O rovnomennom okrese pozri Svidník (okres).

Svidník
mesto
Centrum mesta
Vlajka Znak
Štát	Slovensko
Kraj	Prešovský kraj
Okres	Svidník
Región	Šariš
Vodné toky	Ondava, Ladomirka
Nadmorská výška	225 m n. m.
Súradnice	49°18′20″S 21°34′04″V / 49,305556°S 21,567778°V / 49.305556; 21.567778
Rozloha	20,2 km² (2 020 ha) [1]
Obyvateľstvo	9 909 (31. 12. 2022) [2]
Hustota	490,54 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1355
Primátor	Marcela Ivančová[3] (HLAS-SD, SME RODINA, KDH)
PSČ	089 01
ŠÚJ	527106
EČV (do r. 2022)	SK
Tel. predvoľba	+421-54
Adresa mestského úradu	Mestský úrad Sovietskych hrdinov 200/33 089 01 Svidník
E-mailová adresa	primator@svidnik.sk
Telefón	054 / 752 11 54
Fax	054 / 752 23 94
Poloha mesta na Slovensku
Interaktívna mapa mesta
Wikimedia Commons: Svidník
Webová stránka: svidnik.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Svidník je okresné mesto ležiace v Prešovskom kraji, ktoré vzniklo v roku 1944 zlúčením obcí Nižný Svidník a Vyšný Svidník.

Polohopis

Poloha

Okresné mesto Svidník leží v severnej časti Nízkych Beskýd, na nivnej terase pri ústí rieky Ladomirky do Ondavy. Nadmorská výška v strede mesta je 230 m n. m., v chotári je to od 220 až do 500 m. Mesto vzniklo v roku 1944 zlúčením obcí Nižný Svidník, ležiacej pri ľavom brehu Ladomirky a Vyšný Svidník, ležiacej na ľavom brehu Ondavy.

Povrch katastra je mierne zvlnená pahorkatina, iba v západnej a východnej časti mierne členitá. Tvoria ho flyšové vrstvy (pieskovce, ílovce), štvrtohorné náplavy (štrky, piesky) a svahové hliny. Má nivné, oglejené a hnedé lesné pôdy. Stredná časť chotára je odlesnená, súvislý les s prevahou buka, hrabu a brezy je v severnej častí, na nivách sú nesúvislé lužné lesy. V Ondave povyše sútoku s Ladomirkou žije vydra riečna, v lesoch jariabok. Priemerná ročná teplota je 7°C, ročný úhrn zrážok 700 – 800 mm.

Vodné toky

Západným okrajom mesta preteká Ondava, ktorá na území Svidníka priberá Ladomirku a niekoľko menších prítokov.

Symboly mesta

Erb

V červenom štíte strieborná silueta duklianskeho pamätníka.

Historický symbol Svidníka tvoril z pažite vyrastajúci strom a po stranách stáli dva kone.

Svidník získal v roku 1964 štatút mesta a pri príležitosti desiateho výročia tejto udalosti bol schválený novotvar erbu, pozostávajúci zo štvrtinového štítu. V jeho prvom a štvrtom červenom poli bola silueta duklianskeho pamätníka a dva stromy. Druhé a tretie pole bolo modré, bez figúry.

Takého riešenie erbu nebolo v súlade so zvyklosťami domácej mestskej heraldickej tvorby, preto mesto roku 1984 pristúpilo k jeho heraldickej úprave. Z erbu sa vypustili nefunkčné modré polia i motív stromov a hlavnou erbovou figúrou zostal motív duklianskeho pamätníka, ktorý i keď nestojí na území mesta, je s ním úzko spätý. Autormi erbu sú Jozef Leško a Ladislav Čisárik a mesto ho prijalo 27. februára 1987.

Vlajka mesta pozostáva z dvoch pozdĺžnych bielo-červených a červeno-bielych pruhov. V hornom pruhu pri žrdi je biely a v dolnom pruhu červený štvorec. Vlajka má pomer strán 2:3 a je ukončená dvoma zostrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Symboly mesta sú zapísané v heraldickom registri Slovenskej republiky pod číslom S-22/1991.

Dejiny

Administratívne centrum Podduklianskeho regiónu – tzv. Rusínska. Mesto vzniklo v roku 1944 zlúčením Vyšného a Nižného Svidníka.

Vyšný Svidník

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vyšný Svidník

Nižný Svidník

Bližšie informácie v hlavnom článku: Nižný Svidník

Obyvateľstvo

Počet obyvateľov

Vyšný Svidník mal v roku 1869 – 461 obyvateľov, 1880 – 541 obyvateľov, 1890 – 511 obyvateľov, 1900 – 745 obyvateľov, 1910 – 685 obyvateľov, 1921 – 623 obyvateľov, v roku 1930 - 668 obyvateľov a v roku 1940 v obci žilo 867 obyvateľov.

Nižný Svidník mal v roku 1869 – 302 obyvateľov, v roku 1880 – 332 obyvateľov, v roku 1890 – 357 obyvateľov, v roku 1900 – 390 obyvateľov, v roku 1910 – 309 obyvateľov, po vzniku ČSR v roku 1921 – 256 obyvateľov, v roku 1930 – 339 obyvateľov, v roku 1940 spolu 358 obyvateľov.

Po zlúčení obidvoch obcí mal v roku 1948 Svidník 1 037 obyvateľov, v roku 1961 – 2 039 obyvateľov, v roku 1970 mal 3 518 obyvateľov.

Rozloha územia Svidníka dosahuje 2 020 ha.

Etnické zloženie obyvateľstva

Svidník z diaľky

• Slováci – 56,61 %
• Rusíni – 29,80 %
• Rómovia – 3,57 %
• Ukrajinci – 1,12 %
• Maďari –  0,10 %
• Poliaci - 0,06 %

Náboženské zloženie obyvateľstva

• gréckokatolíci – 41,10 %
• pravoslávni – 25,82 %
• rímskokatolíci – 24,13 %
• bez vyznania (ateisti) – 5,17 %
• evanjelici a. v. – 0,93 %

Kultúra a zaujímavosti

Pamiatky

• Kaštieľ, dnes Galéria D. Millyho, jednopodlažná dvojtraktová pôvodne renesančná stavba na pôdoryse obdĺžnika s manzardovou strechou, pôvodne zo 17. storočia. Na konci 18. storočia bol neskorobarokovo upravený. Klasicistickými úpravami prešiel v 19. storočí. Fasády sú členené dekoratívnymi reliéfnymi kazetami a oknami so šambránami a nadokennými rímsami. Priečeliu dominuje trojosový rizalit ukončený trojuholníkovým štítom.^[4]

• 

  Galéria Dezidera Millyho

• 
• 
• 

  Interiér galérie

• 

• Gréckokatolícka kaplnka sv. Paraskevy, jednoloďová klasicistická stavba s bočnými kaplnkami, polkruhovým ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, z obdobia rokov 1785-1800.^[5] Úpravami prešiel v rokoch 1937 a 1999-2005, keď bol pôvodný chrám zásadne prestavaný a rozšírený o novostavbu Chrámu Božej múdrosti, historická budova sa tak stala bočnou kaplnkou. Presbytérium chrámu je pravdepodobne staršou stavbou. Nachádza sa tu rokokový ikonostas z 18. storočia, hlavné ikony sú z prvej polovice 19. storočia. Fasády kaplnky sú hladké s polkruhovo ukončenými oknami. Veža je členená lizénovými rámami a ukončená korunnou rímsou s terčíkom a barokovou helmicou s laternou. Nad presbytériom je umiestnená vežica s barokovou helmicou s laternou.^[6] Pri chráme sa nachádza pôvodný ohradný múr s bránou so štítom s prelamovanou rímsou a nikou.

• Gréckokatolícky chrám Narodenia presvätej Bohorodičky, jednoloďová klasicistická stavba s polkruhovým ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, z prvej polovice 19. storočia.^[7] Úpravami prešiel v 90. rokoch 20. storočia. Interiér je zaklenutý pruskými klenbami. Nachádza sa tu barokovo-klasicistický oltár z konca 18. storočia. Fasády sú členené polkruhovo ukončenými oknami so šambránami. Veža je členená lizénovými rámami a ukončená korunnou rímsou s terčíkom s maľovanými hodinami a barokovou helmicou s laternou.^[8]

• Múzeum Ukrajinskej kultúry SNM, dvojpodlažná trojtrakotvá neoklasicistická stavba na pôdoryse obdĺžnika z 90. rokov 19. storočia. Úpravami prešiel v 80. rokoch 20. storočia.^[9] Fasády sú členené kordónovou rímsou, parter má pásovú rustiku. Okná poschodia sú lemované šambránami s nadokennými rímsami, nárožia majú bosáže.

• Podduklianske osvetové stredisko, dvojpodlažná trojtrakotvá eklektická stavba na pôdoryse písmena U z prelomu 19. a 20. storočia. Úpravami prešla v roku 2005.^[10] Fasády sú členené kordónovými rímsami a lizénami s bosážou. Okná majú profilované šambrány a nadokenné rímsy, alebo trojuholníkové štíty s tympanónmi.

• 

  Kaplnka sv. Paraskevy s chrámom Božej múdrosti

• 

  Chrám Narodenia presvätej Bohorodičky

• 
• 

  Múzeum Ukrajinskej kultúry SNM

• 

• Pamätník sovietskej armády s cintorínom, pamätné miesto budované v štýle socialistického realizmu v roku 1954.^[11] Autormi architektúry sú K. Lodro, V. Šedivý a J. Krumprecht. Skladá sa z dvoch terás a príjazdovej cesty. Na hornej terase je umiestnený travertínový obelisk vysoký 37 metrov, na vrchole ktorého je umiestnená päťcípa hviezda. Pred obelisk je umiestnená nadživotná socha sovietskeho seržanta od J. Bartoša a J. Hanu. Na podstavci pamätníka sa nachádzajú reliéfy Partizánska hliadka počas SNP a Útok Sovietskej armády. Na priľahlom cintoríne sa nachádzajú štyri masové hroby s vyše 9000 sovietskymi vojakmi, ktorí zahynuli na východnom Slovensku v rokoch 1944-1945.

• 

  Pamätník sovietskej armády s cintorínom

• 

  Obelisk

• 
• 

  Jeden z reliéfov

• 

  Postranné súsošia

Múzeá

• Múzeum ukrajinskej kultúry (do r. 1993) bolo zlúčené so Slovenským národným múzeom (SNM) ešte pod názvom Múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry dňa 1. apríla 2002. Od 1. januára 2007 sa znovu premenovalo na Múzeum ukrajinskej kultúry.

Múzeum je vo Svidníku od roku 1964, vzniklo v Krásnom Brode v roku 1956. Umeleckohistorická expozícia múzea podáva svedectvo rozvoja umeleckých remesiel, výtvarného umenia a bývania vo Svidníckom regióne, od polovice 18. storočia do začiatku 20. storočia. Jeho súčasťou je skanzen a galéria Dezidera Millyho.

Nemocnica armádneho generála Ludvíka Svobodu vo Svidníku.

Národopisná expozícia v prírode SNM - Múzeu ukrajinsko-rusínskej kultúry

• Skanzen: komplexná národopisná expozícia v prírode SNM – Múzea ukrajinskej kultúry (SNM-MUK – Národopisná expozícia v prírode), sprístupnená v roku 1982, prezentuje životné podmienky Rusínov-Ukrajincov. Národopisná expozícia v prírode sa rozprestiera na rozlohe 10 ha a sú tu sústredené pamiatky ľudovej architektúry dedinského obyvateľstva v Nízkych Beskydách. V drevených zrubových historických objektoch sa nachádza ľudový nábytok, domáci inventár a tradičné pracovné náradie. Okrem hlavných typov obydlí sú v expozícii zastúpené aj všetky druhy tradičných hospodárskych budov: stodoly, chlievy, sýpky, senníky, pivnice, studne a ďalšie menšie stavby. Tieto objekty sú využité pre inštaláciu tradičného poľnohospodárskeho náradia –rôznych typov vozov, drevených pluhov, brán, súsekov, košov na obilie a iného rozmanitého náčinia. Technické a hospodárske budovy z 19. a začiatku 20. storočia sú zastúpené vodným mlynom, veterným mlynom, vodnou pílou.

Cerkev z Novej Polianky je súčasťou národopisnej expozície

Zo sakrálnych stavieb bola do skanzenu nainštalovaná drevená Cerkev z Novej Polianky, zasvätená svätej Paraskieve a postavená v roku 1766. V roku 1961 bola demontovaná a v roku 1986 prevezená do skanzenu a podľa dokumentácie nanovo postavená. Pôdorys cerkvi tvoria tri pozdĺžne usporiadané objekty vzájomné harmonicky, včleňujúc sa v poradí presbytérium, loď a babinec. V tomto usporiadaní je zvýraznený princíp Svätej Trojice. Orientácia v smere východ – západ vychádza z bohoslužobného aktu. Ikonostas v cerkvi bol zhotovený v 18. storočí a je z bývalej obce Pravroviec, dnes pričlenenej k Repejovu (okres Medzilaborce). Vyjadruje architektonické tendencie ostatných cerkví z okresu Svidník.

Pravoslávna cerkov vo Svidníku bola vysvätená v prvom desaťročí 21. storočia

Hmota stavby je zrubová z ihličnanov a je osadená na jednoduchú kamennú podmurovku. Väzba zrubových trámov a hranolov bola zabezpečovaná tesárskymi zámkami pomocou čapov, rozčapov a zadlabaniu. Na spoje tesárskych väzieb sa použili spravidla dubové kolíky, ktoré sa zatĺkali do trámových vyvŕtaných otvorov. Okná sú osadené na južnej strane. Dvojstupňová strecha je pokrytá šindľom a na jej začiatku je dekoratívne okrášlená čipkovým lemom. Západná veža je najvyššia a svojou formou sa odlišuje od lode a presbytéria. Od roku 1993 sa v cerkvi slávia aj bohoslužby.

Od roku 1986 je v národopisnej expozícii v prírode program slávností, ktorý má folklórno-etnografický charakter: „Poklady ľudu“, kde je predstavovaná historická rusínska svadba, vítanie jari s dôrazom na veľkonočné zvyky (tradičné tance, z ktorých sú známe hoja ďunďa na deväť krokov), oslava narodenia nového člena rodiny v podobe krstín, priadky, detské hry, jarmoky, ľudové zábavy na dedine (tance chromá, mazúrka), ukážky tradičných ľudových remesiel a pod.

Galéria Dezidera Millyho

Galéria Dezidera Millyho

Je súčasťou múzea ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku. Jej sídlo je v barokovom kaštieli z 18. storočia, na ľavej strane Ladomirky. V jeho priestoroch sa môžete stretnúť s výtvarnou tvorbou ľudových a profesionáloch umelcov rusínskeho pôvodu od 16. storočia až po súčasnosť. V jeho exponátoch sú vzácne ikony sakrálneho umenia zo 16. až 18. storočia.

Významné miesto zaujímajú diela rusína Dezidera Millyho, ktorý získal ocenenie v Československu ako národný umelec. Patril medzi zakladateľov skupiny Generácie 1909. Zvlášť hodnotný je jeho prínos pre slovenskú krajinomaľbu.

Vojenské múzeum Svidník

Vojenské múzeum vo Svidníku je zamerané na dokumentáciu KDO

Vojenské múzeum vo Svidníku vzniklo v roku 1965 a otvorené pre verejnosť bolo pri príležitosti 25. výročia bojov o Dukliansky priesmyk 4. októbra 1969. Pôvodný názov bol Dukelské múzeum. V súčasnosti je to múzejné oddelenie Svidník podliehajúce pod Vojenské múzeum Piešťany, zriadené Vojenským historickým ústavom. Od roku 1994 múzeum riadi Vojenský historický ústav v Bratislave.

Múzeum je špecializované na dokumentáciu národnooslobodzovacieho hnutia so zameraním na karpatsko-dukliansku operáciu a na širšiu dokumentáciu novšej vojenskej histórie na východnom Slovensku. Sídli v budove, v ktorej sú pracovné, expozičné aj depozitárne priestory. Múzeum má exponáty v exteriéri duklianskeho bojiska.

Folklór

• Folklórny súbor Makovica
  • Umelecký vedúci: PhDr. Mária Pajzinková
  • Choreograf a vedúci tanečnej zložky: Mgr. Milan Vaňuga
  • Vedúci hudobnej a speváckej zložky, primáš: PaedDr. Slavomír Kaliňák
• Detský folklórny súbor Makovička
  • Umelecká vedúca: PhDr. Mária Pajzinková
  Zdroj:
  Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

  ---