Vašvársky mier (iné názvy: Mier vo Vašvári) bola mierová zmluva uzavretá dňa 10. augusta roku 1664 v meste Vašvár blízko rakúskych hraníc medzi vyslancami cisára Leopolda I. a sultána Mehmeda IV. Mierové podmienky tak zaručili koniec rakúsko-tureckej vojny v rokoch 1663 až 1664, krátko po víťaznej bitke habsbursko-francúzskych vojsk proti armádam osmanských Turkov vo víťaznej bitke pri Svätom Gottharde. Na druhej strane však išlo o jeden z najkritizovanejších mierových zmlúv medzi predstaviteľmi uhorskej šľachty, ktorej myšlienky v mene odporu voči mieru napokon vyústili do Vešeléniho sprisahania.^[1]

Pozadie

Podpísaniu mieru predchádzalo spočiatku úspešné vojenské víťazstvo cisársko-francúzskych vojsk v bitke pri Svätom Gottharde nad silnejšou osmanskou armádou. Práve na území Uhorska, Sedmohradska, českých a dedičných krajinách, ale aj v nemeckých kniežatstvách bola bitka považovaná za začiatok veľkej vojny proti Turkom, ktorá sa mala uzavrieť vytlačením osmanskej moci z územia strednej Európy. Ešte dňa 16. augusta roku 1664 došlo k zasadnutiu veliteľov koaličných vojsk, ktorí sa jednoznačne zhodli pre pokračovanie vo vojne. Generál Souches obľahol Nové Zámky, v Hornom Uhorsku sa podarilo zhromaždiť vojsko pre nový útok na výhode a francúzsky kráľ Ľudovít XIV. poslal do Uhorska ďalších 4 000 vojakov. Ani hlavný veliteľ či dokonca spojenci nevedeli, že v meste Vašvár už niekoľko dní dochádza k rokovaniu medzi cisárovými a sultánovými vyslancami o urýchlenom uzavretí mieru.

Výsledky rokovaní

Vašvársky mier podpísaný dňa 10. augusta, vyhlásili 27. septembra 1664. Mierová zmluva sa odvolávala na žitavský mier z roku 1606, pričom sa od neho odlišovala vo viacerých aspektoch a, samozrejme, reagovala na konkrétne výsledky vojny. Panovník mal dodržať vyvedenie svojich posádok zo všetkých sedmohradských hradov, pričom ani osmanský sultán nemal mať žiadne vojsko na území kniežatstva, kde platila podmienka slobodnej voľby kniežaťa. Nesmel ním však byť syn zosnulého Juraja II. Rákociho či Jána Keménya. Pevnosť Zrínsky Novohrad nesmela byť už znovu postavená a hrad v Székelyhíd v Partiu mal byť zbúraný. Namiesto pevnosti Nové Zámky, ktoré sa stali súčasťou územia Osmanskej ríše, si však mohol Leopold I. vybudovať novú pevnosť pri mestečku Gúta (pomenovanú podľa neho Leopoldov). Sabolčská a Satmárska stolica pripadla opäť cisárovi Leopoldovi I., pričom nesmel mať v nich silnejšie posádky. Platilo pravidlo, že obaja panovníci sa zaviazali nespájať sa s nepriateľmi jedného alebo druhého. Spolu s mierom došlo k podpísaniu obchodnej dohody pre obe strany.^[2]

Odozva v Uhorsku

Platnosť Vašvárskeho mieru bola stanovená na obdobie dvadsať rokov. Leopold I. jeho platnosť ratifikoval dňa 27. septembra 1664 lenže uzavretie mieru bez súhlasu uhorského snemu bolo považované za porušenie krajinských zákonov. Išlo o jeden z najkritizovanejších diplomatických dokumentov tých čias, pričom jasný odpor s jeho platnosťou vyslovili prohabsbursky orientovaní magnáti na čele s palatínom Františkom Vešelénim ale aj ostrihomským arcibiskupom Jurajom Lipaiom a chorvátskym bánom Mikulášom VII. Zrínskym. Panovník uviedol, že na ukončenie konfliktu bolo málo financií na vedenie vojny, spustošenie veľkých častí Uhorska ale málo kvalitné vedenie armády a obavy pred tureckým plienením. Navyše Uhrom právom vyčítal, že sa na víťaznej bitke pri Svätom Gottharde ani nezúčastnili. Uzavretie hanebného mieru sa v Uhorsku vnímalo ako škandál. V roku 1664 sa totiž očakávalo, že uhorsko-osmanská hranica bude posunutá výrazne na juh. Veľká nevôľa sa ukázala v politických snahách cisára Leopolda I. presadiť v Uhorsku takú formu centralizácie, ktorá bola bežná v rakúskych či českých krajinách. Viedenský dvor sa snažil ovládnuť uhorský obchod s dobytkom. Problémy v Uhorsku robilo aj vojsko zložené z nemeckých žoldnierov, ktorí sa k domácemu obyvateľstvu správali tak, ako keby boli na nepriateľskom území. Spory medzi obyvateľmi Uhorska a cisárskym dvorom spôsobovalo taktiež obsadzovanie veliteľských postov v hlavných protitureckých pevnostiach. Aj napriek sľubom zo strany kráľa, že dosadí do Nitry, Levíc, Ónodu, Tokaja a Satmáru veliteľov uhorského pôvodu, stalo sa tak iba čiastočne a s obštrukciami. Kráľ si bol vedomý nestability uhorských pomerov a vypuknutia povstania.^[3]

Referencie

Pozri aj

• Osmansko-habsburské vojny

Zdroje

Historický portál

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Peace of Vasvár na anglickej Wikipédii.