A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Viedenská nóta bola nóta z 28. júla 1853, ktorou sa Francúzsko snažilo vyriešiť vyostrujúci sa spor medzi Ruskom a Osmanskou ríšou. Nezabránila však vyeskalovaniu osmansko-ruských vzťahov, ktoré napokon viedlo ku krymskej vojne.
Pozadie a príprava
V roku 1852 cár Mikuláš zámerne vyvolal spor s Portou týkajúci sa patronátu nad pútnickými miestami v Palestíne, o ktorý sa Rusko, reprezentant pravoslávia, delilo s Francúzskom, predstaviteľom katolicizmu. Nárokoval si nad úplný patronát, zdôvodňujúc to tým, že väčšina kresťanov v Osmanskej ríši náleží k pravosláviu.[1] Cárovým skutočným zámerom bolo vyvolať vojnu a posilniť ruský vplyv na úkor upadajúcej Osmanskej ríše a v konečnom dôsledku získať prístup k Stredozemnému moru, čo sa dostalo do konfliktu najmä s britskými, ale aj s francúzskymi záujmami a v oblasti Balkánu s rakúskymi ašpiráciami.[2]
Sultán na jar súhlasil s návrhom britského veľvyslanca v Istanbule Stratforda Canninga, 1. vikomtu Stratford de Redcliffe na skoncipovanie nóty obsahujúcej formuláciu potvrdzujúcu ruské výsady týkajúce sa kresťanov v Osmanskej ríši („starobylé náboženské výsady nárokované Jeho Veličenstvom cárom Ruska ostávajú na veky v platnosti“). Nóta napokon nebola odoslaná a na konferencii vo Viedni v júli 1853 sa veľvyslanci zhodli na formulácii navrhnutej francúzskym cisárom Napoleonom III. a britským ministrom zahraničných vecí Georgeom Villiersom, 4. grófom z Clarendonu (známy ako Lord Clarendon).[3]
Nóta bola pripravená francúzskym veľvyslancom vo Viedni Françoisom-Adolphom, barónom a grófom Bourqueney (známy ako Barón de Bourqueney) a prostredníctvom rakúskej zahraničnej služby odovzdaná ruskému veľvyslanectvu,[4] hoci ruská diplomacia bola neoficiálne oboznámená s jej obsahom ešte pred oficiálnym doručením.[3]
Obsah a reakcia
Nóta bola sformulovaná tak, aby vyhovela ruským požiadavkám, ale zároveň aby neurazila Portu. Cár Mikuláš I. 5. augusta vyjadril súhlas s obsahom nóty, ale Porta sa 19. augusta ohradila voči formulácii, podľa ktorej mal sultán prisľúbiť „zachovanie vernosti litere a duchu zmluvy z Küçük Kaynarca a z Drinopolu v otázke ochrany kresťanského náboženstva“ a súhlasiť s tým, že bez súhlasu Ruska a Francúzska nedôjde k zmene tohto stavu. To znamenalo, že kresťanskí obyvatelia Osmanskej ríše mali ostať pod patronátom cára a francúzskeho cisára, čím sa sultán v náboženskej politike dostal pod kontrolu týchto dvoch veľmocí. Vo svojej nóte (nóta veľkovezíra Mustafu Reşida Pašu), označovaná aj ako turecké resp. osmanské ultimátum[5][pozn 1][pozn 2] trvala na doplnení podmienky, podľa ktorej mala ochrana kresťanov v ríši spadať pod autoritu sultána (navrhovaná bola formulácia, že sultán „zachová vernosť stipuláciám zmluvy z Küçük Kaynarca, potvrdeným zmluvou z Drinopolu, súvisiacim s ochranou kresťanského náboženstva Vysokou portou“, ako aj niekoľko iných formulácií ohľadne kresťanov v ríši vyznievajúce v prospech Porty[7]). Rusko s týmto doplnkom nesúhlasilo (7. septembra) a tak sa francúzsky pokus o zmierenie Ruska a Osmanskej ríše nepodaril. Ruský minister zahraničných vecí gróf Karl Nesselrode označil viedenskú nótu za vyjadrenie všetkých ruských nárokov a preto interpretoval nesúhlas Porty ako legitímny dôvod na ruský zásah v prospech 12 miliónov kresťanských poddaných v Osmanskej ríši. Spojené kráľovstvo a Francúzsko tak stiahli svoju podporu nóty. Porta tvrdila, že bola jej reakcia opodstatnená a že frakcia naklonená vojne hrozila sultánovi revolúciou pokiaľ nebude bojovať s Ruskom.[7] Rakúsky cisár František Jozef I. sa síce dohodol s Mikulášom I: na stretnutí v Olomouci, že Rakúsko sa pokúsi presvedčiť Portu k prijatiu podmienok viedenskej nóty, ale Spojené kráľovstvo a Francúzsko takýto zámer odmietli. Napokon sa Rakúsko plne postavilo za francúzsko-britskú koalíciu (vo vojne zachovalo neutralitu, ale hrozilo vstupom do vojny na strane koalície pokiaľ Rusko neprijme predčasné mierové podmienky).[4]
Dohra
Až viedenské štyri body vydané 8. augusta 1854 dosiahli želaný výsledok a hoci boli spočiatku cárom odmietnuté, napokon spolu so začatím francúzsko-britského pozemného ťaženia a rakúskou hrozbou prinútili Rusko pristúpiť k mierovým rokovaniam.[8] Tri zo štyroch viedenských bodov sa napokon presadili pri uzavretí parížskej mierovej zmluvy (30. marec 1856), pričom zaistenie ochrany a práv kresťanských obyvateľov v Osmanskej ríši bol daný pod spoločnú garanciu veľmocí (Spojeného kráľovstva, Francúzska, Rakúska, Pruska a Ruska.[9][10]
Poznámky
- ↑ Turecké ultimátum je doslovným prekladom výrazu Turkish Ultimatum z anglickojazyčnej literatúry, hoci používať „turecký“ v súvislosti s Osmanskou ríšou je nevhodné (Turecko vzniklo v roku 1923 a na rozdiel od Osmanskej ríše išlo o národný štát). Preto je vhodnejšie používať názov osmanské ultimátum.
- ↑ Americká politologička Jennifer Mitzenová naproti tomu za turecké ultimátum označuje súbor troch dokumentov: nótu, ktorou sultán protestoval proti ruskej okupácii podunajských kniežatstiev, sultánovu oficiálnu odpoveď ruskému vyslancovi, admirálovi Aleksandrovi Sergejevičovi Menšikovovi a text dekrétov osmanskej vlády potvrdzujúcich duchovné výsady nemoslimských obyvateľov Osmanskej ríše. Osmanský návrh na úpravu podmienok viedenskej nóty pritom označuje za turecké dodatky.[6]
Referencie
- ↑ ARNOLD, Guy. Historical Dictionary of the Crimean War. Lanham, Maryland; London : The Scarecrow Press, 2002. ISBN 0-8108-4276-9, p. xv.
- ↑ SKŘIVAN, Aleš st. Krymská válka. Reformy 60. let v Rusku. In SKŘIVAN, Aleš st. a kol. Kapitoly z dějin 19. století : Úvod do výuky moderních dějin I.. Plzeň : Západočeská univerzita v Plzni, 2013. ISBN 978-80-261-0208-3, s. 91 – 94.
- ↑ a b WOODWARD, Sir Llewellyn. The Age of Reform, 1815–1870. 2nd ed. New York, New York : Oxford University Press, c1962. ISBN 0198217110, p. 259.
- ↑ a b Austria. In ARNOLD, Guy. Historical Dictionary of the Crimean War. Lanham, Maryland; London : The Scarecrow Press, 2002. ISBN 0-8108-4276-9, p. 12 – 13.
- ↑ BADEM, Candan. The Ottoman Crimean War (1853–1856). Leiden; Boston, Massachusetts : Brill, 2010. ISBN 978-90-04-18205-9, p. 82.
- ↑ MITZEN, Jennifer. Power in Concert : The Nineteenth-century Origins of Global Governance. Chicago, Illinois; London : University of Chicago Press, 2013. ISBN 978-0-226-06008-8, p. 186.
- ↑ a b WOODWARD, Sir Llewellyn. The Age of Reform, 1815–1870. 2nd ed. New York, New York : Oxford University Press, c1962. ISBN 0198217110, p. 260.
- ↑ LAMBERT, Andrew. The Crimean War : British Grand Strategy against Russia, 1853–56. 2nd ed. Surrey : Ashgate Publishing, 2013. ISBN 978-1-4094-1011-9, p. 223
- ↑ Pařížská mírová smlouva z 30. 3. 1856. In: PEČENKA, Marek; LUŇÁK, Petr, a kol. Encyklopedie moderní historie. 3. rozš. vyd. Praha : Libri, 1999. 655 s. ISBN 978-80-85983-95-1. S. 363.
- ↑ ARNOLD, Guy. Historical Dictionary of the Crimean War. Lanham, Maryland; London : The Scarecrow Press, 2002. ISBN 0-8108-4276-9, pp. xxv-xxvi.
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Antropológia
Aplikované vedy
Bibliometria
Dejiny vedy
Encyklopédie
Filozofia vedy
Forenzné vedy
Humanitné vedy
Knižničná veda
Kryogenika
Kryptológia
Kulturológia
Literárna veda
Medzidisciplinárne oblasti
Metódy kvantitatívnej analýzy
Metavedy
Metodika
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk