Lev XIII.

	Lev XIII.; Leo XIII
	256. rímsky biskup
	; Philip de László, Portrét Leva XIII., 1900, olej na plátne, Maďarská národná galéria, Budapešť
	Lumen in Coelo; Svetlo na nebesiach
Funkcie a tituly
Pontifikát
	20. február 1878 – 20. júl 1903
Camerlengo
	21. september 1877 – 20. február 1878
Predchádzajúce funkcie
	apoštolský nuncius v Belgicku; (28. január 1843 – 19. január 1846); arcibiskup perudžský; (27. júl 1846 – 27. február 1880);
Biografické údaje
Občianske meno	Vincenzo Gioacchino Raffaele Luigi Pecci
Narodenie	2. marec 1810; Carpineto Romano, Pápežský štát
Úmrtie	20. júl 1903 (93 rokov); Vatikán (ovládaný Talianskym kráľovstvom)
Pochovaný	Bazilika svätého Jána v Lateráne
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka	31. december 1837 (27 rokov); Carlo kardinál Odescalchi; prefekt Kongregácie biskupov
Biskup
Menovanie	27. január 1843 (32 rokov); Gregor XVI.
Konsekrácia	19. február 1843 (32 rokov)
Svätiteľ	Luigi Emmanuele Nicolo kardinál Lambruschini; štátny sekretár Vatikánu
Spolusvätitelia	Fabio Maria Asquini; sekretár Kongregácie biskupov; Giuseppe Maria Pietro Raffaele Castellani; titulárny biskup Porphyreonu
Kardinál
Menovanie	19. december 1853 (43 rokov); Pius IX.
Stupeň	kardinál-kňaz
Titulárny kostol	San Crisogono
Pápež
Voľba	20. február 1878 (67 rokov)
Intronizácia	3. marec 1878 (68 rokov)
Odkazy
	Lev XIII. na catholic-hierarchy.org angl. ; Lev XIII.
	Kompletný zoznam pápežov
	Vatikánsky portál; Historický portál; Biografický portál

Lev XIII. (lat. Leo Tercius Decimus), vl. menom Vincenzo Gioacchino Raffaele Luigi Pecci, (* 2. august 1810, Carpineto Romano – † 20. júl 1903, Rím) bol taliansky duchovný a 256. rímsky pápež (v období rokov 1878 – 1903).

Nuncius a arcibiskup

Ako jeho predchodca Pius IX., aj on pochádzal z aristokratickej rodiny. Študoval vo Viterbe (v r. 1818 – 1824), v rímskom seminári (v r. 1824 – 1832) a na diplomatickej akadémii pre šľachtických kňazov (v r. 1832 – 1837). Po kňazskej vysviacke v roku 1837 pracoval v štátnom sekretariáte a neskôr tri roky (v r. 1843 – 1846) zastával post apoštolského nuncia v Belgicku. Tu sa Pecci stal stúpencom zblíženia s vládami najväčších európskych mocností, najmä so zoskupeniami štátov, ktoré v určitej miere vystupovali proti Taliansku, lebo podľa neho oslabenie Talianska bolo nevyhnutným predpokladom obrodenia pápežstva. Sníval o rozpade Talianska na federáciu malých republík vedenú Svätou stolicou.

Jeho neuvážené podporovanie episkopátu proti vláde viedlo kráľa Leopolda I. k tomu, že požiadal pápeža Gregora XVI. o jeho odvolanie.

V roku 1846 sa Pecci stal arcibiskupom v Perugii. Jeho arcidiecéza bola hlavným dejiskom vojenských akcií v čase bojov za zjednotenie Talianska. V roku 1853 bol vymenovaný za kardinála.

Ako biskup protestoval proti anexii Perugie Sardíniou v roku 1860. Zmodernizoval učebné osnovy svojho seminára, roku 1859 založil Akadémiu svätého Tomáša Akvinského a začal sa angažovať za obnovenie priateľských vzťahov medzi katolicizmom a súčasnou kultúrou. V konkláve vo februári 1878 bol zvolený za pápeža ako rozumný umiernenec.

Rímskym pápežom

Jeho voľba za pápeža sa konala v časoch, keď Vatikán bol ovládaný talianskou vládou. Samotný priebeh konkláve bol bezproblémový. Už na druhý deň, tridsaťšesť hodín od jeho začiatku, bol známy zvolený kandidát. Po zvolení za pápeža si dal meno Lev XIII. Výber mena naznačoval, že bude pevne brániť záujmy cirkvi, ako ich bránili jeho predchodcovia, nositelia toho istého mena v stredoveku, bojovníci za nadvládu duchovnej moci nad svetskou.

Nový pápež hneď ukázal svoju tvrdú povahu, keď napr. švajčiarskej garde odňal tzv. výkupné, čo bola vlastne istá forma finančného odškodnenia.

Jeho najväčšou vášňou boli najrozličnejšie obchodné operácie a hra na vysokú diplomaciu. Za jeho pontifikátu sa Vatikán stal bankovou inštitúciou; pápež totiž rád obchodoval na burze. Z jeho iniciatívy bola v roku 1880 založená vatikánska Banco di Roma, ktorá existuje dodnes.

Už v čase zvolenia mal podlomené zdravie a sám prehlasoval, že na Petrovom stolci nepobudne dlho. Napriek tomu bol pápežom dvadsaťpäť rokov a za ten čas vydal rekordný počet encyklík – vyše šesťdesiat. Veľmi dobre hovoril po francúzsky a po nemecky, čo mu umožňovalo stýkať sa so zahraničnými diplomatmi bez tlmočníkov.

Politik a diplomat

Lev XIII. bol za čo najaktívnejšiu účasť katolíkov na politickom živote najmä v krajinách, kde väčšinu obyvateľstva tvorili katolíci. Aj keď vo svojich encyklikách obhajoval stredovekú doktrínu o božskom pôvode zvrchovanej moci a uprednostňoval absolutistickú monarchistickú formu vlády, pripúšťal možnosť spolupráce s parlamentnými, ba aj republikánskymi režimami. Nabádal k zakladaniu katolíckych odborov, ktoré sa stavali za triednu spoluprácu, a rozličných svetských klerikálnych organizácií.

Po svojom predchodcovi zdedil Lev XIII. konflikt s Nemeckom, kde Otto von Bismarck začal realizovať rozhodnú politiku odluky cirkvi od štátu. Týmto procesom chcel kancelár zlomiť odpor svojho politického súpera, podporovaného klerikálnou nemeckou stranou. Duchovenstvo ostro protestovalo proti Bismarckovej antiklerikálnej politike a pápež nabádal Bismarcka k prehodnoteniu svojich proticirkevných postojov. 25. mája 1887 Lev XIII. oznámil zmierenie s Bismarckom, ktorý mesiac predtým, na nátlak verejnosti, odvolal všetky proticirkevné zákony. K definitívnemu zmiereniu Vatikánu s Nemeckom prišlo v roku 1888 keď Leva XIII. navštívil cisár Viliam II.

Počas svojho pontifikátu zažíval zostupy a pády na politickom a diplomatickom poli. Jeho víziou bolo väčšie zastúpenie cirkvi v oblasti riadenia krajín. Mnohé štáty však nemali záujem na delení moci s cirkvou, čo viedlo k prerušeniu stykov s Vatikánom. Za Leva XIII. prerušila pápežská stolica diplomatické styky s viacerými krajinami – Argentína, Belgicko, Kolumbia, Mexiko, Paraguaj a komplikované boli vzťahy s Portugalskom, Španielskom, Švajčiarskom a ďalšími krajinami. Veľmi zložité boli vzťahy s USA, kde cirkev pod vplyvom technického a vedeckého pokroku nastúpila cestu odklonu od stredovekých dogiem a inklinovaniu k podpore kapitálu a vtedajšieho spoločenského zriadenia.

Pápežovou veľkou, ale neuskutočnenou túžbou bolo nadviazanie diplomatických stykov s Ruskom cára Alexandra II. V Rusku videl pápež spoľahlivú oporu pri presadzovaní svojich predstáv o prevahe duchovných stránok spoločnosti nad svetskými. Rusko podľa Leva XIII. predstavovalo účinnú oporu európskej reakcie a hrádzu pred narastajúcim revolučným vrením. Jeho predstavou bolo získanie Ruska ako rovnocenného spojenca Svätej stolice a zriadenie nunciatúry v Petrohrade. Jeho túžby však zhatila smrť.

Zhrnutie pontifikátu Leva XIII.

Lev XIII. bol politickým pápežom. Počas jeho pontifikátu zažil katolicizmus obrovskú expanziu mimo Európy. Založil 248 biskupstiev, 48 vikariátov či prefektúr a dva patriarcháty v severnej Afrike, Indii a Japonsku, ako aj 28 nových diecéz v USA. V roku 1892 vymenoval prvého apoštolského zástupcu v USA. Mal záujem o znovuzjednotenie cirkvi, bol prvý, kto hovoril o „oddelených bratoch“. Preto ho pokladali za pápeža diplomacie, kráľov, cisárov a biskupov.

Aj keď Lev XIII. citlivo vnímal súčasné trendy, ostal človekom hlbokej konzervatívnej zbožnosti. Desať encyklík venoval Najsvätejšej Panne Márii a sv. ružencu a dve spasiteľskej činnosti Krista a eucharistii. Roku 1893 zaviedol sviatok Svätej rodiny. Ku koncu vlády sa jeho postoje priostrili, vydal nové normy pre cenzúru a 17. septembra 1900 vydal nový index zakázaných kníh.

Po politickej a duchovnej izolácii pápežstva za vlády Pia IX., Lev XIII. transformoval jeho medzinárodnú prestíž a získal mu uznanie, ktoré sa nedostávalo pápežstvu celé stáročia.

Postoj k východným cirkvám

Lev XIII. si vážil vnútornú hodnotu východných obradov a cenil si ich ako prejav skutočnej katolicity cirkvi, čo bol v tej dobe veľký zlom. Najvýraznejšie to prejavil v apoštolskom liste Orientalium dignitas (30. novembra 1894). Zasadzuje sa v nej za očistenie východných obradov od latinizácie a zakazuje západným misionárom preťahovať východných kresťanov na latinský obrad. Lev XIII. vydal celý rad konkrétnych opatrení na ochranu východného dedičstva v Katolíckej cirkvi, avšak mnohé narazili na veľký odpor a ujímali sa len s ťažkosťami.^[1] V mnohých aspektoch bol inšpiráciou pre postoje Druhého vatikánskeho koncilu voči východným cirkvám.

Zaujímavosti

Nového pápeža zvyčajne vynášali na balkón Baziliky svätého Petra, odkiaľ dával požehnanie veriacim „mesta a sveta“, zhromaždeným na námestí pred bazilikou. Lev XIII. sám seba pokladajúc za „vatikánskeho väzňa“ dal príkaz, aby ho vyniesli na iný balkón, ktorý smeroval do vnútorného dvora vatikánskeho paláca, nie na námestie.
Lev XIII. v mnohom ostal verný stredovekým tradíciám. Bolo o ňom známe, že na audienciách u pápeža boli veriaci povinní čakať na hlavu katolíckej cirkvi kolenačky.
O pápežov tajný archív, kde boli uložené originály pápežských búl a iná dôležitá korešpondencia, sa starali špeciálni kustódi – mnísi. Aby sa nemohli oboznámiť s textami pápežských dokumentov, boli vyberaní spomedzi tých, čo nevedeli čítať ani písať a v zoznamoch pápežských úradníkov boli vedení ako tzv. „fratres analphabeti“ – negramotní bratia. Za Leva XIII. ich začali nazývať „bradatí chlapci“, lebo podľa tradície nosili brady.
Vo Vatikánskych archívoch sa nachádza list kráľovnej Viktórie, ktorá v snahe vyhnúť sa titulovaniu pápeža začína list oslovením: „Najurodzenejší pane“, namiesto zaužívaného „Vaša Svätosť“. Pápež Lev XIII. vo svojej odpovedi začína: „Pokojná a premocná Viktória, Kráľovná Spojeného Kráľovstva Britského a Írska i iných krajov, veľká Vládkyňa Indie...“

Výber z encyklík a búl

Aeterni patris (1879) – odporúča filozofiu sv. Tomáša
Grande munus (1880) – sviatok sv. Cyrila a sv. Metoda zaviedol pre celú cirkev
Supremi apostolatus (1883) – povzbudenie k úcte voči Panne Márii
Humanum genus (20. apríla 1884) – pápež v tejto encyklike odsúdil naturalizmus, resp. SLOBODOMURÁRSTVO a podobné sekty, ktoré vedú k heréze, gnosticizmu a deizmu.
Superiore anno (1884) – encyklika venovaná modlitbe sv. ruženca
Immortale Dei (1885) – poučuje o potrebe kresťanského zriadenia štátu
Octobri mense (1891) – upozorňuje na problémy cirkvi (útoky proti viere a mravom)
Rerum novarum (1891) – smernice ako riešiť robotnícku otázku. Sociálna encyklika, ktorá vzbudila najväčší ohlas v kresťanskom svete
Magnae Dei Matris (1892) – obnovovanie mariánskej úcty
Laetitiae sanctae (1893) – poukázanie na problémy vtedajšej spoločnosti
Orientalium dignitas (1894) – o východných cirkvách, ich právach a úctyhodnosti, odsúdenie latinizácie
Felicitate quadam (1897) – bula, ktorou Lev XIII. rozhodol o zjednotení františkánskych rodín pod jedným menom Ordo fratrum minorum (OFM) – Rehoľa menších bratov
Diuturni temporis (1898) – poďakovanie Panne Márii za jej ochranu, rekapitulácia svojho pontifikátu
Rerum novarum (1871)- sociálna náuka cirkvi

Referencie

↑ Andrej ŠKOVIERA: Latinizácia, jej príčiny a okolnosti. S osobitným zreteľom na prostredie Mukačevskej eparchie. In: Medzikultúrne vzťahy východnej cirkvi s latinskou v Uhorsku do konca 18. storočia. Ed. Šimon Marinčák – Peter Žeňuch. (Orientalia et Occidentalia 20.) Košice – Bratislava: Dobrá kniha, 2017, s. 235. (ISBN 978-80-8191-074-6) Dostupné online.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lev XIII.

Externé odkazy

Text encykliky Leva XIII. Rerum novarum

Zdroje

GRIGULEVIČ, Iosif R.. Pápeži 20. storočia. Prvé. vyd. Bratislava : Pravda, 1983. 464 s.
COLLINS, Michael. Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta. Prvé. vyd. Bratislava : Ikar, 2009. 320 s. ISBN 978-80-551-2016-4.
Zaujímavosti o Vatikáne a pápežoch

Predchodca:
Pius IX.

Pápež
Lev XIII.
(zoznam)

Nástupca:
Pius X.

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[1] Andrej ŠKOVIERA: Latinizácia, jej príčiny a okolnosti. S osobitným zreteľom na prostredie Mukačevskej eparchie. In: Medzikultúrne vzťahy východnej cirkvi s latinskou v Uhorsku do konca 18. storočia. Ed. Šimon Marinčák – Peter Žeňuch. (Orientalia et Occidentalia 20.) Košice – Bratislava: Dobrá kniha, 2017, s. 235. (ISBN 978-80-8191-074-6) Dostupné online.

[1]

z d u Rímski pápeži
1. – 4. storočie	Peter Linus Kletus Kliment I. Evarist Alexander I. Sixtus I. Telesfor Hyginus Pius I. Anicet Soter Eleutér Viktor I. Zeferinus Kalixt I. Urban I. Poncián Anter Fabián Kornel Lucius I. Štefan I. Sixtus II. Dionýz Félix I. Eutychián Kajus Marcelín Marcel I. Eusébius Melchiades Silvester I. Markus Július I. Libérius Damazus I. Siricius Anastáz I.
5. – 8. storočie	Inocent I. Zosimus Bonifác I. Celestín I. Sixtus III. Lev I. Hilarius Simplicius Félix III. Geláz I. Anastáz II. Symachus Hormizdas Ján I. Félix IV. Bonifác II. Ján II. Agapet I. Silverius Vigilius Pelagius I. Ján III. Benedikt I. Pelagius II. Gregor I. Sabinián Bonifác III. Bonifác IV. Adeodat I. Bonifác V. Honorius I. Severín Ján IV. Teodor I. Martin I. Eugen I. Vitalian Adeodat II. Donus Agato Lev II. Benedikt II. Ján V. Konon Sergius I. Ján VI. Ján VII. Sisin Konštantín I. Gregor II. Gregor III. Zachariáš Štefan II. Pavol I. Štefan III. Hadrián I. Lev III.
9. – 12. storočie	Štefan IV. Paschal I. Eugen II. Valentín Gregor IV. Sergius II. Lev IV. Benedikt III. Mikuláš Hadrián II. Ján VIII. Marinus I. Hadrián III. Štefan V. Formozus Bonifác IV. Štefan VI. Roman Teodor II. Ján IX. Benedikt IV. Lev V. Sergius III. Anastáz III. Lando Ján X. Lev VI. Štefan VII. Ján XI. Lev VII. Štefan VIII. Marinus II. Agapet II. Ján XII. Benedikt V. Lev VIII. Ján XIII. Benedikt VI. Benedikt VII. Ján XIV. Ján XV. Gregor V. Silvester II. Ján XVII. Ján XVIII. Sergius IV. Benedikt VIII. Ján XIX. Benedikt IX. Silvester III. Gregor VI. Klement II. Damazus II. Lev IX. Viktor II. Štefan IX. Mikuláš II. Alexander II. Gregor VII. Viktor III. Urban II. Paschal II. Gelasius II. Kalixt II. Honorius II. Inocent II. Celestín II. Lucius II. Eugen III. Anastáz IV. Hadrián IV. Alexander III. Lucius III. Urban III. Gregor VIII. Klement III. Celestín III. Inocent III.
13. – 16. storočie	Honorius III. Gregor IX. Celestín IV. Inocent IV. Alexander IV. Urban IV. Klement IV. Gregor X. Inocent V. Hadrián V. Ján XXI. Mikuláš III. Martin IV. Honorius IV. Mikuláš IV. Celestín V. Bonifác VIII. Benedikt XI. Klement V. Ján XXII. Benedikt XII. Klement VI. Inocent VI. Urban V. Gregor XI. Urban VI. Bonifác IX. Inocent VII. Gregor XII. Martin V. Eugen IV. Mikuláš V. Kalixt III. Pius II. Pavol II. Sixtus IV. Inocent VIII. Alexander VI. Pius III. Július II. Lev X. Hadrián VI. Klement VII. Pavol III. Július III. Marcel II. Pavol IV. Pius IV. Pius V. Gregor XIII. Sixtus V. Urban VII. Gregor XIV. Inocent IX. Klement VIII.
17. – 21. storočie	Lev XI. Pavol V. Gregor XV. Urban VIII. Inocent X. Alexander VII. Klement IX. Klement X. Inocent XI. Alexander VIII. Inocent XII. Klement XI. Inocent XIII. Benedikt XIII. Klement XII. Benedikt XIV. Klement XIII. Klement XIV. Pius VI. Pius VII. Lev XII. Pius VIII. Gregor XVI. Pius IX. Lev XIII. Pius X. Benedikt XV. Pius XI. Pius XII. Ján XXIII. Pavol VI. Ján Pavol I. Ján Pavol II. Benedikt XVI. František