Skýtsko-sarmarské jazyky alebo skýtske jazyky bolo zoskupenie iránskych jazykov.

Systematicky patria medzi staroiránske jazyky, severovýchodné iránske jazyky, ako aj skýtske jazyky v širšom zmysle (čo je zoskupenie skýtsko-sarmatských jazykov a sackých jazykov). Vyvinula sa z nich osetčina.

Hovorili nimi skýtsko-sarmatské kmene v severnom Počiernomorí, Poazoví a severnom Kaukaze, napríklad Skýti, medzi 800 pred Kr. až 1000 po Kr.

Delia sa spravidla chronologicky (od najstaršieho po najnovší):

• skýtčina (cca 800 – 300 pred Kr.), najmä u klasických gréckych autorov
• sarmatčina (cca 300 pred Kr. – 400 po Kr.), najmä v helenistických a rímskych nápisoch
• alančina (stará osetčina; 400 po Kr. – 1000 po Kr.), najmä u byzantských autorov