V komunikácii je kód pravidlo pre prevod informácie (napríklad listu, slova alebo frázy) na inú formu alebo reprezentáciu, nie nevyhnutne rovnakého typu.

Vo všeobecnosti je kód zobrazenie, ktoré každému znaku alebo postupnosti znakov daného súboru znakov (vzorov) jednoznačne priradí znak alebo postupnosť znakov (obrazov) z iného súboru znakov. Väčšina kódov je jednoznačná, to znamená, že dvom rôznym postupnostiam z množiny vzorov sa vždy priradia dve rôzne postupnosti znakov z množiny obrazov. Postup, pomocou ktorého sa preloží znak alebo postupnosť znakov z množiny vzorov do množiny obrazov, sa volá kódovanie (angl. encoding); opačnému postupu hovoríme dekódovanie (angl. decoding).

Kód sa využíva na reprezentáciu správ nesúcich údaje, z ktorých môžeme získať informácie. Typickým príkladom kódu je morseova abeceda. Kód sa však používa i v systémoch, ktoré nie sú schopné uchovať či spracovať množinu vzorov v pôvodnej podobe. Typickým príkladom takýchto systémov sú digitálne počítače, ktoré sú schopné uchovávať a spracovávať iba čísla v dvojkovej sústave. Preto na uchovanie všetkých vstupných vzorov je potrebné tieto zakódovať do obrazov, ktoré sú číslami dvojkovej sústavy. Tento spôsob kódovania sa nazýva digitalizácia. Všetky údaje (textové, zvukové aj obrazové) v počítači sú reprezentované pomocou kódov.

Príklady: na kódovanie textových údajov sa používajú kódy ASCII, UNICODE, UTF-8 a iné. Na kódovanie farebných bodov obrazu sa používa bitová mapa a na kódovanie zvuku sa používa kód PCM.

Referencie

• CLAUS, Volker; SCHWILL, Andreas, eds. Lexikón informatiky. Preklad Eva Stadtruckerová. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1991. 544 s. ISBN 80-08-00755-9.