Liturgické hnutie malo za cieľ predovšetkým dosiahnuť uvedomelú a činnú účasť veriacich na liturgii. Jeho počiatky siahajú do 19. storočia, vo väčšej miere sa však rozšírilo až počas prvej polovice 20. storočia a vyvrcholením jeho snáh bola uskutočnená liturgické reforma Druhého vatikánskeho koncilu podľa konštitúcie Sacrosanctum Concilium z roku 1963. Okrem rímskokatolíckej cirkvi zasiahlo hnutie tiež anglikánsku a niektoré protestantské cirkvi.

Prvá fáza

Počiatky liturgického hnutia sú späté s opátstvom svätého Petra (Solesmes), obnoveného v roku 1833. Jeho opát Prosper Guéranger sa snažil vo Francúzsku, kde sa v tej dobe používal novogalský rítus, zaviesť rímsky rítus a obnoviť gregoriánsky chorál.

V roku 1848 vyšla kniha Antonia Rosminiho Päť rán svätej Cirkvi (taliansky Le cinque piaghe della santa Chiesa) z roku 1832, v ktorej sa jej autor pozastavuje nad priepasťou medzi kňazom sláviacim omšu a zhromaždeným ľudom. Neskôr začínajú byť vydávané misály pre ľud, ktoré okrem originálneho znenia liturgických textov v latinčine obsahujú tiež ich súbežný preklad do príslušného národného jazyka (napríklad Schottov misál v Nemecku).

Druhá fáza

V roku 1903 vydal pápež Pius X. motu proprio Tra le sollecitudini, v ktorom prvýkrát použil pojem činná účasť. Cielené aktivity sa však začali rozvíjať až od roku 1909, keď Lambert Beauduin na katolíckom kongrese v belgickom Mechelen vystúpil s príhovorom, v ktorom označil účasť veriacich na bohoslužbách za základnú formu prejavu ich religiozity (tzv. Mechelenská udalosť).

Široko organizované liturgické hnutie sa ale zatiaľ rozvinulo len v Nemecku, v Rakúsku a v Belgicku, neskôr potom ešte vo Francúzsku, kde bolo roku 1943 založené Centrum pre liturgickú pastoráciu (francúzsky Centre de pastorale liturgique). Veľký význam pre liturgické hnutie mal najmä nemecký Opátstvo Maria Laach, kde sa od roku 1921 konali omše slúženej tvárou k ľudu a kde pôsobil významný liturgista Odo Casel, ako aj rakúsky kláštor Klosterneuburg a tamojší rehoľný kanonik Pius Parsch. Objavili sa však aj obavy, a to aj zo strany episkopátu a rímskej kúrie, aby aktivity hnutia neviedli k porušovaniu liturgických predpisov.

Tretia fáza

Všetky reformné liturgické snahy boli uznané v encyklike Mediator Dei, ktorú vydal pápež Pius XII. v roku 1947. Po druhej svetovej vojne sa tiež začal presadzovať názor, že nestačí iba dosiahnuť aktívnu účasť na tridentskej omši, ale že samotná liturgia potrebuje reformu. Prvým krokom k jej vykonaniu sa roku 1951 stalo vydanie dekrétu u Dominicae resurrectionis vigiliam, ktorým bola obnovená veľkonočná vigília. Vyvrcholením tretej fázy sa stalo prerokovanie a vydanie konštitúcie Sacrosanctum Concilium, ktorú pápež Pavol VI. vyhlásil 4. decembra 1963.

Štvrtá fáza

Ako štvrtá fáza liturgického hnutia sa označuje realizácia liturgickej reformy v praxi.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Liturgické hnutí na českej Wikipédii.