozprávková schéma, v ktorej sa princ Čekanka a jeho verný koník Zagroškudla vydávajú na cestu za princeznou, je popretkávaná jazykovou hravosťou, slovnými hračkami, či nečakanými zvratmi.

V roku 1995 vydal Patrik Ouředník prózu Rok čtyřiadvacet, v ktorej obratne narába so spomienkami na obdobie 1965 – 1989, spája osobné s verejným a spoločenským, dôležité s nedôležitým. Svoje spomienky nekomentuje, nevysvetľuje a neposudzuje; obracia sa na tých čitateľov, ktorí majú rovnaký, alebo podobný pocit. V rozhovore publikovanom v revue Aluze Ouředník upresňuje: „Každá generace má, samozřejmě, své zasvěcenecké kódy. Rozdíl medzi západními a komunistickými generacemi je v tom, že individuál- ních prožitků je mnohem méně v komunismu, neboť vše je konotováno a interpretováno politicky, od volby kariéry až po milostný život. Prožitky jsou tudíž kolektivizovány na způsob zemědělské půdy a výsledkem je jakési JZD paměti.“^[3]

V roku 2001 vydal Patrik Ouředník vo vydavateľstve Paseka svoju najúspešnejšiu prózu Europeana, s mystifikačným podtitulom Stručné dějiny dvacátého věku.^[4] Europeana je kniha balancujúca na pomedzí beletrie a esejistiky, napísaná v naivnom tóne. Je akousi bizarnou kronikou vojen, vraždenia, myslenia, vedy, vynálezov a myšlienkových prúdov, leporelom dokumentárnych prvkov, historických dát, úvah a fiktívnych epizód týkajúcich sa najvražednejšieho storočia v dejinách ľudstva. Rozprávač do deja nevstupuje, jeho prítomnosť je iba tušená. Silný emotívny účinok prózy vychádza z nenápadného stavebného princípu, v ktorom sa prelínajú dve obrazové roviny. Prvá hovorí o otrasných následkoch a dôsledkoch svetových vojen a revolúcií, o kolaborácii vedy a techniky so zlom, o nespútaných hrách s oslobodeným sexom, o mediálnom falšovaní skutočností, o šialenstve spásonosných utópií a ďalších prejavoch dokumentujúcich šialenstvo a hystériu ľudstva. Druhá rovina je prehliadkou rôznych intelektuálnych teórií, v ktorých autor objavuje bezradnosť a ničnehovoriace prázdno. Europeana, plná čierneho humoru, irónie, sarkazmu a mystifikácií, bola preložená do viac ako tridsiatich jazykov.^[5]

V roku 2006 vydal Patrik Ouředník v nakladateľstve Torst knihu Příhodná chvíle, 1855, v ktorej reflektuje jeden výrazný fenomén 19. storočia – zakladanie slobodných osád v Severnej a Južnej Amerike Európanmi, túžiacimi po inom spoločenskom kontexte. Stovky utopických pokusov mali jednu spoločnú črtu: odmietali európsky spoločenský pohyb hlásaný komunistami, či socialistami, a hľadali iné, alternatívne východisko. Prvá časť knihy je spoveďou talianskeho anarchistu, ktorý sa pred rokmi pokúsil založiť slobodnú komunitu v Brazílii. Vyjde najavo, že jeho veľkolepý projekt stroskotal, nie je však jasné prečo. V druhej časti preberá úlohu narátora jeden z osadníkov, ktorý popisuje nekonečné spory, nezmyselné hlasovania o slobodnej práci, či voľnej láske. Záverečná časť ponúka štyri rôzne vyústenia príbehu, ktoré vlastne vyústeniami v pravom slova zmysle nie sú. Autor žongluje so stereotypmi a konvenciami. Možno teda uvažovať o rovnakom, alebo podobnom cieli autora ako v prípade prózy Europeana – o reštitúcii pravdy cez jazyk, ktorý podľa neho vyjadruje „pravdu doby“.^[6]

Román Ad acta, ktorý Ouředník vydal v tom istom roku, charakterizuje autor francúzskeho doslovu ako „falošnú detektívku a naozajstný metafyzický triler“.^[7] Vracia sa do Prahy, „hlavného mesta bezmennej zeme“. Ouředník siahol k detektívnemu románu, ale pod žánrovou zámienkou medituje o jazyku, ktorý je súčasne jediným prostriedkom k uchopeniu reality i princípom všetkých nedorozumení. Podľa autora doslovu sa Ouředníkovi podarilo uskutočniť starý flaubertovský projekt: napísať román o ničom. Ouředník sám k to mu podotýka: „Čo je to nič? Vákuum zaplnené jazykom v zmysle do- slovnom i prenesenom. Množte sa a hovorte. Zdanie existencie, ktorú stojí za to vyjadriť, zdanie príbehu, ktorý stojí za to napísať, zdanie súvislostí, na ktoré stojí za to poukázať. Ľudský život vo svojich troch polohách: existujem (viď existencia), spejem odniekiaľ niekam (viď príbeh), dáva to nejaký zmysel (viď súvislosti). Táto knižka by sa mohla tiež volať Len aby.“^[8]

Bibliografia

Próza

O princi Čekankovi, jak putoval za princeznou, a o všelijakých dobrodružstvích, která se mu přitom přihodila. Volvox Globator 1993; Dybbuk 2008.
Rok čtyřiadvacet. Volvox Globator 1995; Paseka 2002.
Pojednání o případném pití vína, totiž velikém & ustavičném... Volvox Globator, 1995; Tako, 2002; Volvox Globator, 2012.
Europeana. Stručné dějiny dvacátého věku. Paseka 2001; 2002; 2006; Volvox Globator 2012.
Příhodná chvíle, 1855. Torst 2006.
Ad acta. Torst 2006.
Histoire de France. À notre chère disparue (Dejiny Francúzska. Našej drahej zosnulej, francúzsky). Allia 2014.
La fin du monde n'aurait pas eu lieu (Koniec sveta vraj nenastal, francúzsky). Allia 2017.

Poézia

Anebo. Volvox Globator 1992.
Neřkuli. Mladá fronta 1996.
Dům bosého. Paseka 2004.

Divadlo

Dnes a pozítří. Větrné mlýny 2012.

Esejistika

Hledání ztraceného jazyka. Susa 1997.
Utopus to byl, kdo učinil mě ostrovem. Torst 2010.
Svobodný prostor jazyka. Torst 2013.
Antialkorán aneb Nejasný svět T. H.. Volvox Globator 2017.

Lexikografia

Šmírbuch jazyka českého. Slovník nekonvenční češtiny. Edice K, Paříž 1988; 1989; Ivo Železný 1992; Paseka 2005.
Aniž jest co nového pod sluncem. Slova, rčení a úsloví biblického původu. Mladá fronta 1994; Volvox Globator 2011.
Klíč je ve výčepu. Volvox Globator 2000; 2014.

Preklady z francúzštiny

Boris Vian: Kroniky, texty, povídky. Samizdat 1978; Jazzová sekce 1981.
Jacques Brel: Slehlá zem. Světová literatura, 1, 1984.
Serge Pey: Proroctví. Revue K, 16, 1984.
Raymond Queneau: Stylistická cvičení. Jazzová sekce, 1985; Volvox Globator, 1994; 2012.
Michel Butor: Skladiště. Revue K, 19, 1985.
Samuel Beckett: Čekání na Godota. Odeon, 1986; Větrné mlýny, 2005; 2010.
Boris Vian: Vlkodlak. Francouzská literatura, I, 1986.
Samuel Beckett: Veršovánky. Francouzská literatura, I, 1986.
Marcel Béalu: Živý mrtvý. Francouzská literatura, II, 1988.
Claude Simon: Pozvání. Svědectví, 85, 1988.
Samuel Beckett: Katastrofa. Svědectví, 91, 1990.
Boris Vian: Rozruch v Andénách. Volvox Globator, 1992; 1996; 2001.
Jacques Vaché: Dopisy z války. Volvox Globator, 1994.
Boris Vian: Mravenci. Volvox Globator, 1994; 2001, s J. Pelánem.
Henri Michaux: Jistý Plume. Volvox Globator, 1995.
François Rabelais: Pantagruelská pranostyka, nesporná & neklamná & neomylná... Volvox Globator, 1995.
Alfred Jarry: Spekulace. Volvox Globator, 1997.
Raymond Queneau: Na ženský je člověk krátkej. Volvox Globator, 2001.
Boris Vian: Praktická rukojeť Saint-Germain-des-Prés. Revue Labyrint, 11-12, 2002.

Preklady z češtiny

Vladimír Holan: À tue-silence. Éditions K, 1990.
Jan Skácel: Paysage avec pendules. Éditions K, 1990.
Ivan Wernisch: Au jour d’hier. Éditions K, 1990.
Vladimír Holan: L’Abîme de l’abîme. Plein Chant, 1991.
Miroslav Holub: Programme minimal. Circé, 1997.
Jan Zábrana: Toute une vie. Allia, 2005; 2009.

Časopisecky: Jan Neruda, Vladislav Vančura, Bohumil Hrabal, Ota Pavel, Jiří Gruša, Petr Kabeš, Olga Špilarová aj.

Usporiadal

Boris Vian (samizdat, Praha 1978).
Boris Vian (Jazzová sekce, Praha 1981).
Francouzská literatura I (Paříž 1986).
Francouzská literatura II (Paříž 1988).
L'Écrivain et le pouvoir (Paříž 1988).
Podzimní píseň Paula Verlaina v českých překladech (Paříž 1988, rozšířené vyd., Praha 1993).
Vladimír Holan (Bassac 1991).
Des 112 façons desquelles on peut faire rouler un tonneau à huile (Limoges 1999, s J. Pelánem).
Des 55 espèces de brodequins dont on peut s'entourer les pieds en hiver (Limoges 2001, s J. Pelánem).
Kde domov můj, varianty a parafráze (Praha 2004).

Ocenenie

1992: Cena Českého rozhlasu (Anebo)
1995: Cena Josefa Jungmanna (Pojednání o případném pití vína)
2001: Kniha roku, Lidové noviny (Europeana)
2004: Nominácia: Prix Médicis Étranger, Francie (Europeana)
2005: Top Shelf, The Village Voice, USA (Europeana)
2006: The Decade's Best Books, The Guardian, Velká Británie (Europeana)
2006: Nominácia: Evropská cena za literaturu, EU (Europeana)
2007: Libro dell'Anno, La Stampa, Itálie (Příhodná chvíle)
2007: Nominácia: Evropská cena za literaturu, EU (Příhodná chvíle)
2009: Prix Gourmand, Francie
2010: Gourmand World Award Top 4, USA
2010: Prix Montesquieu, Francie
2011: Prix Margueritte Yourcenar, Francie
2011: Nominácia: Book Awards AATSEEL, USA (Ad acta)
2012: Nominácia: Prix France Culture, Francie (Ad acta)
2012: Prix Grignant-les-Adhémar, Francie (Ad acta)
2013: Nominácia: Cena Českého literárního fondu
2013: Cena Toma Stopparda (Svobodný prostor jazyka)
2014: Státní cena za literaturu
2017: Nominácia: Prix des Deux magots, Francie (La fin du monde)
2018: Magnesia Litera (Antialkorán)
2018: Nominácia: Prix de la Grande Gidouille, Francie (La fin du monde)

Referencie

↑ Uni, 9, 2005.
↑ Šmírbuch jazyka českého, 3. vyd. Paseka, 2005.
↑ Aluze, č. 3, 2003
↑ Ako upozorňuje Róbert Mankovecký v divadelnom programe Slovenského komorného divadla (Martin, 2014), názov Europeana je podľa slov autora množným číslom – ta Europeana –, presný slovenský preklad by mal byť Europeány – v zmysle európske súvislosti.
↑ . Dostupné online.
↑ Florence Pellegriniová: „Flaubert a Ouředník aneb Dějiny jako fraška“, český preklad Souvislosti 1, 2012.
↑ Jean Montenot: „Ad acta, ad arbitum“, český preklad Souvislosti 1, 2012.
↑ Labyrint, 19-20, 2007.

Externé odkazy

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[1] Uni, 9, 2005.

[2] Šmírbuch jazyka českého, 3. vyd. Paseka, 2005.

[3] Aluze, č. 3, 2003

[4] Ako upozorňuje Róbert Mankovecký v divadelnom programe Slovenského komorného divadla (Martin, 2014), názov Europeana je podľa slov autora množným číslom – ta Europeana –, presný slovenský preklad by mal byť Europeány – v zmysle európske súvislosti.

[5] . Dostupné online.

[6] Florence Pellegriniová: „Flaubert a Ouředník aneb Dějiny jako fraška“, český preklad Souvislosti 1, 2012.

[7] Jean Montenot: „Ad acta, ad arbitum“, český preklad Souvislosti 1, 2012.

[8] Labyrint, 19-20, 2007.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]