Íván madrasy, 15./16. storočie, Taškent, Uzbekistan

Íván^[1] (perz. ایوان‎ – ajván, arab. يوان‎ – iwán alebo liwán, tur. eyvan) je zaklenutá sieň na obdĺžnikovom pôdoryse, uzatvorená múrmi iba z troch strán, ktoré nesú valenú klenbu. Na štvrtej strane je otvorená oblúkom do vnútorného nádvoria, spravidla oproti vchodu.^[2][3][4] V rozvinutej (typickej) forme ide o prvok nevystupujúci zo základnej architektonickej štruktúry, resp. z roviny jej fasády, čím sa odlišuje od pištaku. Typicky prvok partskej a neskôr perzsko-sásánovskej architektúry, kde plnil funkciu audienčnej siene.^[5][4] V islamskej architektúre na jednej strane vysoká hala otvorená do nádvoria ako súčasť paláca, mešity, madrasy či obytného domu. Íván sa vyznačuje obdĺžnikovým rámom s bohatou ornamentálnou výzdobou z pálených tehál, štuky, glazovaných obkladov alebo z fajansových vlysov či mozaík.^[3][6]

Etymológia

Slovo íván pravdepodobne pochádza zo staroperzského slova apadána, čo znamená palác alebo zo sanskritského slova apa-dhā, čo naopak znamená tajomstvo či úkryt. Obe navrhované etymológie sa dnes považujú za problematické.^[7][8] V prvých písomných zdrojoch íván znamená skôr funkciu než špecifický typ stavby. Najpravdepodobnejšou etymológiou je názov sásánovského paláca Ajván-e Kesra (Husravov palác) v Ktésifóne (Ták-i Kisrá), pričom slovo ajván odkazovalo na funkciu a slovo tak na oblúk. Ostatné príklady použitia výrazu v písomných prameňoch možno zriedkavo spájať s konkrétnou formou. V opisoch Abbásovských palácov z 8. a 9. storočia plnil ajván funkciu audienčnej siene, v ktorej sedel kalif za drevenou mriežkou či zástenou (mašrabíjja) a pozoroval oficiálne oslavy.^[8] Slovo ajván postupne nadobudlo technicky užší význam architektonickej formy. Nápis vo východnej sieni Veľkej mešity v Isfaháne obsahuje opis (tento vysoký ajván... ). Nie je jasné či ide o odkaz na formu alebo na miesto zvláštneho rozlíšenia. Alíšer Navoí uvádza ajván s mnohými stĺpmi, čo určite nezodpovedá sieni v Isfaháne.^[8]

V inom zmysle ajván predstavoval vyvýšenú plochu alebo plošinu oddelenú od miestnosti. Takáto vyššia časť mohla byť vyčlenená pre jej formálny význam ako čestné miesto alebo pre nejakú čisto funkčnú potrebu ako v prípade časti kúpeľa. Najmä v mameluckých opisoch stavieb v Damasku a Káhire. Íván odkazoval na každú otvorenú sieň na nádvorí v mešite alebo madrase, zvyčajne s obvyklým klenutým stropom pokrývajúci celú miestnosť ako určitá forma hypostylu. V ďalšom význame ajván mohol odkazovať na palác alebo nejaký druh významnej stavby.^[9]

Opis

Íván v Hatre, 2. storočie, Irak

Prvé formy ívánu sa začali objavovať v Partskej ríši v oblasti Mezopotámie od 2. storočia ako napríklad v Hatre,^[9] Dura Europos, Uruk alebo Seleukei, kde počas 1. storočia došlo k posunu v konštrukcii stĺpov, prekladu a klenby.^[10][11] Archeologický výskum odhalil, že v priebehu 1. storočia tam došlo k masívnej výstavbe chrámov, palácov a obytných domov. Íván sa objavil v troch rozličných formách ako nezávislá štruktúra, dvojité symetrické alebo štyri protiľahlé krídla obdĺžnikového nádvoria. V Ašure boli nájdené dve budovy so základmi podobnými ívánu.^[9] Prvá budova sa nachádza v blízkosti ruín zikkuratu. Blízkosť stavby naznačuje, že mohla slúžiť na náboženské účely. Mohlo by to tiež naznačovať palácovú budovu, pretože v staroveku na Blízkom východe bolo bežné, že zikkurat a palác sa nachádzali vedľa seba. Druhá budova je na protiľahlej strane. Walter Andrae, nemecký archeológ, navrhol hypotézu svetskej stavby než ako sakrálnej stavby, pretože neexistujú žiadne dôkazy o nápisoch alebo nástenných maľbách. Hoci absencia umeleckých a náboženských prvkov nemusí nevyhnutne znamenať svetskú funkciu. Ívány boli pravdepodobne často začlenené do palácov a komunitných priestorov.^[10][11] Niektorí historici umenia sa pokúšali nájsť pôvod ívánu v starších mezopotámskych oblúkoch alebo helenistických prvkoch. Dnes sú tieto hypotézy považované za problematické. Pre nedostatok archeologických dôkazov dodnes nie je možné s istotou určiť či boli pôvodne postavené v Mezopotámii alebo na iránskej náhornej plošine. Jediný zachovaný íván z 1. storočia na východe je Kuh-e Hadže v Sistane.^[9][7]

Íván Ardašírovho paláca, 3. storočie, Firúzabád, Irán

Od polovice 3. storočia perzsko-sásánovská architektúra prevzala z veľkej časti formu ívánu a zmenila jeho funkciu. Šlo o veľkolepý vstup do nádvoria alebo stavby ako napríklad íván Ardašírovho paláca vo Firúzabáde z 3. storočia alebo íván Husravovho paláca v Ktésifóne zo 6. storočia. Plnil funkciu audienčnej siene paláca, čiže boli miestom oficiálnych vystúpení, stretnutí a korunovácií.^[9][12] Íván sa vyznačoval obdĺžnikovým rámom s bohatou ornamentálnou výzdobou rastlinných motívov, loveckých scén alebo geometrických vzorov z pálených tehál, štuky, glazovaných obkladov, fajansových vlysov či z mozaík.^[8] V reliéfoch sa prejavuje zmes rímskych a byzantských tradícií ako napríklad do skaly vytesaný íván v Tak-e Bustane. Nasleduje rímsku tradíciu a rastlinné vzory sú ovplyvnené štylizovanými byzantskými mozaikami.^[8][13]

Ívány Veľkej mešity, 14. storočie Isfahán, Irán

V islamskej architektúre boli ívány silno ovplyvnené rímskymi, byzantskými alebo sásánovskými stavbami. Koncept audienčnej siene paláca s klenbou a kupolou sa preniesol do mešít. Funkcia islamského ívánu závisela od okolností a architektonického vývoja samotnej stavby.^[14] Uplatnil sa najmä v islamskej profánnej architektúre. Ďalší vývoj ako integrálnej časti komplexu vyústil do usporiadania štyroch ívánov osovo okolo vnútorného nádvoria paláca alebo obytného domu ako napríklad v Chorasáne a Sistane. Usporiadanie štyroch ívánov sa stalo štandardom v islamskej náboženskej architektúre až v 12. storočí. Predovšetkým slúžil ako vstup do mešity, svätyne alebo hrobky. Protiľahlé ívány svätyne (tzv. kibla íván) boli vždy najväčšie a zvyšné dva boli najmenšie.^[15] Íván sa rozšíril mimo územia dnešného Iránu počas vlády Ajjúbovcov a Mamelukovcov do Sýrie a Egypta. Prvýkrát sa objavuje v mešite al-Aksá na Chrámovej hore v Jeruzaleme. O histórii vývoja plánu štyroch ívánov sa vedú diskusie. Niektorí odborníci vidia pôvod v madrasách alebo náboženských školách určených na vzdelávanie aristokratických detí v oblasti sunnizmu. Typ štyroch ívánov sa používal pravdepodobne v palácovej a chrámovej architektúre už počas partského a sásánovského obdobia. Boli často umiestnené na všetkých alebo viacerých stranách vnútorných priestorov a nádvorí.^[8] Íván sa výraznejšie používal od 13. storočia v náboženskej a profánnej architektúre. Na konci 13. storočia a začiatkom 14. storočia sa íván začal viac obmedzovať na profánnu architektúru. Na druhej strane sa v tomto kontexte okrem klenutých sál používa na označenie veľkých kupolovitých stavieb. Obzvlášť populárny bol v 17. storočí, ako napríklad Veľká mešita v Isfaháne alebo Tádž Mahal v Ágre.^[8]

Galéria

• 

  Íván v Tak-e Bustane, 4. storočie, neďaleko Kermánšáhanu, Irán

• 

  Íván Husravovho paláca, 6. storočie, Ktésifón, Irak

• 

  Íván piatkovej mešity, 15. storočie, Džánpur, India

• 

  Íván mešity Kalon, 16. storočie, Buchara, Uzbekistan

• 

  Íván mešity vezíra Chána, 17. storočie, Láhaur, Pakistan

• 

  Íván mešity Džáma masdžid, 17. storočie , Dillí (Staré Dillí ), India

• 

  Tádž Mahal, 17. storočie, Ágra, India

Referencie

Literatúra

• FRANKFORT, Henri. The Art and Architecture of the Ancient Orient. 4. vyd. Harmondsworth : Penguin, 1970. 456 s. (Pelican history of art.)
• BLAIR, Sheila S.; BLOOM, Jonathan M. The Art and Architecture of Islam: 1250 – 1800. New York : Yale University Press, Pelican History of Art, 1994. 348 s. ISBN 9780300058888.
• HILLENBRAND, Robert. Islamic Architecture: Form, function and meaning. Edinburgh : Edinburgh University Press, 1994. 664 s. ISBN 9780748613793.
• HILLENBRAND, Robert. Studies in Medieval Islamic Architecture. Vol. 2. London : Pindar, 2006. 556 s. ISBN 9781899828159.
• MIGEON, Gaston; HENRI, Saladin. Die Kunst des Islams. New York : Parkstone International, 2017. ISBN 9781780425146.

Pozri aj

• pištak
• apadana

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Íván