Karol II.
neapolský kráľ
Narodenie	1254
Úmrtie	6. máj 1309 Neapol, Taliansko
Odkazy
Commons	Karol II.
Biografický portál

Karol II. (franc. Charles le Boîteux, tal. Carlo II d'Angiò; * 1254 – † 6. máj 1309, Neapol) bol neapolský kráľ.

Životopis

Karol bol druhorodený syn grófa Karola z Anjou a jeho prvej manželky Beatrix, dcéry provensalského grófa Raimonda Bérengera IV. Jeho otec získal vďaka pápežskej ponuke, vlastnej ctižiadostivosti a dávky vojenského šťastia sicílske kráľovstvo. Korunovaný bol v januári 1266.

Ako princ mal Karol, svojimi súčasníkmi pre telesný handicap prezývaný Chromý, od roku 1268 titul vojvodu zo Salerna. V máji či júni 1270^[1] sa oženil s uhorskou princeznou Máriou, dcérou uhorského kráľa Štefana V. a Alžbety, dcéry kumánskeho chána Kuthana.

Izabela Neapolská bola naopak vydatá za mladého uhorského kráľa Ladislava IV.

Aragónske väzenie

V roku 1282 sa Sicília vzbúrila proti anjouovskej nadvláde. Karol vtedy žil v provensalskom grófstve a otec ho poslal na parížsky dvor, kde mal získať prísľub vojenskej pomoci. Kráľovský bratanec Filip III. ochotne strýkovi poslal posily. V roku 1284 Karol v bitke pri Neapole padol do zajatia aragónskeho admirála Rogera z Laurie a svojho otca tým veľmi nahneval. Roger z Laurie prisľúbil Karolove prepustenie na oplátku za prepustenie Beatrix, dcéry kráľa Manfréda, ale klamal a Karola odviezol do Katalánska.

V internácii strávil Karol celé roky.^[3] O jeho prepustenie sa zaslúžila anglická kráľovná Eleonóra Kastílska, ktorá neľutovala peniaze ani čas a jej snaha bola korunovaná úspechom.^[4] Karol bol po opakovaných diplomatických vyjednávaniach prepustený v októbri 1288 a donútený sľúbiť, že nebude používať titul sicílskeho kráľa a dať troch zo svojich synov ako rukojemníkov aragónskemu kráľovi. Po nútenom príjazde na francúzsky dvor dal kráľ Filip IV. jeho sprievodcov zatknúť a Karola s vojenským doprovodom a mnohými rytiermi poslal do Itálie, kde bol nadšene privítaný guelfmi a pápežom Mikulášom IV.

Vláda

S otcom sa po návrate domov už nestretol^{[pozn. 1]} a 29. mája 1289 bol v katedrále v Rieti korunovaný za kráľa Sicílie. V júni 1295 podpísal so svojim aragónskym proťajškom zmluvu z Anagni, ktorá zaručovala prepustenie rukojemníkov. Úplné zloženie zbraní priniesla až roku 1302 zmluva z Caltabellotta, v ktorej získal Sicíliu Fridrich Aragónsky, mladší brat aragónskeho kráľa Jakuba II. a vnuk kráľa Manfréda.

Karol sa rozhodol sa ujať po otcovi zdedeného jeruzalemského trónu, čo ho donútilo k otvorenému sporu s cyperskými Lusignanovcami. Neskôr na jeruzalemskú korunu rezignoval a uprel svoje úsilie k udržaniu panstiev v Grécku a Albánsku, kde sa stretol so Štefanom Urošom a byzantským cisárom Andronikom II.^[3]

Zomrel roku 1309 vo veku 55 rokov a bol pochovaný v dominikánskom kostole v Neapoli. Na sicílsky trón nastúpil jeho tretí syn Róbert.

Rodokmeň Karola II.

Poznámky

1. ↑ Karol z Anjou zomrel v januári 1285 a nástupcom po dobu synovej neprítomnosti určil vnuka Karola Martela. Regentom mal do doby Karolovho návratu, alebo dosiahnutia vnukovej plnoletosti byť Róbert II. z Artois.

Referencie

Literatúra

• RUNCIMAN, Steven. The Sicilian vespers.  : Cambridge University press, 1958. 356 s. ISBN 0521286522. (anglicky)

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Karol II. (Neapolsko)

Externé odkazy

• genealogie-mittelalter.de