Flavius Rufinus (* ? Elusa v Akvitánii – † 27. november 395 Konštantínopol) bol východorímsky vojvodca a štátnik, ktorý fakticky vládol roku 395 namiesto mladého cisára Arkadia.

Rufinus vstúpil roku 379 do služieb cisára Theodosia I. a onedlho získal značný vplyv. V rokoch 388/392 bol magister officiorum, roku 392 konzulom a v rokoch 392/395 prefektom pretoria Východu. Keď cisár Theodosius odtiahol roku 394 na západ proti uzurpátorovi Eugeniovi, zaujal Rufinus postavenie hlavného radcu cisára Arkadia, Theodosiovho sedemnásťročného syna, ktorý zostal v Konštantínopole. Po Theodosiovej smrti v januári 395, keď vládu oficiálne prevzali Honorius na Západe a Arkadius na Východe, Rufinus určoval hlavný smer východorímskej politiky, podobne ako v západnej polovici ríše Stilicho.

V roku 395 sa na Balkáne vzbúrili Vizigóti, ktorí tu boli usadení na základe dohody z roku 382, a pod Alarichovým vedením plienili tamojšie provincie. Zo žiarlivosti voči Stilichonovi odmietol Rufinus pomoc od západnej ríše, čo Alarichovi dovolilo pretiahnuť Macedóniu až do Grécka a vydrancovať tam Attiku aj Peloponéz. Rufinus niesol zodpovednosť aj za ostrý kurz vlády voči pohanom v prvých mesiacoch po Theodosiovej smrti.

Politickí odporcovia, ktorých počet pomaly rástol, Rufinovi spravidla vytýkali túžbu po majetku a mocibažnosť (snaha stať sa cisárovým švagrom). 27. novembra 395 Rufinusa zabili sprisahanci spolčení okolo vojvodu Gainy – ariána gótskeho pôvodu – v hlavnom meste. Niekedy sa usudzuje, že v pozadí vraždy stál Stilicho.

Pozri aj

• Zoznam konzulov Rímskej, Západorímskej a Byzantskej ríše