Legát (staroveký Rím)

Legát (lat. legatus, pl. legati, doslova „vyslanec, posol“^[1]^{[pozn 1]}) bola v starovekom Ríme osoba poverená osobitnými úlohami vyššou autoritou, zväčša senátom alebo cisárom.^{[chýba zdroj}

V období republiky vznikla funkcia legáta v rámci provinčných správ. Slúžili guvernérovi provincie ako poslovia a vyslanci k miestnemu obyvateľstvu a ako velitelia vojsk dislokovaných v provincii. Postupne sa posilňovala vojenská časť legátskych právomocí a v dobe Gaia Iulia Caesara mali legáti generálsku hodnosť a velili jednej légii. Počas Caesarovej občianskej vojny stúpol počet aj význam legátov, vďaka čomu sa po vzniku cisárstva (27 pred Kr.) stali základom cisárskej správy ríše.^[2]

V období cisárstva mala každá légia legáta (legatus legionis), ktorý bol podriadený priamo Rímu, hoci niekdy sa zodpovedal aj guvernérovi provincie, v ktorej bola príslušná légia dislokovaná. Keďže légie patrili takmer vždy cisárskym provinciám, ich veliteľmi boli spravidla legáti. Legatus Augusti pro praetore stál na čele cisárskej provincie a spravidla velil tamojšej légii. Pokiaľ boli v provincii dislokované dve či viac légií, nad legatorum legionis stál legatus Augusti pro praetore. Výnimkou boli provincie Afrika a Egypt.^[2]

Funkciu legáta zastávali aj vyslanci cisára, ktorí boli vysielaní do zahraničia, slúžili ako poradcovia pri vojnových ťaženiach alebo ako zástupcovia prokonzulov v senátorských provinciách.^[2]

Poznámky

↑ Výraz pochádza z lat. legatus – „vyslanec, posol“, čo je odvodené zo slovesa legare – „ uložiť“, odvodeného z podstatného mena lex (gen. legis) – „zákon“.^[1]

Referencie

↑ ^a ^b Králik, Ľubor (2015), „legálny“, Stručný etymologický slovník slovenčiny (1. vyd.), Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, str. 321, ISBN 978-80-224-1493-7
↑ ^a ^b ^c legatus (legate). In: BUNSON, Matthew. Encyclopedia of the Roman empire. Revised ed. New York, NY : Facts On File, 2002. 636 pp. ISBN 0-8160-4562-3, pp. 305-306. Dostupné online. .

Odporúčaná literatúra

Smith, William; Wayte, William; Marindin, G. E., edi. (1890), „legatus“, A dictionary of Greek and Roman antiquities, https://www.perseus.tufts.edu/hopper/text.jsp?doc=Perseus%3Atext%3A1999.04.0063%3Aalphabetic+letter%3DL%3Aentry+group%3D1%3Aentry%3Dlegatus-cn, dost. 2021-12-04

Tento článok týkajúci sa dejepisu je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[2] Výraz pochádza z lat. legatus – „vyslanec, posol“, čo je odvodené zo slovesa legare – „ uložiť“, odvodeného z podstatného mena lex (gen. legis) – „zákon“.^[1]

[SESS-1] Králik, Ľubor (2015), „legálny“, Stručný etymologický slovník slovenčiny (1. vyd.), Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, str. 321, ISBN 978-80-224-1493-7

[Bunson-3] tus (legate). In: BUNSON, Matthew. Encyclopedia of the Roman empire. Revised ed. New York, NY : Facts On File, 2002. 636 pp. ISBN 0-8160-4562-3, pp. 305-306. Dostupné online. .

[1]

[pozn 1]

[2]