Pararula premenené horniny
Pararula z oblasti Bystrej v Nízkych Tatrách
Zloženie
Hlavné minerály	kremeň, sľudy (prevláda biotit), živce (hlavne plagioklas)
Akcesórie	granáty, staurolit, andaluzit
Vlastnosti
Textúra	pásková
Farba	sivá, hnedá
Portál vedy o Zemi

Pararula je premenená hornina, typ ruly, ktorá vznikla vysokostupňovou premenou sedimentov.

Termín pararula (paragneiss) zaviedol roku 1891 K. H. Rosenbusch.

Vznik

Pararula vznikla premenou sedimentárnych, najmä pelitických a drobových hornín v amfibolitovej fácii^[1]. Patria k najrozšírenejšim regionálne premeneným horninám.

Zloženie a vlastnosti

Hlavnými minerálmi pararúl sú kremeň, živce, s vysokým podielom plagiklasu a sľudy, z ktorých zvyčajne prevláda biotit^[1], pri vyššom stupni premeny môže obsahovať aj značný podiel aluminosilikátov ako je kyanit, andaluzit a sillimanit, tiež cordierit, staurolit a granáty. Podľa obsahu ďalších minerálov sa rozlišuje svorová pararula (s nízkym obsahom živcov), pararula grafitová, dvojsľudnádná, amfibolov-biotitová atď. Kinzigit je granátovo-grafitická pararula^[2].

Výskyt

V Českom masíve tvoria pararuly hlavnú masu hornín moldanubika. Vyskytujú sa v Alpách, Schwarzwalde a inde. V Západných Karpatoch sú súčasťou veporického i tatrického kryštalinika, kde ide zväčša o pararuly s obsahom sillimanitu a granátu. Sú známe z Považského Inovca, Malej Fatry, vo Vysokých a Nízkych Tatrách, rovnako vystupujú v kryštaliniku Zemplínskeho ostrova. Plagioklasové pararuly vystupujú predovšetkým v Slovenskom rudohorí^[3].

Použitie

Nemajú žiadne významné praktické použitie ani väčší ekonomický význam. Môžu sa využívať ako kamenná drvina a stavebný kameň.

Referencie

1. ↑ ^{a b} Putiš, M., Petrografia metamorfovanýh hornín. Univerzita Komenského, Bratislava, 2004, 131 s.
2. ↑ ttp://www.geologie.estranky.cz prístup: 28.8.2008
3. ↑ Vladár, J., 1981; Encyklopédia Slovenska V. zväzok R - Š. Veda, Bratislava, s. 173

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pararula