Neurčitok alebo infinitív je neurčitý slovesný tvar, ktorý je z významového hľadiska v jazyku základný (presnejšie definície sa rôznia).

V slovenčine ho možno spoznať podľa zakončenia na -ť (napríklad otvoriť), v češtine na -t(i), v ruštine -ť/-ti, v poľštine na -ć/-c, v nemčine a holandčine na -en (občas len -n), v škandinávskych jazykoch -e/-a, v latinčine -are/-ere/-ire, v španielčine -ar/-er/-ir, v taliančine -are/-ere/-ire, vo francúzštine -re/-er/-ir, v maďarčine na -ni, v japončine -u, v esperante na -i. V angličtine ho spoznáme podľa slova "to" stojaceho pred slovesom.

Neurčitok neexistuje napríklad v arabčine, mnohých indiánskych jazykoch a balkánskych jazykoch (novogréčtina, bulharčina, macedónčina; v srbčine existuje, ale prestáva sa používať).

V mnohých jazykoch (nie napríklad v latinčine alebo maďarčine, a samozrejme nie v jazykoch, v ktorých neurčitok ani neexistuje) je vo zvyku slovesá uvádzať v slovníkoch v neurčitku.

Zdroj

• DVONČ, Ladislav, et al. Morfológia slovenského jazyka. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1966. 895 s. Dostupné online. S. 486 – 487.