Východoeurópska platforma alebo európska/ruská/fenosarmatská platforma alebo fenosarmatia je rozsiahla stabilná časť kontinentálnej zemskej kôry (platforma) tvoriaca najstaršie časti Európskeho kontinentu. Z paleogeografického hľadiska tvorí základ platne Baltika.

Geografické vymedzenie

Vrátane šelfových oblastí zaberá asi 6,7 milióna km^2[1]. Tvorí hlavne oblasti Východnej Európy. Zo severozápadu ju ohraničujú kaledónske Škandinávske vrchy, ktoré sa nasúvajú na baltský štít, miestami až na vzdialenosť 200 km^[2]. Na severovýchode ju ohraničuje Pečorská nížina, a komplikovanejšie bajkalské Timanské vrchy. Tvorí i Rybársky a Kaninský polostrov a tiež časť dna Barentsovho mora^[3]. Na východe ju od sibírskej platformy oddeľuje pohorie Ural. Na juhu je ohraničením alpínsky násun Kaukazu a Krymských vrchov a násun čiernomorsko-kaspických hercyníd - skýtskej a turanskej platformy vrátane Dobrudže a mladšej moezíjskej platformy. Tvorí ju línia Bolgrad - jazero Sasyk, úpätie chrbátu Golicyna - Skadovsk - Geničesk^[4]. Na juhozápade sa na ňu násúvajú Karpaty. Na západe sa ponára pod sedimenty mladšieho paleozoika približne na oderskej línii^[5]. Niektoré staršie členenia zahŕňajú do platformy aj Stredoeurópsku rovinu a teda aj oblasti Nemecka, Dánska, Britských ostrovov a dno Severného mora. Novšie výskumy však preukázali, že ich kryštalinikum je mladšieho bajkalského veku^[3].

Geomorfologické členenie

Z geomorfologického hľadiska sa člení na celky^[6]:

• Nížiny a vysočina južného Švédska
• Plošiny Norrlandu
• Botnické nížiny, nížiny južného Fínska, nížiny veľkých ruských jazier
• Fínska jazerná pahorkatina (Suomenselkä)
• Maanselkä
• polostrov Kola
• Bielomorská nížina
• Onežsko-mezenská nížina
• Timanské vrchy
• Pečorská nížina
• Severné valy (Uvaly)
• Moskovsko-ocká nížina
• Valdajská pahorkatina a Smolensko-moskovská pahorkatina
• Východobaltská nížina
• Polesie
• Volynsko-podolská vrchovina
• Dneperská pahorkatina
• Dneperská nížina
• Donecký masív
• Stredoruská pahorkatina
• Ocko-donská nížina
• Povolžská pahorkatina
• Nízke Zavolžie
• Vysoké Zavolžie
• Kaspická nížina
• Stavropolská vyvýšenina
• Kubánsko-azovská nížina
• Čiernomorská nížina

Stavba

Východoeurópska platforma má zvrásnený prekambrický fundament, ktorý je na väčšine územia prekrytý horizontálne nasadajúcimi usadenými horninami rôznej hrúbky. Prekambrický fundament tvorený kryštalickými bridlicami (ruly, migmatity) a granitoidmi vystupuje najmä v oblasti tzv. štítov. Tieto oblasti sa vyznačujú metamorfózou do granulitovej fácie. Vek najstarších hornín týchto oblastí je najmenej 1,6-2,6 miliardy rokov.

Súčasťou východoeurópskej platformy sú baltský (fennoscandia), volžsko-uralský (volgo-uralia) a ukrajinský štít, ktorý spolu s voronežským masívom tvorí tzv. sarmatiu. Všetky tieto štíty sa skladajú z menších blokov. V oblasti baltského štítu sú vymedzené: murmanský, kolský, belomorský, karelský a juhoškandinávsky (svekofenniský) blok. Ukrajinský štít tvorí: volynsko-podolský, odesko-belocerkovský, kirovogradský, podneperský a azovský blok. Predpokladá sa, že podobné bloky tvoria aj voronežský a volžsko-uralský masív, kde sú povrchové výskyty kryštalinika menšie a ich vzájomné vzťahy sú ťažšie interpretovateľné^[2].

Sedimentárna pokrývka môže mať rôznu hrúbku, okolo 1 – 2 km v oblasti Moskovskej panvy a na strednom Povolží, 5 km v oblasti dnepersko-doneckého aulakogénu a Kaspickej nížiny. Oblasti platformy prekryté nezvrásnenými sedimentami sa označujú ako tabuľe. Na východoeurópskej platforme je to ruská tabuľa. Najstaršie nezvrásnené horniny majú vrchnoproterozoický vek (rifej/ediakarium/eokambrium). Horniny spodného až streného rifeja sú ílovité bridlice, kremence v Bugsko-podolskej a Kamsko-ufimskej panve a tiež jotnické pieskovce vo Fínsku a Švédsku, či sparagmitový súbor v Nórsku. V hlbších panvách a aulakogénoch sa sedimentárny záznam začína až v strednom až vrchnom rifeji ílmi, pieskovcami, diabázovými lávami a tufmi.^[3]

Paleozoická sedimentárna pokrývka východoeurópskej platformy na severozápade, severovýchode a v strednej časti tvoria hlavne morské uloženiny kambria, ordoviku, silúru, vrchného devónu, stredného a vrchného karbónu, vrchného permu. V oblasti Dnepersko-doneckého aulakogénu začal v strednom devóne vznikať rift, v prehlbujúcom sa grabene sa usadzovali íly, pieskovce ale dochádzalo i k erupciám vulkanických hornín a sedimentácii evaporitov. Mezozoikum sa nachádza hlavne v centrálnej časti, kde ho tvoria prevažne morské sedimenty jury, na juhu sa nachádza i krieda. Kenozoické paleogénne a neogénne sedimenty vystupujú hlavne na juhu.

V oblasti Kaspiku nie je známa najstaršia časť sedimentárnej pokrývky. V mladších obdobiach totiž v oblasti došlo k značnému ohybu, na niektorých miestach vznikli hlboké sedimentárne panvy, inde sa fundament vydul do foriem chrbtov.

Ložisková geológia

Východoeurópska platforma má vo svojich pekambrických zvrásnených pásmach významné ložiská páskovaných železných rúd, napr. krivojrožský súbor a kurská magnetická anomália. Medzi paleozoické horniny ruskej tabule patria i ekonomicky významné horľavé bridlice a bauxity (ťažené napr. v Estónsku a Leningradskej oblasti). V oblasti dnepersko-doneckého aulakogénu sa nachádzajú veľké ložiská uhlia (Donecká panva) ale i evaporitov. Mangánové rudy sedimentovali v oblasti Nikopolu v terciéri.

Referencie

Fínsky portál Ruský portál Portál vedy o Zemi

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Восточно-Европейская платформа na ruskej Wikipédii.