Obliehanie Sardisu (498 pred Kr.) bol lokálny vojenský konflikt medzi obyvateľmi Sardisu a alianciou Grékov z Iónie, Atén a Eretrie. Gréci boli pod vedením Aristagora z Milétu a Eualcida z Eretrie. Obliehanie bolo súčasťou Iónskeho povstania (499 - 494 pred Kr.) a Grécko-perzských vojen (500 - 484 pred Kr.).

Pozadie

Aristagoras z Milétu, ktorý viedol (menom Naxoských exulantov a Dareia Veľkého) a neuspel pri prvom obliehaní Naxosu v roku 499 pred Kr., sa po porážke pridal na grécku stranu Iónskeho povstania. Požiadal Spartu a Atény o vojenskú pomoc pri ťažení proti Dáreiovi. Sparta pomoc odmietla z dôvodu svojho zapojenia do konfliktov na Peloponéze, ale Atény súhlasili a vyslali 20 lodí. Spojenecká Eretria poslala ďalších 5 lodí pod vedením Eualcida.

Sardis

Podľa Herodota, Aristagoras zostal v Miléte a zveril vedenie svojej Iónskej armády do rúk svojho brata Charopina a človeka menom Hermofantos. Armáda mesto vyplienila a vypálila. Sardis mal strategický význam, pretože bol sídlom najbližšieho perzského satrapu a konečnou stanicou perzskej "kráľovskej cesty", ktorá začínala v Perzepolise. Satrapa Artafernes hľadal útočisko v akropole Sardisu, spolu so svojou silnou ochrankou.

Pre nepriateľstvo miestnych Lýdijcov sa Gréci stiahli naspäť k Efezu, prenasledovaní Artafernom. Následne došlo k vzájomnému stretu v Bitke pri Efeze, kde Peržania svojho protivníka porazili.

Účasť Atén a Eretrie na vypálení Sardisu nebola zabudnutá a tieto dve mestá boli Peržania rozhodnutí zničiť. V roku 490 pred Kr. sa ich armáda vydala do Grécka tento úmysel uskutočniť. Peržania uspeli v Naxose a Eretrii, ktoré boli vyplienené, zničené a obyvatelia odvlečení do otroctva. Atény od podobného osudu zachránilo víťazstvo v Bitke pri Maratóne.

Zdroje

• Burn, A. R.. The Penguin History of Greece. London : Penguin Press, 1990. ISBN 0-14-013751-3.
• Herodotos, The Histories, Book Five, chapter 102. (Projekt Gutenberg)