Henrich II.
8. rakúsky markgróf
Panovanie
Dynastia	Babenbergovci
Panovanie	Rakúsko 1141–1177 Bavorsko 1143–1156
Predchodca	Leopold IV.
Nástupca	Leopold V.
Biografické údaje
Narodenie	1107/1114
Úmrtie	13. január 1177 Viedeň, Rakúsko
Pochovanie	Škótsky kláštor, Viedeň
Rodina
Manželka	1. Gertrúda Saská, 2. Theodora Komnéna
Potomstvo	Richardis Babenberská Agnesa Babenberská Leopold V. Henrich I. z Mödlingu
Otec	Leopold III.
Matka	Agneša z Waiblingenu
Odkazy
	Henrich II. (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Biografický portál

Henrich II. Babenberský, nazývaný aj Henrich Jasomirgott (nemecky Heinrich II. Jasomirgott; 1107/1114^[1] – 13. januára 1177) z rodu Babenbergovcov, bol ako Henrich IV. falcgróf rýnsky (1140 – 1141), rakúsky markgróf v rokoch 1141 – 1156, bavorský vojvoda v rokoch 1143 – 1156 a od roku 1156 rakúsky vojvoda.

Život

Mladosť a prvé roky vlády

Henrich II. sa narodil ako druhý syn rakúskeho markgrófa Leopolda III. a Anežky z Waiblingenu, dcéry nemeckého cisára Henricha IV. a sestry Henricha V. Jeho otec bol neskôr svätorečený a v 17. storočí bol vyhlásený za rakúskeho národného patróna. Jeho matka bola vdovou po Fridrichovi I. Švábskom. Henrich bol tak spriaznený s poprednými ríšskymi rodmi. Bol nevlastným bratom nemeckého kráľa Konráda III., ktorý bol strýkom Fridricha Barbarossu.^[2]

Potom, čo bol Konrád III. v roku 1138 zvolený nemeckým kráľom, udelil Bavorské vojvodstvo jeho bratovi Leopoldovi IV. Henrich sa už skôr stal držiteľom statkov svojej matky v Porýni a jeho postavenie bolo posilnené, keď sa v roku 1140 stal falcgrófom rýnskym.^[3]

Boj o bavorské dedičstvo

Keď bavorský vojvoda Leopold 18. októbra 1141 nečakane zomrel, získal Bavorsko jeho starší brat Henrich Jasomirgott.^[4] Aby, ukončil nepriateľstvo s Welfmi, uzavrel v máji 1141 „politický sobáš“ s Gertrúdou, vdovou po zomrelom bavorskom vojvodovi Henrichovi Pyšnom a dcérou zomrelého cisára Lothara III.^[5] Nádeje, že Gertrúdin syn Henrich Lev akceptuje svoju matku ako bavorskú vojvodkyňu a, že Welf IV. nebude proti svojej (bývalej) švagrinej nič podnikať, sa zdali oprávnene. Avšak smrť Gertrúdy 18. apríla 1143 po pôrode svojej dcéry viedla k tomu, že už po necelom roku došlo k stroskotaniu tohto plánu. A tak aj keď Henrich Lev už po navrátení Saska nároky na Bavorsko ďalej neznášal, pokračoval v zápase jeho strýko Welf IV. Spory o Bavorské vojvodstvo medzi Welfovcami na jednej strane a Babenbergovcami a Hohenštaufovcami na druhej strane ďalej pokračovali.^[6] Pri bojoch Henrich neušetril ani statky svojho brata, biskupa vo Freisingu:

V nasledujúcich rokoch mohol Welf VI. počítať s podporou vo vnútri aj mimo Bavorska. Na jeho strane stáli: štajerský vojvoda Otakar III., ktorého matka pochádzala z rodu Welfovcov, uhorský kráľ Gejza II. a možno Fridrich Barbarossa, ktorý bol synovcom Welfa aj Konráda III. Henrich mal doteraz podporu salzburského arcibiskupa Konráda a mohol počítať s ostatnými bavorskými biskupmi. Avšak spor s regensburským biskupom priniesol vážne oslabenie jeho pozície. Zatiaľ čo Henrich podporený svojim švagrom, českým kniežaťom Vladislavom sústredil svoje vojenské akcie na Regensburg, vpadlo štajerské vojsko do Rakúska a spôsobilo tam ťažké škody. Mnoho hnevu vyvolalo české vojsko, ktoré pri svojom vpáde na území regensburského biskupstva neušetrilo ani kostoly. Hladomor, ktorý prepukol, ešte znásobil všeobecnú núdzu. Pomery boli tak zlé, že dokonca sám salzburský arcibiskup Konrád spolu so svojím sufragánnym regensburským biskupom Henrichom vyhlásil nad českým kniežaťom, bavorským vojvodom a rovnako ako aj nad ich hlavnými straníkmi Ottom z Witelsbachu a Fridrichom z Bogenu cirkevnú kliatbu. Túto kliatbu potvrdil sám pápež Eugen III. V tejto situácii zasiahol kráľ Konrád, ktorý v júli dvorský snem, v ktorom sa mu podarilo presadiť ukončenie ničivých bojov.^[8]

Čoskoro potom sa Henrich zaplietol do sporov s Uhorskom. Dôvodom bol Boris, údajný syn uhorského kráľa Kolomana a jeho druhej manželky Eufémie, ktorý v roku 1146 opätovne vystúpil so svojimi nárok na uhorský trón. Podľa jeho návodu prepadli rakúski šľachtici dôležitú uhorskú pevnosť Prešporok. Uhorský kráľ ich od tam vypudil, pretože Henrich, zaneprázdnený v Bavorsku, im nemohol nijako pomôcť. Kráľ Gejza podnecovaný Welfom IV. sa s týmto úspechom neuspokojil. Prichystal veľký protiúder a v septembri 1146 pripravil na rieke Fischa ťažkú porážku.^[8] Po tejto porážke sa situácia Babenbergovcov stávala kritickou. Až vyhlásenie druhej križiackej výpravy, ku ktorej sa pripojil kráľ Konrád, markgróf Henrich II. Babenberský aj predstavitelia welfskej strany na čele s Welfom IV., situáciu v Bavorsku upokojilo.

Druhá križiacka výprava

Spolu s kráľom Konrádom prijali výzvu na druhú križiacku výpravu poprední predstavitelia Ríše. Zúčastnili sa okrem iného bavorský vojvoda a rakúsky markgróf Henrich, české knieža Vladislav II., štajerský markgróf Otakar III., gróf Bernard Z Trixenu a mnohí ďalší, ako aj Welf IV. a Fridrich Barbarossa.^[9]

Z Konštantínopola vyrazilo nemecké vojsko naprieč Malou Áziou, ktorá bola z veľkej časti pod tureckou kontrolou. O to bolo zložitejšie bolo získavanie zásob vody. Dňa 25. októbra sa u Dorylaeum stretla unavená križiacka armáda a tureckým vojskom a bola rozprášená. Sotva desatine výpravy sa podarilo prebiť späť ku Nikaia. Tu Konrád počkal na príchod francúzskej armády, ku ktorej sa zbytok nemeckej armády pripojil.^[10] Po dosiahnutí Svätej zeme sa spojená nemecká a francúzska armáda s vojskom Jeruzalemského kráľovstva rozhodla k útoku na Damask. Cez križiacku prevahu útok nedosiahol svoj cieľ a po správe, že sa blíži turecké vojsko vedené aleppským vládcom Núd ad-Dín, križiaci radšej ustúpili.^[11]

Po neúspechu útoku na Damask prijal pozvanie na byzantský dvor. V Konštantínopole uzavrel alianciu s byzantským cisárom Manuelom. Výsledkom tejto aliancie pre Babenbergovcov bol sobáš Henricha s neterou byzantského cisára Theodorou.^[12]

Napriek uzavretej dohode sa príliš nezmenil názor byzantského dvora na „kultúrnu menejcennosť“ západných barbarov a dvorné dámy považovali sobáš Theodory za nešťastie a boli zhrozené, že také jemné stvorenie má byť „obetované“ netvorom zo západu.^[14]

Prímerie uzavretý medzi Hohenštaufmi a Welfmi vypršalo po Konrádovom návrate z križiackej výprave na jar roku 1149 a čoskoro potom sa rozhoreli nové boje. V nich sa kráľovi podarilo vynútiť prevahu nad Welfom IV., a ten nakoniec v roku 1150 kapituloval. Medzitým ale dospel jeho nevlastný syn Henrich Lev, ktorý sa odmietol podrobiť. K ďalšiemu meraniu síl už nedošlo, pretože 15. februára 1152 Konrád zomrel. Novo zvolený kráľ Fridrich Barbarossa, bol po otcovi Štauf a po matke Welf a so svojimi welfskými príbuznými mal omnoho lepšie vzťahy než jeho predchodca (a strýko) Konrád. Zlepšenie vzťahov s Welfmi však zároveň veštilo blížiaci sa koniec babenberskej vlády v Bavorsku.^[15] Keď sa Henrich Jasomirgott bez ohľadu na predvolanie nedostavil na dvorský zjazd v Goslare v júli roku 1154, kde Barbarossa na základe na základe rozhodnutia kniežat priznal nárok Henrichovi Levovi na Bavorské vojvodstvo.^[16][17] Faktickým vládcom Bavorska zostával Henrich II. Jasomirgott. Nedôvera ku kráľovi Fridrichovi spôsobila, že sa Henrich nezúčastnil jeho rímskej jazdy.^[18] Po návrate z Talianska sa kráľ Fridrich Barbarossa niekoľko ráz stretol s Henrichom v snahe konečne vyriešil bavorskú otázku.

Privilegium minus

Aby Fridrich Barbarossa zmiernil napätie medzi Hohenštaufmi a Welfmi prisľúbil Henrichovi Levovi vrátenie Bavorského vojvodstva a aby odškodnil Henricha Jasormigotta, ktorému Bavorsko prepožičal cisár Konrád III., oddelil rakúsku marku definitívne od Bavorska, potvrdil mu jeho držbu a povýšil ho na vojvodstvo.^[19]

Napriek veľkorysej slobode malo uvedené privilégium len veľmi obmedzený dosah, pretože razba mincí, ochrana Židov, lovecké a rybárske právo stále „vlastnil“ cisár. Situácia Babenbergov v Rakúsku sťažovalo aj to, aj to, že tu nevlastnili stabilné majetkové zázemie. Síce vlastnili majetok v Bavorsku, ale v Rakúsku sa im najvýznamnejšie majetky sa im podarilo získať až v nasledujúcich rokoch a až potom sa stali skutočnými pánmi rakúskeho vojvodstva.^[21]

Rakúsky vojvoda

V polovici 12. storočia Henrich začal premenu do tej doby provinčnú Viedeň na reprezentatívne sídlo nechal tu vystavať palác s kaplnkou. V roku 1155 priviedol do Viedne Benediktínov, ktorí založili Škótske kláštory.^[22]

Rakúsky vojvoda Henrich sa v roku 1158 zúčastnil ťaženia cisára Fridricha Barbarossu proti severotalianskym mestám a predovšetkým proti Milánu.

-Vincentius^[23]

Veľkou stratou pre Henricha znamenali úmrtia jeho mladších bratov, ktorí zastávali významné cirkevné funkcie, Otto, biskup z Freisingu zomrel 22. septembra 1158^[24] a salzburský arcibiskup Konrád zomrel 28. septembra 1168.^[25]

Keď bol v júli roku 1174 na sneme v Regensburgu zbavený svojho úradu salzburský arcibiskup Vojtech, bol jeho strýko Henrich Jasomirgott jediným, kto proti tomu protestoval a kto sa Vojtecha zastal.^[26]

Koniec vlády a smrť

V sedemdesiatich rokoch 12. storočia došlo k pohraničnému konfliktu medzi Čechmi a Rakúšanmi. Postupujúca kolonizácia z Rakúska posúvala južnú hranicu Čiech (Vitorazko) hlbšie do českého územia. České knieža Soběslav II. vyzval Henricha, aby mu vydal neprávom osídlené územia. Nasledujúci spor, kde obidve strany, že územie im patrí, sa Soběslav rozhodol riešiť vojensky. Spojil sa s uhorským kráľom, štajerským markgrófom Otakarom a moravským údelným kniežaťom Konrádom a spoločne vyplienili Rakúsko až ku Dunaju a vypálili Kláštor Zwetl.^[27] Henrichovi synovia Leopold V. a Henrich ml. síce v odvete vpadli krátko na Moravu, ale ich akcia nedosiahla výraznejší úspech.^[28] Zvlášť potom, keď 29. novembra 1176 si vojvoda Henrich II. pri páde z koňa zlomil nohu a 13. januára 1177 tomuto zraneniu podľahol.^[29] Bol pochovaný v Škótskom kláštore vo Viedni, ktorý sám v roku 1155 založil.^[30]

Rodokmeň

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Henrich II. (Rakúsko, Babenberg)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jindřich II. Babenberský na českej Wikipédii.