Urbura^{[pozn 1]} bol v stredovekom banskom práve podiel panovníka z ťažby rúd resp. kovov.^[6] Podiel sa odvádzal vo forme naturálií, teda časti vyťaženého kovu, ktorý bol potom väčšinou použitý na výrobu mincí.

Na slovenskom území zaviedol urburu Karol Róbert z Anjou 17. mája 1327. Dovtedy sa pozemky, na ktorých boli objavené rudy drahých kovov, museli odovzdať kráľovi. Zavedenie urbury súviselo so zavedením zemepanskej banskej slobody, ktorá znamenala, že majiteľ si mohol nálezisko ponechať. Karol Róbert si súčasne začal uplatňovať monopol drahých kovov, čo znamenalo, že nakupovať a predávať drahé kovy mohli iba kráľovskí komorskí úradníci. O výber urbury sa starali poverení kráľovskí úradníci, resp. kráľovská komora (pokladnica). V dobe Karola Róberta urbura predstavovala 1/10 zlatej rudy a 1/8 iných rúd. Po zistení obsahu zlata a striebra vo vyťaženej rude nevydala kráľovská komora majiteľom rudy ich podiel, ale zaplatila ho striebornými alebo zlatými mincami. Pri tomto spôsobe výkupu získala dodatočne kráľovská komora 35 % z ceny vykupovaného striebra a 40 % z ceny vykupovaného zlata.^[6]

Poznámky

1. ↑ Zo staršieho nemeckého výrazu Urbühr/Urbur/Urbor/Urbör = odvod, výnos, úžitok, poplatok, právo na úžitok, urbura.^{[1][2][3][4][5]}

Referencie

1. ↑ urbura. In: Elektronický slovník staré češtiny
2. ↑ Adelung, Grammatisch-kritisches Wörterbuch der Hochdeutschen Mundart, Band 4. Leipzig 1801, S. 959-960
3. ↑ Deutsches Wörterbuch (¹DWB) . dwds.de, . Dostupné online.
4. ↑ Urbura. In: Ottův slovník naučný. Zväzok 26. U – Vusín. V Praze : J. Otto, 1907. 1077 s. Dostupné online. S. 225.
5. ↑ urbura. In: ŠALING, Samo; IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, Mária; MANÍKOVÁ, Zuzana. Veľký slovník cudzích slov. 2. rev. a dopl. vyd. Veľký Šariš : SAMO-AAMM, 2000. 1328 s. ISBN 80-967524-6-4. S. 1279.
6. ↑ ^{a b} HORÁK, Ján. Kremnické dukáty. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1968. 107 s. (Knižnica všeobecného vzdelania.) S. 21.