Zákon z 27. apríla 1976 o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) (iné názvy: Stavebný zákon, zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) je zákon, ktorý právne vymedzuje základné úlohy a povinnosti účastníkov stavby.

Na stavebný zákon naväzovali vyhlášky č. 105/1981 Zb.(1981-1987), č. 5/1987 Zb. (1987-1990), č. 43/1990 Zb. (1990-1992) a zmenou stavebného zákona č. 262/1992 Zb. boli stanovené podmienky o dokumentácii stavieb. Tieto predpisy určovali náležitosti dokumentácie pre prípravu, schvaľovanie a realizáciu stavby. Uvádzajú základné pojmy, druhy dokumentácie, schvaľovanie prípravnej a projektovej dokumentácie, štátnu expedíciu, autorský dozor a záverečné technicko-ekonomické vyhodnotenie stavieb. Územné plánovanie určuje ciele a úlohy, podklady, druhy a obsah, obstarávanie, územné konanie a územné rokovanie. Stavebný poriadok obsahuje predpisy pre oprávnenie projektovej a inžinierskej činnosti, predpisy pre používanie výrobkov pre stavbu, povolovanie nových stavieb, žiadosti o stavebné povolenie, vytýčenie stavieb, užívanie a kolaudáciu, zmeny v užívaní, údržbe a odstraňovaní stavieb. Obsahuje tiež predpisy pre štátny stavebný dozor.

Základné pojmy

• Stavba – zahŕňa všetky práce a dodávky stavebných materiálov a zariadení potrebných na vybudovanie nových prostriedkov.
• Súbor stavieb – tvorí viac stavieb vzájomne súvisiacich a budovaných pre spoločenský cieľ.
• Stavebný objekt – je priestorovo-ucelená časť stavby.
• Unifikácia – je zjednotenie rozmerov prvkov a technologických postupov pred stavebný objekty.
• Modulová koordinácia – je to dohovor o rozmeroch pre stavené objekty.
• Technická normalizácia – súhrn predpisov a pravidiel pre kreslenie a projektovanie stavebných výkresov podľa typov konštrukcií.

Zdroj

• HÁJEK, V. Pozemné staviteľstvo I pre 1. roč. SPŠ stavebných. Bratislava : Alfa, 1989.