Provincia Británia Provincia Britannia ↓ 43 – 410 ↓
Geografia Rímske cisárstvo okolo roku 125; červeným zvýraznená provincia Británia
Hlavné mesto	Camulodunum, Londinium
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie	Rimania, Romano-Britovia, Britonovia
Jazyky	latinčina, keltské jazyky
Náboženstvo	starorímske, druidské, kresťania, mithraistické
Štátny útvar
Štátne zriadenie	provincia
Vznik	43 – dobytie Claudiom
Zánik	410 – koniec rímskej vlády
Predchádzajúce štáty: Dejiny prehistorickej Británie Nástupnícke štáty: subrománska Británia

Británia (latinsky Britannia) bola rímska provincia, ktorá sa rozkladala na väčšine ostrova Veľká Británia (okrem severnej Kaledónie) a ktorá sa medzi rokmi 43 až 410 nachádzala pod kontrolou rímskej ríše. Názov pochádza od ich keltských obyvateľov Britonov. Už pred rímskou inváziou udržovalo keltské obyvateľstvo Británie v dobe železnej kultúrne a hospodárske styky s kontinentálnou Európou. Avšak až Rimania zaviedli na ostrove nové poľnohospodárske, urbanizačné, výrobné a architektonické postupy, čím výrazne prispeli k rozvoju miestnej civilizácie a čiastočne k romanizácii – vzniku britsko-rímskej kultúry.

Historické pramene vzťahujúce sa k rímskej prítomnosti v Británii sú pomerne vzácne, aj keď mnohí rímski dejepisci sa vo svojich prácach aspoň okrajovo zmieňovali o pomeroch na ostrove. Väčšina našich dnešných poznatkov o rímskej etape dejín Británie preto pochádza z archeologických objavov a predovšetkým z epigrafických materiálov.

História

Prvé kontakty

Británia nebola pre stredomorské národy úplne neznámou krajinou. Už v 4. storočí pred n. l. obchodovali Gréci a Kartáginci s britským cínom. Gréci ju totiž nazývali Cassiterides alebo „cínový ostrov“ a popisovali ju ako krajinu ležiacu niekde v blízkosti západného pobrežia Európy. Kartáginský moreplavec Himilko vraj pristal na ostrove v 5. storočí pred n. l. a grécky prieskumník Pýtheás priplával v 4. storočí pred n. l. Napriek tomu bolo toto miesto vnímané ako veľmi záhadné a niektorí spisovatelia dokonca odmietali uveriť v jeho existenciu.

Prvý priamy kontakt s Britániou nadviazali Rimania v rokoch 55 a 54 pred n. l., keď vojvodca Julius Caesar počas svojich galských ťaženiach podnikol dve výpravy na ostrov, pretože sa domnieval, že Britanovia podporujú galský odboj proti rímskej nadvláde. Pri prvej expedícii, ktorá svojim rozsahom zodpovedala skôr prieskumu než skutočnej invázii, s Rimania vylodili v Kente. Kvôli búrke, ktorá poničila ich loďstvo, a pre malý počet jazdy však neboli schopní preniknúť ďalej do vnútrozemia. Z vojenského hľadiska skončilo toto ťaženie neúspešne, rímsky senát aj tak vyhlásil dvadsaťdňové verejné slávnosti v Ríme na počesť tohto nevídaného činu. Svojú druhú výpravu uskutočnil Caesar s podstatne väčšími silami, vďaka čomu prinútil niektoré domorodé kmene k plateniu tribútu a odovzdanie rukojemníkov výmenou za mier. Na čelo kmeňa Trinovantov (Trinovantes) bol dosadený náčelník Mandubracius, zatiaľ čo jeho súper Cassivellaunus bol prinútený k zloženiu zbraní. Či bol tribút po Caesarovom návrate do Galie naozaj platený, zostáva predmetom sporu medzi historikmi.

Caesarove výboje v Británii nepriniesli Rimanom žiadne nové územia, viedli však k nastoleniu niekoľkých klientskych vládcov a vtiahli tak Britániu do sféry rímskych záujmov. Augustus opakovane plánoval inváziu na ostrov v rokoch 34, 27 a 25 pred n.l., okolnosti ale neboli nikdy priaznivé, v dôsledku toho sa vzťahy medzi Britániou a Rímom obmedzili na vzájomný obchod. Zemepisec Strabón, ktorý písal svoje dielo na konci Augustovej vlády, tvrdil, že clá uvalené na obchod s Britániou prinášali vyššie ročné výnosy, než mohlo zaistiť prípadné vojenské podrobenie ostrova. Zvýšenej obchodnej výmene nasvedčujú aj archeologické nálezy preukazujúce rastúce množstvo dovezeného luxusného tovaru v juhovýchodnej Británii. Strabón sa zmieňuje o britanských kráľoch, posielajúcich svojich vyslancov do Ríma. Augustus pripomína vo svojom spise Res Gestae dvoch britanských náčelníkov, ktorým poskytol azyl. Keď bolo niekoľko Tiberiových lodí počas ťaženia v Germánii v roku 16 n. l. zahnaných búrkou k brehom Británie, miestni vládcovia ich prepustili naspäť do Galie. Rimania sa zrejme usilovali o zachovanie rovnováhy síl v južnej Británii a podporovali dve mocné miestne kráľovstvá: Catuvellov (Catuvellauni) a Atrebatov (Atrebates). Túto politiku zastávali do roku 39 alebo 40, keď Caligula prijal vypovedaných členov vládnucej dynastie Catuvellov a zdanlivo sa chystal k útoku na ostrov. K jeho realizácii došlo ale až potom, keď sa u Claudia domáhal pomoci zosadený náčelník Atrebatov menom Verica.

Rímska invázia a podrobenie krajiny

Velenie nad inváznymi silami bolo zverené Aulovi Plautiovi, významnému senátorovi, ktorému Claudius pridelil vojsko o štyroch légiach, doplnených rovnako početnými pomocnými zbormi. Rímska armáda čítajúca okolo 40 000 mužov bola prepravená do Británie v troch častiach, ktoré sa vylodili v roku 43 zrejme na mieste nazývanom Rutupiae (dnešný Richborough v Kente). Podľa názoru niektorých bádateľov však Rimania pristali v blízkosti súčasného Chichestera či v Southamptona. Vojsko Britanov viedli bratia Togodumnus a Caratacus, ktorých otcom bol bývalý náčelník Catuvellov Cunobelinus. Tí sa stretli s postupujúcimi Rimanmi pri prechode rieky neďaleko dnešného Rochesteru. V tejto bitke pri Medway boli Britanovia porazení, načo boli zatlačení za rieku Temžu. Tam sa znovu stretli s Rimanmi, im opäť podľahli. V nastálom prenasledovaní bol Togodumnus zabitý, zatiaľ čo Caratacus unikol, takže mohol pokračovať v odpore ďalej na západ krajiny. Po tomto víťazstve zastavil Plautius svoj postup a navrhol Claudiovi, aby sa pripojil k záverečnému útoku. Podľa Cassia Dioa dorazil cisár s posilami, zahrňujúcimi obliehacími zariadeniami a vojnovými slonmi, s ktorých pomocou bolo neskôr dobyté hlavné sídlo Catuvellov, Camulodunum (Colchester). Po jeho páde sa jedenásť kmeňov na juhovýchode Británie podrobilo Claudiovi, ktorý sa potom odobral do Ríma osláviť svoje víťazstvo.

Potom, čo sa Rimania zmocnili juhu ostrova, obrátili svoju pozornosť na územie terajšieho Walesu. Tunajšie kmene Silurov (Silures) a Ordovikov (Ordovices) zotrvávali v nezmieriteľnom nepriateľstve voči Rimanom a po niekoľko prvých desaťročiach predstavovali ich najzárputilejších protivníkov, hoci dochádzalo aj k občasným revoltám rímskych spojencov, ako boli Brigantovia (Brigantes) alebo Icenovia (Iceni). Silurov viedol Caratacus, ktorý sa v boji proti rímskemu správcovi Publiovi Ostoriovi Scapulovi uchýlil k účinnej gerilovej taktike. Konečne v roku 51 prinútil Ostorius Carataca k bitke na otvorenom poli, v ktorom rímsky vojvodca presvedčivo zvíťazil. Vodca Britanov hľadal útočisko u Brigantov, ktorých kráľovná Cartimandua však osvedčila svoji vernosť Rimanom a Carataca im odovzdala. Caratacus bol potom odvedený do zajatia v Ríme, kde si dôstojnou rečou počas Claudiovho triumfu vyslúžil od cisára milosť. Silurovia ale neboli doposiaľ spacifikovaní a na čelo odboja proti Rimanom sa postavil Cartimanduin bývalý manžel Venutius.

V rokoch 60 až 61, zatiaľ čo miestodržiteľ Gaius Suetonius Paulinus bojoval proti druidom na ostrove Mona (Anglesey) na severe Walesu, vypukla v juhovýchodnej Británii vzbura vedená Boudiccou, vdovou po nedávno zomrelom kráľov Icenov Prasutagovi. Povstanie bolo vyprovokované rímskym záborom územie kmeňa a krutým zachádzaním s kráľovnou a jej dcérami. Podľa Prasutagovej závete mala polovica jeho kráľovstva pripadnúť cisárovi Nerovi a zbytok jeho dcéram. Rímske právo ale neuznávalo ženy za dedičky. Icenovia spoločne s Trinovantami následne prepadli a zmasakrovali rímskych kolonistov v Camulodune a rozdrvili légiu poslanú na vyslobodenie mesta. Suetonius Paulinus sa po týchto udalostiach bezodkladne vypravil na juh. Povstalci zatiaľ napadli a zničili Londinium (Londýn) a Verulamium (St Albans). V týchto troch mestách bolo vraj pobitých medzi 70 až 80 tisíc ľudí. Napriek týmto pohromám a strate jednej légie Suetonius preskupil svoje zostávajúce sily a zvolil si príhodné bojisko. Vo vzniknutej bitke pri Watling Street dosiahli Rimania aj cez niekoľkonásobnej početnej prevahe Britanov jasné víťazstvo. Boudicca nedlho potom zomrela na následky otravy alebo choroby. O vážnosti povstania svedčia tvrdenia historika Suetonia, podľa ktorého Nero uvažoval o úplné stiahnutie sa z Británie.

Nové nepokoje prepukli v roku 69, ktoré vstúpili do dejín ako „rok štyroch cisárov“. Občianska vojna zúriaca v rímskej ríši oslabovala pozíciu legátov v Británii a tí tak len s problémami udržovali kontrolu nad légiami, čo využil Venutius. Rimania už skôr bránili Cartimanduu proti jeho útokom, teraz ale museli utiecť, čím bola Venutiovi prenechaná vláda nad severnou časťou krajiny. Keď konečne Vespasianus získal kontrolu nad ríšou, ustanovil miestodržiteľa v Británii Quinta Petilia Ceriala a Sexta Julia Frontina, ktorí mali priviesť Brigantov a Silurov k poslušnosti. Frontinus dobyl celý južný Wales a zahájil ťažbu miestnych nerastných zdrojov, predovšetkým zlata.

V ďalších rokoch postúpili Rimania hlbšie na sever a rozšírili svoju vládu na väčšinu Británie. Gnaeus Julius Agricola, svokor historika Tacita, do roku 78 takmer vyhladil Ordovikov. V roku 84 zvíťazil nad Kaledoňanmi v bitke pri Mons Graupius v dnešnom severnom Škótsku. Týmto úspechom posunuli Rimania hranice svojej moci v Británii ďalej na sever, ale ovládnuť úplne všetky kmene sa im nepodarilo. Krátko nato bol Agricola odvolaný Domitianom z Británie naspäť do Ríma. Rimania sa potom stiahli z Kaledónie na dobre brániteľnú líniu medzi zálivy Firth of Forth a Firth of Clyde. Po väčšinu doby, keď sa Rimania zdržiavali v Británii, boli na ostrove umiestnené značné vojenské sily. Do funkcie miestodržiteľov provincie preto cisári ustanovovali skúsených a zdatných vojakov. Následkom toho mnoho neskorších cisárov ako napríklad Vespasianus, Pertinax alebo Gordianus I. zlúžili v Británii v hodnostiach správcov aôebo legátov.

Okupácia a ústup z južného Škótska

Žiadne historické pramene nepopisujú vývoj v desaťročiach po Agricolovom odvolaní. Dokonca nie je známe ani meno jeho nástupcu. Na základe archeologických poznatkov bolo zistené, že rímske pevnosti na juh od línie Forth-Clyde boly prestavané či rozšírené a mnohé boli aj opustené. V domorodých osadách v oblasti terajšieho južného Škótska bol preukázaný výskyt rímskych mincí a keramiky pred rokom 100, nasvedčujúce narastajúcu romanizáciu tohto kraja. Jedným z najdôležitejších písomných zdrojov z tohto obdobia sú dosky s nápismi z pevnosti Vindolanda v Northumberlande, pochádzajúce z rokov 90 až 110. Zhruba okolo roku 105 došlo zrejme k nejakej vážnej porážke, ktorú mohol Rimanom privodiť kmeň Piktov. Dôkazom toho je objav niekoľkých vypálených rímskych pevností. V tej istej dobe viedol Traján vojnu v Dácii, čo mohlo viesť k čiastočnému alebo úplnému odvolaniu niektorých tunajších posádok a Rimania sa v dôsledku týchto okolností na začiatku 2. storočia stiahli južnejšie na líniu medzi zálivom Solway Firth a riekou Tyne.

Nová kríza nastala na začiatku Hadriánovej vlády okolo roku 117, keď na severe prepuklo povstanie, potlačené Quintom Pompeiom Falconom. Hadrián počas svojich ciest po rímskych provinciách zavítal po roku 120 do Británie, kde nariadil vybudovať rozsiahlu obrannú hradbu, ktorá bola neskoršie nazvaná Hadriánov val. Počas Antonina Pia bola hranica posunutá späť k severnejšej línii Forth-Clyde. Potom, čo si miestodržiteľ Quintus Lollius Urbicus vojensky podrobil územie rozkladajúce sa medzi oboma líniami, bola okolo roku 142 zahájená stavba Antoninovho valu. Tento postup bol zrejme spôsobený útokmi kmeňa Selgovov (Selgovae) na prorímsky kmeň Votadinov (Votadini), ktorý obýval kraje severne od Hadriánovho valu.

Prvá Antoninova okupácia južného Škótska skončila po vzbure kmeňa Brigantov v rokoch 155 až 157. Vzhľadom k obmedzeným možnostiam vyslania posíl presunuli Rimania svoje vojsko na juh, načo boli povstalci rozdrvení miestodržiteľom Gnaeem Juliom Veruom. V jedinom roku bol Antoninov val opäť obsadený, avšak krátko po cisárovej smrti bol v roku 163 alebo 164 definitívne vyprataný. Druhý zábor teritória medzi oboma valmi súvisel zrejme s Antoninovou zárukou ochrany Votadinov, nie je však vylúčené, že bol motivovaný ješitnou snahou cisára zväčšiť územie ríše, pretože zo strategického hľadiska neznamenalo hájenie Antoninovho valu žiadny znateľný prínos pre obranu Británie. Stiahnutie Rimanov z južného Škótska nebolo úplne kompletné, pretože sa tu prinajmenšom do roku 180 udržovalo niekoľko predsunutých pevností a strážnic.

V priebehu dvadsiatich rokov po návrate na Hadriánov val boli Rimania zaneprázdnení záležitosťami na kontinente, predovšetkým sa museli vysporiadať s útokmi barbarov na dunajskú hranicu. Objavy značného množstva rímskych strieborných mincí v Škótsku nasvedčujú to, že si Rimania v tejto dobe vykupovali kľud zbraniam na ostrove platením tribútu Piktom. V roku 175 dorazil do Británie veľký oddiel sarmatskej jazdy, pozostávajúcej z 5 500 mužov, ktorá predstavovala posilu v boji proti nejakému vtedy prebiehajúcemu, bližšie neznámemu povstaniu. O päť rokov neskôr bol Hadriánov val prelomený Piktamy. Vojnu s nimi, v ktorej padol aj miestny rímsky veliteľ, popísal Cassius Dio ako najvážnejší konflikt Commodovej vlády. Ako nový miestodržiteľ bol na ostrov poslaný Ulpius Marcellus, ktorý do roku 184 obnovil mier, musel ale čeliť povstaniu vlastných vojakov. Legionári nespokojní s Marcellovou prísnosťou sa pokúsili prevolať legáta Caerellia Prisca cisárom. Ten síce odmietol, aj napriek tomu si Marcellus len so šťastím zachránil život. Britské vojsko naďalej vytrvávalo vo vzbure, pričom Commodus poveril Publia Helvia Pertinaka, aby obnovil poriadok. Tomu sa najprv podarilo legionára spacifikovať, avšak vojaci sa skoro opäť vzbúrili. Pertinax sťažka unikol smrti a bol povolaný naspäť do Ríma, kde bol po Commodovom zavraždení v roku 192 vyhlásený cisárom.

Albinova uzurpácia a kaledónske vojny

Commodova smrť spustila reťaz udalostí, ktoré viedli k občianskej vojne v ríši. Po krátkej vláde Pertinaka sa vynorilo niekoľko uchádzačov o trón, vrátane Septimia Severa a Clodia Albina. Druhý menovaný sa stal novým správcom Británie, čím získal kontrolu nad troma tunajšími, dosposiaľ odbojnými légiami, čím sa zaradil medzi potenciálne významných pretendentov trónu. Jeho súper Severus mu poskytol titul caesara výmenou za Albinovu podporu v Severovej vojne proti Pescenniovi Nigrovi na východe. Akonáhle bol Pescennius zdolaný, Severus sa vrhol proti svojmu doterajšiemu britskému spojencovi. Albinus počítal s možnosťou takéhoto vývoja a teda bol pripravený na vojnu. V roku 195 sa preplavil s vojskom do Galie, ktorej provincie mu boli naklonené, a vstúpil do Lugduna (dnešný Lyon). Po Severovom príchode vo februári 196 bola zvedená rozhodná bitka. Aj keď Albinus takmer dosiahol víťazstvo, Severove posily zvrátili priebeh boja, načo britský miestodržiteľ spáchal samovraždu. Severus neskôr prenasledoval Albinových stúpencov, ktorý, ako sa zdá, potrestal konfiškáciou značného množstva pôdy v Británii.

Albinus svojim postupom poukázal na dva hlavné problémy rímskej Británie. Jej obrana vyžadovala početné vojenské sily. Tie vzhľadom k izolácii ostrova predstavovali pre ambicióznych mužov pochybnej lojality dostatočný nástroj na pokus o získanie vlády nad ríšou. Akonáhle boli britské légie odvedené z ostrova, tunajšie romano-britské obyvateľstvo bolo ponechané úplne bezbranné voči nájazdom barbarov. Počas Albinovej neprítomnosti zrejme severná Británia upadla do anarchie. Cassius Dio poznamenáva, že nový miestodržiteľ Virius Lupus bol nútený vykupovať si mier od nespoľahlivých severných kmeňov. Mnoho vojensky zdatných jedincov pôsobiacich vo funkcii správcu provincie sa presvedčilo o húževnatosti a nezdolnosti týchto nepriateľov Ríma. Lucius Alfenus Senecio ich po svojom návrate do Talianska popísal ako neustále sa búriacich barbarov, ktorí plienia a vypaľujú krajinu. Na ich potlačenie navrhoval vyslanie posíl, alebo priamy zásah cisára. Severus sa priklonil k druhej možnosti a aj cez svoj pokročilý vek sa osobne vydal do Británie. Ihneď po jeho príjazde požiadali nepriateľské kmene o mier, cisár tak neurazil vzdialenú cestu z Ríma len preto, aby ukončil vojnu bez boja.

Niekedy v roku 208 alebo 209 sa Severom vedená výprava, čítajúca okolo 20 000 mužov, pohla smerom na sever. Po prekročení Hadriánovho valu postúpili vojaci do východného Škótska, pričom použili podobnú trasu ako kedysi Agricola. Znepokojovaní nečakanými prepadmi domorodých bojovníkov a spomaľovanie neznámym terénom neboli Severovi legionári schopní stretnúť sa s Kaledóňanmi v rozhodnej bitke. Bez toho, aby niečo dosiahlo, pokračovalo cisárske vojsko až k rieke Tay. Potom bola s Kaledóňanmi vyjednaná mierová zmluva. Hoci Kaledónia zotrvávala mimo kontroly Rimanov, Severus prijal titul Britannicus a asi v roku 210 sa vrátil do Eboraku (York). Ešte predtým určil za hranicu ríše zrekonštruovaný Hadriánov val. Jeden zo severných kmeňov síce čoskoro znovu pozdvihol zbrane, avšak Severov starší syn Caracalla proti nemu podnikol trestnú expedíciu. Severus bol zužovaný dlhodobo zlým zdravotným stavom a už o rok neskôr zomrel, načo Caracalla a Severov druhý syn Geta opustili Britániu.

Jedným zo Severových posledných rozhodnutí, ktorým chcel predísť riziku vzbury miestodržiteľov v Británii, bolo rozdelenie existujúcej provincie na dve časti. V dôsledku toho v ďalších takmer sto rokoch nedošlo k žiadnej uzurpácii. O nasledujúcich desaťročiach, často nazývaných ako obdobie dlhého mieru, poskytujú pramene iba málo informácií. Archeologické objavy napriek tomu naznačujú občasné nepokoje. Zhruba v tejto dobe bola na ochranu pred pirátmi zahájená stavba systému pevností pozdĺž južného a východného pobrežia, ktoré bolo neskôr nazvané litus Saxonicum („saské pobrežie“). V polovici 3. storočia bola rímska ríša zachvátená takmer nepretržitou sériou vzbúr a uzurpácií a súčasne musela čeliť narastajúcej intenzite barbarských vpádov. Británia nebola týmito zmätkami príliš zasiahnutá, hoci všeobecne rastúca inflácia poškodzovala jej hospodárstvo. Potom, čo sa v roku 259 vzbúril Postumus proti cisárovi Gallienovi, vzniklo tzv. galské cisárstvo. Británia bola jeho súčasťou až do roku 274, keď Aurelianus obnovil jednotu rímske ríše.

Od Carausiovej uzurpácie po Magna Maxima

Začiatkom osemdesiatych rokov 3. storočia povstal v Británii menom neznámy uzurpátor, ktorý bol ale rýchlo porazený Victorinom, dôverníkom cisára Proba. Už skôr boli v krajine usídlené nepravidelné oddiely Vandalov a Burgundov, ktoré Rimania okolo roku 278 zajali pri hraniciach Raetie. Najvážnejšia vzbura, ktorá sa v týchto rokoch uskutočnila, podnietil Carausius, veliteľ rímskeho loďstva v Lamanšskom prielive, ktorého cisár Maximianus nariadil popraviť, lebo si privlastňoval korisť získanú od pirátov. V roku 286 sa Carausius vyhlásil cisárom v Británii a v severnej Galii, zatiaľ čo Maximianus sa musel stretávať s naliehavejšími problémami. O dva roky neskôr sa Maximianus neúspešne pokúsil Carausia zosadiť. Nasledovalo neisté obdobie mieru, počas ktorého nechal Carausius raziť mince s vlastným portrétom a žiadal oficiálne uznanie svojho titulu. Caesar Constantius I. Chlorus zahájil v roli 293 novú ofenzívu, pri ktorej najprv obliehal galský prístav Boulogne, ktorý odrezal od námornej pomoci. Po páde mesta zdolal Constantius Carausiových franských spojencov. Uzurpátora medzitým zavraždil pokladník Allectus. Jeho krátka vláda skončila, keď sa v Británii vylodil Julius Asclepiodotus, ktorý porazil Allecta v otvorenej bitke. Po víťazstve dorazil Constantius do Londýna, kde vykonal novú správnu reorganizáciu Británie, ktorú usporiadal do štyroch provincií. V rámci Diokleciánom ustanovenej tetrarchie sa Británie stala jednou zo štyroch diecézií prefektúry Galliae. Tá ďalej pozostávala z Galie, Hispánie a z germánskych provincií. Po zrútení tetrarchie patrila Británia medzi územia ovládaných západnými cisármi.

V roku 306 sa Constantius Chlorus vypravil do Británie, aby podnikol zamýšľanú inváziu na sever. Obranné opevnenia provincie boli v predchádzajúcich rokoch posilnené a aj keď cisárove zdravie bolo chatrné, prial si Constantius preniknúť na nepriateľské teritórium. O jeho ťažení toho nie je mnoho známeho, každopádne už na začiatku leta sa vydal naspäť do Eboraku, kde 25. júla 306 zomrel. Jeho syn Konštantín I. Veľký bol legionármi prevolaný za cisára, čím tu zahájil svoju oslnivú kariéru, ktorú zavŕšil dosadením vlády nad celým rímskym impériom. Po zavraždení cisára Constanta v roku 350 sa britské provincie priklonili na stranu uzurpátora Magnentia. Toho však po troch rokoch porazil Constantov brat Constantius II., ktorý vyslal do Británie svojich úradníkov, aby vyhľadali a popravili Magnentiových priaznivcov.

Po celé 4. storočie narastala intenzita útokov Sasov z východu a Keltov zo západu. Aj napriek sústavnej fortifikácii pobrežia sa Sasom, Škótom (Írom) a Piktom podarilo okolo 367 prelomiť Hadriánov val. S touto vážnou krízou sa vysporiadal Flavius Theodosius, ktorý na ostrove vykonal vojenské a civilné reformy. V roku 383 došlo k vzbure Magna Maxima, ktorý následne prekročil Lamanšský prieliv a zmocnil sa väčšiny západnej polovice ríše. V ďalších rokoch viedol úspešnú kampaň proti Piktom a Škótom, avšak občianska vojna na kontinente ho prinútila stiahnuť časť vojsk z Británie. V tejto dobe boli zrejme opustené pevnosti v Chesteri a na iných miestach, čo uľahčilo plienenie a usadzovanie Írov v severnom Walese. Maximova vláda skončila v roku 388, avšak výrazný úbytok vojenských síl Rimanov znemožnil návrat vojakov do Británie. Okolo roku 396 ešte zosilnili nájazdy barbarov. Hoci zanedlho bol zrejme obnovený mier, vojenská posádka na ostrove zostávala slabá. V roku 401 boli naviac z Británie stiahnuté ďalšie légie kvôli Alarichovmu vpáde do Talianska.

Koniec rímskej vlády

Od konca 4. storočia sa stupňovali útoky barbarov na Britániu, pretože tu umiestnené vojsko nepostačovalo na zabezpečenie efektívnej obrany. V roku 406 sa armáda vzbúrila a zo svojho stredu postupne vybrala troch uzurpátorov. Posledný z nich, Konštantín III., sa vyhlásil cisárom v roku 407. Zostávajúci vojaci britskej posádky sa potom preplavili do Galie a nikdy sa už nevrátili. Barbari zatiaľ podnikli nový útok v roku 408, avšak zdá sa, že boli odrazené miestnymi obyvateľmi. Romano-Briti potom požiadali o pomoc západorímskeho cisára Honoria. Podľa Zósima im avšak cisár poslal dopis, v ktorom ich vyzýval, aby sa spoliehali sami na seba. Na ostrove sa vzápätí rozhorela občianska vojna. Po zániku rímskych vojenských a civilných štruktúr, prevzali jednotlivé mestá výkon administratívy a spravodlivosti do svojich rúk, čo viedlo k rozštiepeniu Británie medzi lokálnych vládcov, usilujúcich o zachovanie rímskych vzorov a zvykov.

Podľa tradičného výkladu sa niekedy v druhej štvrtine 5. storočia vtedajší predák Romano-Britov Vortigern rozhodol pozvať do saskej krajiny žoldnierov, ktorých najal na obranu pred Piktami a Írmi. Aj keď sa Sasi veľmi rýchlo vzbúrili a vyplienili mnoho britských miest, načo sa spoločne s Anglami a Jutmi začali usadzovať na východnom pobreží ostrova. Historik svätý Gilda sa zmieňuje o tom, že v roku 446 vyzvala britské mestá rímskeho vojvodcu Aetia, aby im poskytol pomoc proti invázii Sasov. V ich liste, na ktorý Aetius nikdy neodpovedal, sa okrem iného písalo: „Barbari nás zaháňajú do mora a more nás ženie naspäť k barbarom. Stále nám takto hrozia dva spôsoby smrti: sme buď vraždení, alebo hynieme vo vlnách.“^[1] Zhruba v polovici 5. storočia začalo veľké množstvo Britanov utekať do galskej Armoriky, ktorá sa od tých čias nazýva Bretónsko. V ďalších desaťročiach zviedol so Sasmi mnoho bitiek romano-britský vodca Ambrosius Aurelianus, niekedy stotožňovaný s mýtickým kráľom Artušom. Okolo roku 500 zvíťazil nad nimi v bitke na Mons Badonicus, po ktorej nasledovalo dlhé obdobie mieru. Britanovia zrejme kontrolovali dnešné Anglicko a Wales západne od lánie spojujúcej mestá York a Bournemouth. V druhej polovici 6. storočia nastala nová fáza saskej expanzie. Po bitke pri Deorhamu v roku 577 padli významné mestá Bath, Cirencester a Gloucester. Sasi tým dosiahli západné pobrežie, zatiaľ čo zostávajúci Britanovia sa stiahli do Walesu, Cornwallu a Škótska.

Kultúra rímskej Británie

Postup romanizácie

Z geografického hľadiska sa provincia Británia skladala z pomerne rovinatej juhovýchodnej a centrálnej časti ostrova, ktorá bola vhodná na prevádzkovanie poľnohospodárstva a udržovala úzke styky so zbytkom rímskej ríše, a z odľahlejších, kopcovitých oblastí ťahajúcich sa od Cornwallu a Walesu až k dnešnému severnému Anglicku. Tieto kraje boli zvrásnené roklinami a hlbokými údoliami a chýbali im priaznivé podmienky na obrábanie pôdy. Obe časti Británie sa líšili nielen reliéfom, ale rovnako aj charakterom rímskej prítomnosti. V južných nížinách sa nachádzali mestá, dediny a villy významných Romano-Britov. Vojsko tu bolo rozmiestnené len riedko. Naproti tomu vrchoviny vo Walese a na severu boli jednoduché známky civilného života, pretože sa tu rozkladala rozľahlá vojenská hranica, tvorená systémom pevností spojenými strategickými cestami.

Jadro rímskej civilizácie na ostrove sa nachádzalo na juhu a východe, ktoré bolo rýchlo romanizované, pretože podobne ako skôr Galovia aj Britanovia prijali rímsku kultúru, inštitúcie, latinský jazyk a materiálne vymoženosti Rimanov. Výrazne k tomu prispeli kolónie, zakladané hlavne vyslúžilými legionármi. Krátko po začatí invázie sa Camulodunum (dnešný Colchester) stal kolóniou a bol zriadený hlavným mestom provincie. V tejto funkcii ho zanedlho vystriedal Londinium (Londýn). Verulamium (St Albans) bolo čoskoro natoľko romanizované, že mu bol udelený status municipia. V súvislosti s rozmachom týchto miest vzrástol počet romanizovaných Britanov, pričom tisíce z nich bolo zmasakrovaných spolu s Rimanmi počas povstaní Boudiccy. Napriek tomu sa romanizácia Británie v nasledujúcich desaťročiach naďalej prehlbovala a do konca 1. storočia vznikli početné kolónie, ako boli Corinium (Cirencester), Deva Victrix (Chester), Durovernum Cantiacorum (Canterbury), Eboracum (York), Glevum (Gloucester), Isca Dumnoniorum (Exeter), Lindum (Lincoln), Mamucium (Manchester) alebo Portus Dubris (Dover).

V mestách boli stavané verejné budovy a domy podľa rímskeho vzoru. V Aquae Sulis (Bath) boli okolo miestnych teplých minerálnych prameňov vybudované rozsiahle kúpele. Proces porímšťovania bol spomaľovaný opakovanými povstaniami kmeňov na severu v 2. storočí, avšak zhruba o sto rokov neskôr rímsky spôsob života prevládal na všetkých Rimanmi podmanených územiach. Na vidieku sa rozvíjali prosperujúce veľkostatky, nazývané villy. Dochovalo sa mnoho dokladov priestorných a prepychových vidieckych sídiel alebo jednoduchších statkov, ktoré obývali mocní aristokrati a bohatí vlastníci pôdy, prípadne drobní poľnohospodári. Pôda bezprostredne priliehajúca k veľkostatkom bola obhospodarovaná otrokmi, zatiaľ čo ostatné polia obhospodarovali kolóni. Rímska kultúra na ostrove zrejme dosiahla svoj vrchol a najvyšší blahobyt v 4. storočí. Mestské obyvateľstvo a vzdelané vrstvy hovorili latinčinou, svoju krjainu považovali za súčasť rímskeho sveta a sami seba nazývali Rimania.

Hospodárstvo

Nerastné bohatstvo Británie predstavovalo jeden z primárnych dôvodov rímskych výbojov na ostrove. V období rímskej nadvlády však poklesol význam vývozu cínu z Británie do Stredozemia, pretože bol do značnej miery nahradený ťažbou v príhodnejšie umiestnených baniach v Hispánii. Popri cíne Rimania získavali z Británie početné suroviny ako boli zlato, železo, olovo, striebro, čierny jantár a mramor. Ich ťažba bola zrejme zavádzaná rímskym vojskom a až potom neskôr bola zverená civilistom. Okrem nerastného bohatstva oplývala Británia rôznymi komoditami, vrátane koží, dreva a vlny, a poskytovala aj otrokov a lovecké psy. Po príchode Rimanov sa v Británii vyvinul čulý obchodný ruch. Z kontinentu bolo do provincie dovážaný rôzny exotický tovar ako keramika, olivový olej, vybrané sklenené predmety a víno. V 4. storočí pochádzala väčšina bohatstva ostrova z poľnohospodárstva, takže hlavné exportné artikle predstavovalo obilie a dobytok.

Provinciálna správa

V rímskej ríši bola správa vnútrozemských provincií prenechávaná rímskemu senátu, avšak provincie so stálou vojenskou posádkou, medzi ktoré patrila aj Británia, boli ovládané cisárom. V skutočnosti riadili cisárske provincie tu sídliaci miestodržitelia, ktorí pochádzali z radov senátorov a zastávali konzulát. Títo muži boli starostlivo vyberaní. Často boli ovenčení vojenskými úspechmi a disponovali skúsenosťami s administratívou. Pri správcoch Británie bola vyžadovaná predovšetkým vojenská zdatnosť. Medzi ich úlohy spadalo rovnako aj udržovanie diplomatických vzťahov s miestnymi klientskymi kráľmi, výstavba ciest, zaistenie fungovania štátnej pošty, dohľad nad mestami (civitates) a museli aj rozhodovať dôležité súdne spory. Pokiaľ sa práve nezúčastnili vojenského ťaženia, cestovali po provincii, aby vypočuli sťažnosti obyvateľov a povolali nových odvedencov do vojska.

V právnych záležitostiach im bol nápomocný radca, nazývaný legatus iuridicus. Tí z nich, ktorí pôsobili v Británii, museli byť zrejme vybraní právnici, pretože len takí dokázali včleniť podmanené kmene do cisárskeho administratívneho systému a vypracovať fungujúcu daňovú sústavu. Finančnú správu vykonával procurator a jemu podriadení úradníci, vyberajúci dane v príslušnom obvode. Každá légia v Británii mala veliteľa (legatus), ktorý podliehal správcovi provincie a v dobe vojny zrejme priamo kontroloval nepokojné oblasti. Všetci legáti boli počas dvoch až troch rokov preložení do inej časti ríše. V provincii existovala tak isto aj rozsiahla sieť nižších úradníkov, ktorí zhromažďovali informácie o príslušnej oblasti, odosielané do Ríma, organizovali zásobovanie vojska a nakladali s väzňami.

Prvým hlavným mestom Británie bolo od roku 43 Camulodunum, ktoré ale bolo už v šesťdesiatych rokoch 1. storočia nahradené Londiniom, ktoré rýchlo naberalo na dôležitosti ako križovatka obchodných trás. Na začiatku 3. storočia bola Británia rozdelená do dvoch provincií, čím vznikla Dolná Británia (Britannia Inferior), ktorým hlavným mestom bolo Eboracum, a Horná Británia (Britannia Superior), ktorým centrom zostalo Londinium. V roku 293 boli z Hornej Británie vyčlenené Maxima Caesariensis a Britannia Prima, zatiaľ čo Dolná Británia bola rozčlenené na provincie Flavia Caesariensis a Britannia Secunda.

Náboženstvo

Druidové, keltskí kňazi pochádzajúci zrejme z Británie, boli Claudiom postavení mimo zákon a v roku 61 márne bránili svoje posvätné háje na ostrove Mona pred zničením Rimanmi. Napriek odporu Rimanov voči druidom mohli Britanovia aj po nastolení rímskej vlády pokračovať v uctievaní keltských božstiev. Avšak postupom času boli domorodí bohovia stotožnení so svojimi rímskymi protivníkmi, ako sa tomu stalo v prípade bohyne Sulis a rímskej Minervy. Do akej miery sa staré kulty zachovali, je náročné určiť. Kontinuita v uctievaní niektorých rituálov, týkajúcich sa čísla tri, či symbolu hlavy, rovnako ako pretrvávajúci význam vody a obzvlášť posvätných prameňov, je doložená archeologickými objavmi. Napriek tomu rozdiely vo votívnych daroch v Bathe prezradzujú, že po rímskom vpáde došlo k zreteľnej zmene pri vykonávaní náboženských obradov. Predovšetkým na miestach vojenských posádok je preukázané vykonávanie kultu rímskych cisárov. Na ostrove narastala aj obľuba rôznych východných kultov, vrátane mithraizmu. Mithrov chrám v Londiniu je príkladom popularity mystérií medzi príslušníkmi bohatých vrstiev.

Nedá sa stanoviť, kedy kresťanstvo po prvý krát preniklo do Británie. Z 2. storočí pochádza slovný štvorec zložený z prešmyčky latinského výrazu pre Otčenáš (Pater Noster) vyrytý na úlomku amfory, objavenom v niekdajšom Mamuciu (Manchester). Historici viedli početné diskusie, či tento artefakt je skutočne kresťanského pôvodu. Keby tomu tak bolo, jednalo by sa o najstarší dôkaz prítomnosti kresťanstva v Británii. Prvý písomný doklad existencie kresťanov na ostrove je obsiahnutý v Tertuliánovom spise Proti Židom. Archeologicky možno doložiť, že prvé kresťanské komunity sa v Británii začali vyvíjať v 3. a 4. storočí. Boli objavené pozostatky malých drevených kostolov, krstiteľníc a cintorínov a niektoré rímske villy boli vybavené maľbami a mozaikami s kresťanskými motívmi.

Prvým britským mučeníkom bol svätý Albán, ktorý zomrel niekedy na začiatku 4. storočia (vyskytujú sa však aj odlišné údaje jeho úmrtia). Kresťanstvo bolo v rímskej ríši legalizované v roku 313 Konštantínom I. Na koncile v galskom meste Arelate (Arles) v nasledujúcom roku bola britská cirkev zastúpená troma biskupmi: Eboriom z Yorku, Restitutom z Londýna a Adelphiom. Text na olovenej doske objavenej v Bathe a datovanej približne do roku 363 svedčí o tom, že podobne ako v zbytku ríše aj v Británii zrejme prebiehal zápas medzi pravoslávnymi kresťanmi a ariánmi. Pelagianizmus, jedna z kresťanských herezií, vznikla z učenia Pelagia, britského mnícha pôsobiaceho v Ríme od konca 4. storočia.

Úpadok

Hypotézy historikov, vychádzajúcich z diela Michaela Rostovceva, predpokladajú, že Británia sa na začiatku 5. storočia ocitla vo všeobecnom hospodárskom úpadku. Avšak na základe archeologických poznatkov možno usudzovať, že skutočnosť mohla byť iná. Deštrukcia rady význačných miest sa odohrala omnoho neskôr, než sa skôr myslelo. Stále častejšie útoky barbarov sa zrejme zameriavali skôr na neozbrojené vidiecke usadlosti než na samotné mestá. Rímske villy boli aj v tejto dobe opatrované mozaikovou výzdobou, čo dokazuje, že ekonomické problémy mohli byť iba obmedzeného rozsahu. Príbeh o svätom Patrikovi naznačuje, že villové hospodárstvo pretrvalo prinajmenšom do roku 430, aj keď mnohé z vill boli opustené o celé desaťročia skôr.

V hociktorých mestách boli stavané nové budovy a niektoré z nich ako Canterbury, Cirencenster, Wroxeter, Winchester a Gloucester sa rozvíjali po celé 5. a čiastočne aj v 6. storočí. Objavy mincí z rokov 378 až 388 sú veľmi vzácne. V deväťdesiatych rokoch sa však množstvo mincí v obehu zvýšilo. Po roku 402 znovu pokleslo a po roku 407 sa už do obehu nedostali žiadne nové rímske mince. Okolo roku 430 prestali mince slúžiť ako prostriedok zmeny. Výroba keramiky zrejme skončila už o jedno alebo dve desaťročia skôr. V priebehu 5. storočia boli Romano-Briti vytlačení Sasmi z niekdajších centier provincie na východe do kopcov Walesu a severozápadu. Keltské prvky tunajšej spoločnosti, ktoré nikdy úplne nezmizli, zásadne premenili a nakoniec absorbovali zbytky rímskej civilizácie, ktorá postupne stratila svoj latinský charakter.

Referencie

1. ↑ Bednaříková, Jarmila, Stěhování národů, str. 259

Literatúra

• BEDNAŘÍKOVÁ, Jarmila. Stěhování národů. Praha : Vyšehrad, 2003. ISBN 978-80-7021-705-4
• CAESAR, Gaius Julius. Zápisky o válce galské. Praha : Naše vojsko, 1986
• GUAITOLI, Maria Teresa. Římané: poklady starobylých civilizací. Praha : Knižní klub, 2006. ISBN 80-242-1728-7
• LIVERSIDGE, Joan. Britain in the Roman Empire. London : Cardinal, 1973. ISBN 0-351-17240-8
• SUETONIUS TRANQUILLUS, Gaius. Životopisy dvanácti císařů. Praha : Svoboda, 1998. ISBN 80-902300-5-9
• TACITUS, Publius Cornelius. Letopisy. Praha : Svoboda, 1975
• TACITUS, Publius Cornelius. Z dějin císařského Říma. Praha : Svoboda, 1976
• ZÓSIMOS. Stesky posledního Římana. Praha : Odeon, 1983

Pozri aj

• Veľká Británia (ostrov)
• Britanovia
• Romano-Briti
• Dejiny Anglicka
• Dejiny Škótska
• Dejiny Walesu

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Británia (provincia)

Externé odkazy

• Britannia (stránky Antika) Archivované 2023-12-11 na Wayback Machine
• Roman Britain (From Dot To Domesday) (po anglicky)
• Roman Britain (Britannia History) (po anglicky)
• Guy de la Bédoyère: Roman Britain (po anglicky)
• The Roman Army and Navy in Britain 55BC-410AD (po anglicky)
• Roman-Britain.co.uk (po anglicky)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Británie (provincie) na českej Wikipédii.