Nižné Ružbachy
obec
Kostol sv. Kataríny
Štát	Slovensko
Kraj	Prešovský kraj
Okres	Stará Ľubovňa
Región	Spiš
Vodný tok	Poprad
Nadmorská výška	555 m n. m.
Súradnice	49°16′53″S 20°34′36″V / 49,2815°S 20,5768°V / 49.2815; 20.5768
Rozloha	9,79 km² (979 ha) [1]
Obyvateľstvo	620 (31. 12. 2023) [2]
Hustota	63,33 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1286
Starosta	Stanislav Šoltisik[3] (nezávislý)
PSČ	065 02 (pošta Vyšné Ružbachy)
ŠÚJ	526916
EČV (do r. 2022)	SL
Tel. predvoľba	+421-52
Adresa obecného úradu	Obecný úrad Nižné Ružbachy 135 065 02 Nižné Ružbachy
Poloha obce na Slovensku
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Nižné Ružbachy
Webová stránka: nizneruzbachy.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Nižné Ružbachy sú obec na Slovensku v okrese Stará Ľubovňa.

Polohopis

Časti obce

• Nová štvrť,
• Zavada,
• Glinik,
• Ulica Šoltistvo
• Pastrna
• Roveň

Vodné toky

Cez obec preteká rieka Poprad, potok Rieka nazývaný aj Ružbašanka. Znamy je aj malý potôčik Rongľond.

Názov

Vývin názvu obce

• 1287 - Rauschenbach
  
• 1303 - Rusenbach, Ruzenbach
  
• 1329 - Antiqua Rusunbach
  
• 1408 - Antiqua Rausenbach
  
• 1786 - Ruszbach, Nieder-Rauschenbach
  
• 1808 - Alsó-Ruszbach, Unter-Rauschenbach, Dolní Rusbachy, Drusbachy
  
• 1863 - Alsóruszbach
  
• 1873 - Alsóruzsbach
  
• 1907 - Alsózúgó
  
• 1920 - Nižné Družbachy, Družbachy
  
• 1927 - Nižné Ružbachy
  

Maďarsky: Alsózúgó
Nemecky: Unter Rauschenbach

Dejiny

Obec je prvýkrát písomne doložená roku 1286 v metácii dediny Hniezdne. Založená bola na nemeckom zákupnom práve. Od r. 1272 do roku 1279 bola majetkom podolínskeho šoltýsa Henrika, ktorý ho roku 1303 so šoltýskymi výsadami daroval svojej sestre Hildegunde. Nižné Ružbachy boli staršou slovenskou osadou, ktorá prebrala nemecké právo. Pravdepodobne koncom 13. stor. Nižné Ružbachy spustli alebo sa vyľudnili za nepokojov na hornom Spiši. Darované nemecké právo malo prispieť k ich znovuobnoveniu. O existencii osady sa dozvedáme aj z prvého variantu súdobého odpisu listiny Žigmunda z roku 1408, ktorý ju ako majetok hradného panstva Ľubovňa daroval Imrichovi z Perína. Od roku 1412 do roku 1772 bola v zálohu Poľska. Podľa úradného popisu kráľovských majetkov, ktorý nariadil poľský snem roku 1562-63, platila ročne 40,22 fl. daní. Od roku 1755 do 1. pol. 19. stor. tu pôsobila papiereň, ktorá vyrábala papier veľmi dobrej kvality. Z majstrov tejto papierne sú známi: Ján Matavovský, ktorý tu pracoval pravdepodobne od roku 1759 do roku 1802, Tomáš Neumann (od roku 1811) a okolo roku 1820 bol papierenským majstrom Tomáš Hoffman. Koncom 18. stor. bolo v obci plátennícke bielidlo. Roku 1828 mala obec 120 domov.
Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, chovom dobytka a spracovaním ľanu. V obci boli 2 mlyny. Po roku 1918 sa zamestnanie obyvateľstva nezmenilo. 24. júla 1932 bolo v obci založené Potravné druž­tvo, ktoré sa 30. novembra 1951 zlúčilo s Jednotou OSD.
Počas SNP v okolí obce operovali partizánske skupiny. Obec bola oslobodená 25. januára 1945. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS, z 392 hlasov získala 381, KSS 7 a Strana slobody 1 hlas. JRD založené roku 1975 bolo pripojené k JRD Podolínec. Po roku 1945 bola v obci zavedená elektrická sieť (1946),verejné osvetlenie (1957), miestny rozhlas (1958), postavené nové rodinné domy, kultúrny dom (1952), budova MNV (1961), požiarna zbrojnica (1962), materská škola (1970), miestne komunikácie, chodníky, ovčia farma, čistička odpadových vôd (1992) a ďalšie stavby.
Uvedením železničnej trate Podolínec - Plaveč do prevádzky roku 1966 získala železničné spojenie.

Obyvateľstvo

Vývoj populácie:

Kultúra a zaujímavosti

Pamiatky

• Rímskokatolícky kostol sv. Kataríny Alexandrijskej, jednoloďová pôvodne ranogotická stavba so segmentovým ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z konca 13. storočia. Po roku 1615 bol renesančne upravený, keď bola doplnená nová klenba. V 18. storočí prešiel rozsiahlou barokovou prestavbou, keď bolo zbúrané pôvodné presbytérium a nahradené novým segmentovo ukončeným. Boli pristavané aj severná a južná kaplnka a murovaná predsieň, stredoveká veža bola nadstavaná. K pôvodnej stredovekej etape patria okrem obvodových múrov dva zachované gotické portály a ranogotická kamenná krstiteľnica.^[4] V interiéri sa nachádza rokokový oltár sv. Kataríny. Súčasťou interiéru je obraz Premenenie pána od krakovského maliara E. Wojciecha z roku 1878, ktorý bol súčasťou zaniknutého bočného oltára. Fasády kostola sú členené polkruhovo ukončenými oknami s podseknutím. Predsieň kostola je ukončená trojuholníkovým štítom s tympanónom. Tu je umiestnený epitaf z červeného mramoru z roku 1684. Veža je ukončená korunnou rímsou s terčíkom s hodinami a barokovou helmicou s laternou. Nachádza sa tu malý gotický zvon z roku 1535.

• Klasicistický kaštieľ, jednopodnažná stavba na pôdoryse obdĺžnika so zošikmeným rizalitom a manzardovou strechou, z roku 1792. V súčasnosti sa tu nachádza rímskokatolícka fara. Fasády sú členené lizénovými rámami a oknami so šambránami s uchami a klenákmi. Rizalit má pilastre a segmentovo ukončené okná so šambránami a rokokovými štukatúrami v suprafenestrách. V štíte je reliéfny motív Božieho oka. V minulosti sa pri kaštieli nachádzala murovaná vstupná brána lemovaná polostĺpmi.^[5]

• Vodný mlyn, technická pamiatka, dvojpodlažná stavba s kamenným prízemím a dreveným poschodím s technológiou, ukončená valbovou strechou, z konca 18. storočia.

• Prícestná kaplnka, jednopriestorová klasicistická stavba na pôdoryse štvorca z 19. storočia. V roku 1986 prešla obnovou.^[6]

• Božie muky, malá baroková štvorboká arkádová stavba z prvej polovice 18. storočia.
  

Pomníky

Pomník E. Korponaya, postavený v roku 1956.

Školstvo

Pôvodne sa v tejto obci nachádzali dve školy. Teraz je jedna z nich už len pamiatkou pre tých, ktorí v nej prežili svoje detstvo ako študenti. Táto budova stále stojí , ale je prínosom už len pre skautov. Nachádza sa v nej knižnica, ping-pongáreň, lekárska ambulancia, volebná miestnosť. V druhej budove školy sa stále učí.

Občianska vybavenosť

V Nižných Ružbachoch bol otvorený dom kultúry Nižných Ružbách.

Doprava

Dedinka Nižné Ružbachy je križovatka ciest. Nachádza sa medzi Starou Ľubovňou, Podolíncom a Vyšnými Ružbachami. Preprava - cestná - železničná

Šport

hasičský šport, pin-pong, hokej, futbal, voleyball, handball, biliard, stolny futbal, splavovanie.... Každý rok sa tu konajú Ružbašské Jakuboviny, ktoré su známe hrou futbalu a kopaním jedenástok.

Osobnosti obce

Rodáci

• Ján Ambróz (* 1948), právnik, spevák ľudových piesní.

Pôsobili tu

• Eduard Korponay (* 1814 - † 1891), rímskokatolícky kňaz, farár v Ružbachoch v rokoch 1838-1891, bernolákovec, básnik, spisovateľ, ľudovýchovný pracovník, zakladateľ spolku Braterstvo kresťanskej striezlivosti v Nižných Ružbachoch. Významný a vzdelaný kňaz vtedajšej doby. Písal rôzne dramatické hry, ktoré neskôr rôzne ľudové súbory prebrali do svojich repertoároch, ktoré hrali v okolitých dedinách. Farár Korponay mal vzťah ku ovocinárstvu a včelárstvu. Na svojej Ružbašskej fare pestoval nespočetné množstvo jabloní, hrušiek a sliviek. V altánku nad farou počas roka rád sedával a tvoril svoje významné diela. Autor kňaz Eduard Korponay je zapísaný v zozname národných dramatických spisovateľov Československa.
• Marián Blcha ( *10. júl 1869 - † 21. august 1943) - ( Marián Blaha priezvisko zmenené 1915), rímskokatolícky kňaz, kaplán vo farnosti Nižné Ružbachy od 29. júna 1893 do 30. októbra 1895. Pastoračne činná, aktívna a veľmi nadaná osobnosť. Vďaka priateľstvu grófskej rodiny Zámoyski De Borbón, ktorí vlastnili kúpele vo Vyšných Ružbachoch a hrad Ľubovňa sa kaplánovi Blchovi otvorili dvere do celého sveta. Neskôr pôsobil ako osobný rodinný vychovávateľ na zámku v Ľubovni, okrem maďarčiny, latinčiny, slovenčiny a poľštiny sa naučil Francúzsky a Taliansky. Stal sa veľkým národovcom, obhajcom Andreja Hlinku, zastával post Spišského kapitulného vikára, bol jedným z aktívnych predsedov Matice Slovenskej a Spolku svätého Vojtecha. Bol osobným priateľom prezidenta Eduarda Beneša, za čo si neskôr vyslúžil veľkú kritiku Spišských a oravských kňazov pri rozdelení Oravy a Spiša a pripojení do Poľska. Marián Blaha sa na intervenciu niektorých kňazov nestáva Spišským biskupom, ale bol menovaný pápežom Benediktom XV., biskupom Banskobystrickým na základe vtedajšej podpory a vyjednávania Československej vlády a Vatikánu. Biskup Blaha vo svojich spomienkach veľmi rád spomína na svoje kaplánske miesto v Ružbachoch, ako píše vo svojom denníku dňa 12. 9. 1923 prijíma pozvanie rodiny Zámoyských na svadbu svojej dcéry grófky Karolíny, ktorá so svojim snúbencom princom Ranierom De Borbón due Sicílie uzavrela Sviatosť manželstva vo filiálnom kostole Obetovania Pána vo Vyšných Ružbachoch. Biskup Blaha je hlavným celebrantom svätej omše - slávnosti a rodinným hosťom na svadobnej hostine. Práve pri tejto príležitosti kráľovskej svadby v tento deň prichádza okrem iného do Ružbašskej farnosti na návštevu spišský biskup Ján Vojtaššák a tiež apoštolský nuncius v Československu Fransecso Marmaggi.
• Bernard Pánči (* 1922 - † 2014), rímskokatolícky kňaz, väznený komunistickým režimom vo väzení vo Valdiciach so stratou občianskych práv kde ho v nespravodlivom procese súdili a väznili. Od 19.3.1968 - 30.6.1987 bol farárom farnosti Nižné Ružbachy - filiálky Lacková a Vyšné Ružbachy. Svoje detstvo prežil v Bielom potoku pri Ružomberku. Bol odchovancom Ružomberského farára a otca národa Andreja Hlinku. Aj táto životná skúsenosť mala u persony Bernarda Pánčiho veľký význam. Vo svojom osobnom a kňazskom živote bol húževnatý, pracovitý, horlivý a vždy si šiel za svojím cieľom, ktorý bol ,,spása ľudských duší". ŠTB viedla o ňom osobný spis v ktorom mal meno Fanatik, čo vystihovalo jeho aktívnu osobu v priestore pastorácie. Dodnes si obyvatelia obcí v ktorých pôsobil spomínajú na tohto zbožného a vytrvalého pastiera.

Referencie

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nižné Ružbachy

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Oficiálny web
• Apsida.sk- profil gotického kostola
• Nezisková organizácia Zamoyski Inštitút Archivované 2023-05-25 na Wayback Machine